Narutov návrat I. - chuuninská skúška 37. (Koniec)

„Čo je to s tebou? Ešte včera si chcel aby sme ťa odtiaľto pustili aj napriek tomu, že nevládzeš ani sedieť,“ doberala si ho Sakura.
„Dnes je ten deň.“
„Áno,“ potvrdila. Márne si myslela, že na to snáď už zabudol, veď to bolo ani nie pred dvoma dňami, „Dnes majú pohreb. Zúčastníš sa?“
„Nemám právo.“ Svoj pohľad upieral von, díval sa niekam do diaľky, možno do minulosti. Svoju vetu myslel vážne. Oblohu zakrývali mraky a vyzeralo, že sa každú chvíľu rozprší.
„Nikto ťa z toho neviní, nie je to tvoja chyba,“ presviedčala ho.
„Ja sa viním a mali by aj ostatní. Všetko je to moja chyba.“
„Nie je! A ak s tým neprestaneš tak to z teba vymlátim.“ Naruto ani nemrkol. Nechcel si pripustiť nič iné. V tomto prípade bol ľahkovážny a kvôli tomu prišli Chouji a Jirayia o život, a ostatní boli v rovnakom ohrození s vážnymi zraneniami. Bola to jeho vina.
„Zúčastníš sa?“ opýtala sa ešte raz.
„Nie,“ odvetil.
„Tak sa s ním rozlúčim za teba.“ S týmito slovami opustila jeho izbu.
„Ja som sa s ním už rozlúčil,“ zašeptal smutne do ticha.

„Ako mu je?“
„Zase sa pýtaš? Už by si ho mala ísť navštíviť. Určite by sa potešil.“
„Nemám na to právo,“ odpovedala jej smutne.
„Nezačínaj s tým aj ty Hinata!“ varovala ju.
„Je to pravda,“ odpovedala jej smutne. Aj keď bola Sakura v inej izbe, cítila sa rovnako. Rovnaká atmosféra, rovnaký postoj a aj rovnaký pohľad do neznáma. Bolo ťažké ich oboch presvedčovať o opaku toho čo si myslia.
„Ideš na-“ nedopovedala.
„Áno, som mu to dĺžna.“
Aspoň v tomto sa líšia. Aj keď si obaja myslia, že zapríčinili smrť Jirayiu-sama, jeden z nich sa pohrebu nechcel zúčastniť a druhá to berie ako dlh, ktorý musí splatiť.
„Mám ti poslať niekoho na pomoc?“
„Nie, pôjde so mnou Neji.“
„Ah, zabudla som. Tsunade-sama rozzúrilo keď sa dozvedela o tom útoku. Ako to vlastne teraz medzi vami je?“
„Hokage-sama nám s Narutom udelila tituly Jounin aj napriek tomu, že sme namietali.“
„To si pamätám,“ len tak mimochodom prehodila ružovláska.

„Ako sú na tom?“ Obe lekárske kunoichi prechádzali chodbami nemocnice a zhovárali sa.
„Zdravotný stav sa im zlepšuje, ale psychicky sa s tým budú ešte vyrovnávať dlhšie,“ oznámila Sakura smutne.
„Chápem, ešte spravím toto a beriem si voľno.“
„Možno by ste sa nemali tak preťažovať, stretnutie s nimi by ste mohli presunúť na zajtra, Tsunade-sama.“
„Nie musím to vybaviť teraz,“ odpovedala rázne. „Sú obaja v jednej izbe?“
„Áno, ako ste prikázala. Tu sú.“ Zastavila pred dvermi. Obe sa zhlboka nadýchli a vstúpili. Obaja na seba hľadeli s nepoloženou otázkou v očiach.
Čo všetko sa zmenilo?
„Naruto, Hinata,“ oslovila ich blondína. Odtrhli od seba pohľady a otočili sa k nej.
„Viem, že to nie je najvhodnejšia doba, ale rozhodlo sa, že obaja ste sa prejavili ako pravý Jouninovia dediny ukrytej v listí. Oddnes noste tento titul s hrdosťou.“
„Odmietam.“ Zamietli takmer dvojhlasne, ale ani jeden sa neusmieval.
„Nie som hodný. Ja... som na vine. Nemôžem-“
„Nemôžem to prijať. Nedokázala som... Kvôli mne, kvôli mojej slabosti zomrel-,“
„Toto nebola ponuka. Oznámila som vám to, tak sa s tým zmierte. On by to tak chcel,“ uzemnila ich. „Beriem si voľno, postaraj sa o nich,“ obrátila sa na Sakuru a odišla. Všimla si, že každý jeden z nich sa snažil vyhýbať jeho menu. Teraz každý smútil po svojom, Naruto a Hinata svoj smútok utápali v pochmúrnych myšlienkach a Tsunade ho šla utopiť v saké.

