Nový život v Akatsuki 08

Prepáčte za takú dlhú pauzu ale nemala som čas

Dlho som nespala, ale keď som sa prebudila, niečo bolo inak. Bola som až príliš blízko pri Sasukem. Jednu ruku mal prehodenú okolo môjho pása. Najprv som nevedela čo mám spraviť, ale vonku bola strašná zima a pri Sasukem bolo tak príjemne teplo. Zavrela som oči a premýšľala. Asi po hodine sa Sasuke prebral. Zistila som to pretože sa trochu zamrvil a naraz prestal dýchať. Potichu vydýchol a dal zo mňa ruku preč. Chcel sa postaviť, ale ja som ho pevne držala celý čas za tričko. Určite si myslel, že ešte spím, lebo sa snažil vyslobodiť si tričko. Ale ja som držala pevne. Neostalo mu nič iné len ma zobudiť.
„Tori, zobuď sa.“ povedal a trochu ma pomykal za plece.
„Ešte nie, mne sa ešte nechce.“ povedala som ospalo a pritiahla si ho bližšie. Asi po polhodine som sa akože zobudila. Hrala som, že som veľmi prekvapená, keď som ho videla tak blízko.
„Sasuke! Čo robíš tak blízko pri mne?“ povedala som s predstierajúcim hnevom. Odtiahla som sa od neho a sadla si s rukami prekríženými na opačnú stranu stanu.
„Čože? To ty si ma nechcela pustiť.“ bránil sa.
„Tak si a mal zobudiť. Keby som to vedela, okamžite by som ťa pustila.“ klamala som ďalej.
„Ja som ťa budil, ale ty si povedala: Ešte nie, mne sa ešte nechce.“ môj hlas napodobnil tak presne, že som sa skoro rozosmiala. Musela som si naďalej zachovať nahnevanú tvár. Keby som mu povedala pravdu, určite by to nepochopil. Mohol by si to vyložiť inak.
Vzala som si svoj batoh a vyšla von zo stanu s hnevom na tvári. Miki a Kiran sedeli pri ohni a o niečom debatovali. Keď si ma všimli obaja sa usmiali. Pobrala som sa k malému potôčku, ktorý neďaleko veselo žblnkal, aby som sa umyla. Vrátila som sa do tábora prichystaná na cestu. Veci som si položila k stromu a šla som skontrolovať, či niektoré jablko prežilo včerajší masaker. Nanešťastie neprežilo. Stála som tam ako zmoknutý psík a hľadela na popučené jablká na zemi.
Prekročila som telá mŕtvych ninjov, aby som sa dostal k stromu. Ale tam už tiež nič neostalo.
„Hľadáš niečo?“ ozvalo sa za mnou.
Keď som sa otočila, videla som Sasukeho ako sa opiera o strom.
„Čo tu chceš, ty...“ nedopovedala som lebo som si všimla čo drží v ruke. Všimol si, kde sa pozerám a usmial sa.
„Čo za to chceš?“ spýtala som sa, nespúšťajúc jablko z očí.
„Musím popremýšľať. Už viem.“ povedal a škodoradostne sa usmial.
No zbohom. Čo ho zas napadlo.
„Za to jablko chcem len takú jednoduchú maličkosť.“
„Čo to je? Tá maličkosť.“ spýtala som stále hladiac na to krásne jablko.
„Len jeden bozk.“
Keď to povedal, myslela som že odpadnem.
„Zbláznil si sa?! Ty nie si normálny! To si nemôžeš pýtať niečo iné?“ od hnevu ma šlo roztrhať.
„Keď nechceš. Zjem ho ja.“ povedal a otáčal sa na odchod.
„Počkaj!“ zakričala som za ním a on zastal.
„Tak teda dobre.“ povedala som.
Sasuke vykročil ku mne. Teraz ma už nič nezachráni.
Zavrela som oči a ruky zaťala do pästí. Čím skôr som to chcela mať za sebou.
Sasuke bol už pri mne. Pohladil ma po líci a ja som cítila ako sa ku mne nakláňa. Keď už bol len kúsok od toho, aby ma pobozkal (a aby som mu jednu nevrazila), prestal.
Pomaly som otvorila oči.
„Nebudem si od teba vynucovať bozky. Ničomu by som tým nepomohol..“ zašepkal a otočil sa na odchod.
Vo vrecku som pocítila váhu jablka. Chytila som Sasukeho za ruku, aby zastal. Nechápavo sa na mňa pozrel.
„Ďakujem. Aj za to jablko.“ povedala som a usmiala sa. Podišla som k nemu a pobozkala ho na líce. Kým sa spamätal začala som sa venovať jablku. Chutilo výborne.