„Vďaka tomu sa moja situácia v klane trocha zlepšila a Naruto s Kakashim upravili Nejiho pečať.“
„Upravili? Ako?“
„Stále mu tou pečaťou hrozí zničenie, ale tentoraz to môže spraviť iba jediný človek. To bola jediná podmienka, ktorú nedokázali odstrániť,“ hovorila monotónne a prázdnym pohľadom hľadela von z okna.
„A kto je to?“
„Navrhli mu jednu osobu a on to prijal.“
„Takže-“
„Mňa.“
„Aha a ako sa s tým vyrovnávaš ty?“
„Nechcem mu ublížiť, takže je v podstate voľný,“atmosféra v miestnosti sa nemenila a Sakura vedela, že nemá šancu ju zmeniť.
„Tak, ja už pôjdem. Dávaj na seba pozor.“ V tichosti opustila izbu a nechala ju napospas svojmu smútku.

„Ahoj,“ pobozkala ho.
„Čau,“ odzdravil.
„Aspoň nejaké oživenie po všetkých tých smutných tvárach,“ krátko sa usmiala na dieťa a otočila sa späť k Shikamarovi. „Viem, že to nie je ľahké, ale aj ty by si so sebou mal niečo robiť. Ponevierať sa tu ako mŕtvola ti nepomôže.“
„Ja viem, idem ich navštíviť.“
„A ukázať im ich synčeka, že?“ znovu sa usmiala na Sumamara v jeho náručí, pohladkala ho a on sa opäť usmial.
„Odhalila si ma,“ reagoval s úsmevom, ale smutne.
„Mali pekné šťastie, že ich našla delegácia z Piesočnej a mali so sebou lekárov. Vlastne, aj my sme mali. Vďaka ich pomoci sme všetkých zachránili bez väčších zranení.“
„Áno,“ nezúčasnene pritakal, „Tak, ja už pôjdem.“
„Pozdravuj ich odo mňa, dnes som ich nestihla navštíviť,“ pobozkala ho na rozlúčku a odišla.

„Klop, klop,“ ozývalo sa z vonku.
„Ďalej,“ pokynul Asuma. Dvere sa pomaly otvorili a v nich sa zjavil Shikamaru s ich synom.
„Sumamaru!“ zvolala nadšene Kurenai. „Poď ku mne, poď k mamičke.“ Nastavovala ruky. Nara jej ho bez okolkov podal a sadol si na stoličku medzi ich postele.
„Nevyzeráš dobre, jedol si?“ opýtal sa ho sensei.
„To nebude jedlom,“ poznamenala kunoichi.
„Mhm,“ zamumlal Shikamaru.
„Takže,“ začal Asuma opatrne, „dnes je pohreb?“ Jeho žiak iba prikývol.
„A nezúčastníš sa?“ vypytoval sa ďalej. Obaja mali o neho starosť, iste boli smutný z toho čo sa stalo Choujimu, ale na neho to doľahlo najviac. Bol to jeho najlepší priateľ. Ako odpoveď záporne pokýval hlavou.
„Musím už ísť. Po Sumamara sa vrátim večer, užite si ho.“ Nečakal na odpoveď a vyšiel dvermi.
Čo by som teraz mal...? Nohy ho viedli a on sa nestaral kam, kým nezastal. Zdvihol hlavu a zistil, že je pred obchodom so sladkosťami. Na ulici vládol menší hluk ako obvykle a prerušovali ho neustavičné príkazy blížiace sa z diaľky.
„Je všetko pripravené?“ pýtala sa Hokage a ostatní okolo nej iba poletovali a prikyvovali.
„Všetko je pripravené.“
„Pomníky?“
„Pripravené.“
„Vence.“
„Pripravené.“
„Koľko ešte máme času?“
„Nie veľa.“
„Tak sa ponáhľajme!“ prikázala. Zabočila do uličky a ocitla sa pred bránou do miesta posledného odpočinku. Spomalila krok a pripravovala sa na to čo musela spraviť. Pomaly prechádzala medzi náhrobkami. Netrvalo dlho a ocitla sa na mieste. Stála pred všetkými zhromaždenými a tí čakali s bielymi ružami v rukách na jej slová. Zadívala sa na nich, na ich smutné tváre a ako očakávala dvaja chýbali. Naruto a Shikamaru. Zaklonila hlavu a zadívala sa na oblohu. Bolo šero a mraky nedovolili prejsť ani jednému slnečnému paprsku.
„Kvap,“ jej čelo zvlhčila dažďová kvapka. Začalo to. To k čomu sa celý deň schyľovalo. Mláčka sa jej na čele rozdelila a skĺzla do očí.
„Kvap,“ druhá trafila líce a neprestávalo to, postupne pribúdali ďalšie a ďalšie. Predklonila hlavu a jej slzy zanikli v sile dažďa.
„Myslím, že nie je veľa čo povedať. Nebo plače s nami. Poznala som ich oboch. Obaja boli výnimočný a obaja sa obetovali pre dobro svojich priateľov, a... obaja to dokázali. Vďaka ním môžeme my stále kráčať po tejto zemi a šíriť ich odkaz. Viem, že by ani jeden z nich nevystavil svoj život nebezpečenstvu bez príčiny, viem, že ich dôvody boli to najlepšie čo sa v nich našlo. Tak ako si oni uctili naše životy, uctime si aj mi ich,“ zmĺkla. Nechala pocitom voľný priechod, slzy jej zmáčali tvár a spomínala na všetky chvíle, ktoré s ním zažila.

„Rád ťa poznávam, ja som Jirayia. Nemusíš sa ospravedlňovať, milostný list mi môžeš dať neskôr.“
...
„Z krásnej Tsunade už je päťdesiatročná babka... Tvoj hrudník je úchvatný a plný lásky k zosnulým až mi z toho bije srdce.“

„Ty idiot,“ šepla.

Nebola jediná, kto spomínal. Ino tam stála neschopná slova, s očami vlhkými od sĺz. Na nohách ju držala Sakura. Hlupák, čo teraz bude s našou formáciou Ino-Shi-Cho?! Padla na kolená. Ruža jej bezvládne spadla do blata. Prečo si mi to nepovedal? Pomohla by som. Nenechala by som ťa... Už nevládala ani myslieť, len nariekala.

Sklamala som Naruta, sklamala som vás. Čo mám robiť? Kvôli mojej bezmocnosti... Nadýchla sa aby zadržala slzy. Nepodarilo sa. Pridržala sa Nejiho. Teraz ste tu mali stáť vy a ja som mala byť na vašom mieste. Keby ste sa len nehodili do dráhy toho meča, keby som len mala viac síl a vy by ste to nemuseli spraviť...
Každého zmáčal dážď, ale nikto ani neustúpil ani neodišiel, to bolo minimum čo pre nich ešte mohli spraviť. Vydržať do konca a vzdať im úctu. Úctu ľuďom, ktorí svojou ohnivou vôľou ochránili svojich blízkych.

O pár dni neskôr
„Konečne som sa ukázal,“ oznámil Shikamaru so smutným úsmevom. „Viem, že mi to chvíľu trvalo, ale nakoniec som prišiel, nie?“ presviedčal.
„A mám toto,“ potriasol balíkom čipsov, „Tvoje obľúbené.“ Ticho
„Chcel som si ich vychutnať spolu na našej streche, ale...“ zmĺkol. „Chýbaš mi. Bez teba je tu akosi pusto.“ Tvár mu ovial vietor a rovnako tak pohol lístkami kvetov na Choujiho hrobe. Shikamaru si čupol, poobzeral sa okolo seba aby si bol istý, že ho nikto nepočuje, zakryl si ústa a zašepkal: „Doniesol som ti aj lahôdku,“ položil druhý balíček k pamätníku, „Čerstvo grilované,“ usmial sa.
„Neviem či si počul tie novinky, ale Asuma-sensei a Kurenai-san už sú zdraví a užívajú si Sumamara a...“

Tri týždne po Jouninskej skúške
„Idem na svoju prvú misiu ako Jounin,“ chválil sa Naruto, „Čo vy na to?“ Nikto nič neodpovedal. Stál sám pred obrovským pamätníkom a hľadel na mená, ktoré poznal. Každý rokom sa zvyšoval ich počet.
„Dúfam, že nám prepáčiš Sasuke, ale tvoje miesto v tíme nahradila Hinata. Už som ti hovoril ako vyrástla? A že už z nej je Jounin?“ nadchýňal sa. „A Sakura? Keby si ju videl, určite by si ju neignoroval ako kedysi, ale máš smolu, sú si so Shikamarom veľmi blízky.“ Zmĺkol. „Viem,“ sklonil hlavu, „ja sa tu vykecávam a svoj sľub som ešte nesplnil.“
„A vy Ero-sennin, ako sa máte? Videl som na vašom hrobe veľa kvetov a ja som vám doniesol len trochu vody z horúcich prameňov, z vašich obľúbených,“ znovu sa usmial. „Ja viem, nie je to nič moc, ale nevedel som čo by sa vám páčilo viac.“ Jeho úškrn sa vytratil a nahradila ho vážna tvár. „Zase šaškujem, prepáčte, obaja,“ zahľadel sa na tmavý mramor.
„Sľubujem, oboch vás pomstím.“