Vrátila som sa do tábora. Stan bol už zbalený a Miki s Kiranom čakali len na nás. Batoh som si vyložila na chrbát a čakali na Sasukeho. Chvíľu mu trvalo kým prišiel. Vzal si svoje veci a kráčal potichu za nami.
Myslím, že táto cesta bude dlhá. Znova som kráčala vedľa Miki a porozprávala jej všetko, čo sa stalo v noci aj ešte pred chvíľou. Niekedy sme sa pozreli dozadu na Sasukeho, ale on nad niečím premýšľal tak tuho, že si to ani nevšimol. Raz dokonca zakopol o spadnutý konár, ale ustál to.
Na obed sme si dali prestávku. Najedli sme sa a oddychovali. Asi po hodine sme pokračovali v ceste. Šli sme mlčky a dosť pomaly. Slnko zapadlo a Kiran našiel vhodné miesto na utáborenie. Všetko prebehlo tak ako včera. Kiran spravil stan, ja s Miki sme doniesli drevo a Sasuke založil oheň.
Prvú hliadku som mala ja som Sasukem. Mlčky sme sedeli pri ohni.
„Sasuke?“ začala som potichu.
„No?“ spýtal sa pozerajúc do ohňa.
„Odkiaľ si včera mal to jablko,“ vyzvedala som.
„Prečo?“
„Len tak sa pýtam.“
Takže odpoveď z neho nedostanem. Bez jabĺk som bola stratená. Začala som sa prechádzať okolo ohňa. Sasuke niekam šiel. Zastavil pri svojom batohu a niečo hľadal. Prišiel ku mne z rukami za chrbtom.
„Pravá či ľavá?“ spýtal sa s úsmevom.
„Čo tam máš? Povedz! Jablko?“ hádal som.
„Tak pravá či ľavá?“ spýtal sa znova. Prišla som až k nemu, nahodila prefíkaný výraz a usmiala sa. Postavila som sa na špičky a pobozkala ho. Len taký letný bozk. Objala som ho rukami okolo pása. Bol taký prekvapený, že neprekukol môj zámer. Nenápadne som nahmatala jablko v jeho ľavej ruke a vzala mu ho. Vrátila som sa k ohňu a sadla si celá šťastná, že mám jablko. Sasuke tam stál ako obarený.
„Sasuke, čo ti je? Stalo sa niečo?“ spýtala som sa prekvapene, akoby sa vôbec nič nestalo.
„Nič. Len si ma trochu prekvapila. To som fakt nečakal. Ty pre tie hlúpe jablká spravíš asi čokoľvek.“
„Ale kdeže. Ja bez jabĺk vydržím. To nie je problém.“ povedala som a usmiala sa na jablko. S chuťou som doň zahryzla. Sasuke si prisadol ku mne. Akosi ma bral spánok. Ešte som sa poriadne nezotavila. Stále som mala na bruchu malú jazvu a cítila som, že ešte nie je všetko v poriadku.
Čas sa vliekol strašne pomaly.
„Idem ich zobudiť. Sú na rade.“ povedal Sasuke a vybral sa do stanu. Po chvíli sa odtiaľ zívajúc vytrepal Kiran. Bol strapatý viacej ako inokedy, ale aj tak bol stále zlatý. Prišiel až ku mne a položil mi ruku na rameno.
„Tori, chod si pospať. Ja to už s Miki zvládnem.“ povedal a znova zívol.
Pobrala som sa do stanu, kde sa Sasuke snažil prebudiť Miki. Nejako sa mu to ale nedarilo.
„Tori, pomôž mi ju zobudiť. Spí ako zabitá.“
Ja som sa na Sasukeho pokusoch len smiala. Nakoniec sa mu to akosi podarilo. Lenže nevedel ako sa Miki budí. V jednu chvíľu vyskočí, rozhadzuje rukami a vtedy je nebezpečné byť v jej blízkosti. Takže Sasuke mal na tvári krásny odtlačok Mikinej pravej ruky. Kým sa mu ospravedlňovala ja som takmer umrela od smiechu. Miki sa konečne vytrepala zo stanu. Ľahla som si a čo najviac som sa zababušila do tenkej deky.
„Neopováž sa dnes na mňa nalepiť tak, ako včera, lebo budeš mať červené aj druhé líce.“ varovala som ho. Aj keď v tejto zime by mi to nevadilo. Ale to som mu nepovedala. Bola mi čoraz väčšia zima a drkotala som zubami. Napadlo ma, že ešte by tu mala byť jedna deka. Bola v kúte stanu. Rýchlo som sa do nej zabalila, ale veľmi mi to aj tak nepomohlo.
„Sasuke?“ ozvala som sa potichu.
„Áno?“ spýtal sa trochu ospalo.
„Vadilo by ti, keby som si ľahla k tebe? Je mi strašná zima.“ dostala som nakoniec zo seba.