Kam sa podela láska?(NaruSaku) 4.: Vzkriesenie nádeje

V Listovej bol opäť krásny deň. Naruto Uzumaki, Hokage, urobil ako sľúbil a vybavil Sakure voľno.
"Ja som Hokage dattebayo! A tak ti prikazujem Shikamaru, postaraj sa o nášho syna kým budeme preč!" pokrikoval po mužovi s copom a briatkou pred budovou Hokage. Ten však z toho veľmi nadšený nebol.
"Čo som škôlka? Akoby som nemal dosť starostí s Ichirom!" oponoval Shikamaru.
"Ale no tak. Z Ichira bude čochvíľa genin no ... a vieš kto je tu Hokage." dodal Naruto pyšne.
"Naruto, kebyže ťa nepoznám odmalička, myslel by som si, že sa mi vyhrážaš."
"Sme ti so Sakurou povďační. Nikdy ti to nezabudneme. Tak sa maj." rozlúčil sa Naruto a ukázal Shikamarovi chrbát. Jemu sa v hlave preháňalo aj to, či sa mu naozaj Naruto vyhrážal.
"Hehe...dúfam, že to myslel zo srandy." pomyslel si nahlas držiac dieťa v náručí "Tak vypadneme odtiaľto. Nech si "mladí" užijú a ostatní nech makajú." dodal sarkasticky a vybral sa preč. O jeho presviedčacích metódach sa dozvedela aj Sakura.
"Narutooooo! To bolo od teba kruté, bezcitné a sebecké!" penila Sakura pred ich domom.
"Len som žartoval a Iruka hovorí, že Ichiro je veľmi nadaný, takže nebude mať problémy ako ja hehe..." obhajoval sa zubami nechtami.
"Naruto..."
"Hmm..."
"A kto sa bude starať o chod dediny, kým tu nebudeš?"
"Tak toto...." zasekol sa Naruto vediac, že túto časť plánu akosi nedomyslel. Potom poťapkal Sakure po pleci so slovami "O Listovú bude dobre postarané a navyše budeme preč len pár hodín, tak čo by sa mohlo stať?"
Kráčali spolu ruka v ruke po prašnej ceste, avšak obaja boli ticho. Častými dôvodmi ich hádok bolo neustále Sakurine dohováranie Narutovi o zodpovednosti a Naruto zasa hovoril Sakure, že je príliš posadnutá svojou prácou. Naokolo bolo počuť len šum vetru, lístia a kroky dopadjúce tupo na prašný povrch. Obaja mali aj svoje problémy, ale hlavne Naruto dúfal, že by to mohlo predsalen dopadnúť aj lepšie. Keby sa nepohádali predtým, než vyrazia, možno by to vyzeralo inak, ale kto vie. Mali celý deň pred sebou a v srdciach štipku nádeje.
"Naruto...a kam to ideme?"
"Na jedno miesto. Brával ma tam Jiraya, keď ma začal trénovať. Je tam pekne uvidíš."
Obaja si vykračovali viacmenej veselo. Držali sa za ruky tak kŕčovito, že sa zdalo ako by to ani nechceli a každý chcel ísť sám. No zároveň nikto nechcel pustiť ruku toho druhého. Napokon dorazili na miesto. Bolo to to miesto, kde Jiraya chodil špehovať mladé slečny hľadajúc inšpiráciu.
"Tak a sme tu." zastavil sa Naruto "Tu ma Jiraya naučil mnohým veciam."
"Napríklad ako špehovať?" dodala sarkasticky Sakura.
"Vieš, že nie som taký ako on."
"Mnohí hovoria, že áno. Aj Tsunade-sama to vravievala."
"Tsunade-sama vravievala bla bla bla... Mohli by sme o nej prestať hovoriť? Uvoľni sa."
Sakura nemal čo povedať. Ťažko povedať nejaké slovo, ktoré by nezačalo hádku. Obaja však vedeli, že musia zabudnúť na každodenné starosti a nejakým spôsobom utužiť ich vzťah, ktorý je dôležitý. A to najmä teraz, keď sa starajú o syna. Rozložili si deku a len tak sa vyvaľovali. Naruto mal nohu cez nohu a Sakura ležala vedľa neho.
"Na to, že je jeseň slnko ešte celkom páli. Nemyslíš?" nadhodil Naruto.
"Áno. Je dosť teplo." dodala Sakura.
"Čo je to za tón?"
"Aký tón?"
"Inokdedy žiariš a máš mi toho toľko čo povedať a teraz si ticho." začudoval sa Naruto.
"Ja len...ja len." Sakura sa zamračila a sadla si "Chudera Ino! Zasa bude na všetko sama!" dodala.
"Ino je predsa dobrá medička..."
"Áno ja viem, ale včera sme mali tri akútne prípady, jeden genín skoro prišiel o ruku a teraz leží v kóme." rozhovorila sa ružovláska z nahnevaného výrazu do ustarostenú.
"Pokým som Hokage ja, nezomrie žiadny genin. To ti sľubujem. To znamená, že ten genin sa jedného dňa zobudí a poďakuje jej aj tebe." povzbudil Sakuru Naruto. Sakura ešte chvíľu hľadela do prázdna, no v tom už bol Naruto v nie príliš teplej vode a spustil na Sakuru vodopád.
"Naruto!!!" zrevala Sakura premočená do nitky a špliechanec mu vrátila dvojnásobne. Obaja skončili vo vode a šantili ako malé deti. Naruto si v tej chvili pomyslel na tie časy, keď začínal s tréningom chôdze po vode, ale čo bolo ešte lepšie pre neho, zbadal na Sakurinej tvári ten srdečný a vďačný úsmev, ktorý mal na nej tak rád (teda okrem iného). Akoby tie iskričky nádeje oboch opäť vyplávali na povrch ako bublinky v limonáde. Dokonca im nevadilo ani to, že voda už nie je taká teplá. Vtedy na oblohe zbadal Jirayovu tvár, ktorá hovorila: "Výborne Naruto. Veľmi dobre." Naruto vtedy úplne spontánne vstýčil ukazovák na nebo a pomyslel si:
"Tak vidíš Ero-sennin! Už to viem!" Len čo obaja vyšli na breh a osušili sa, pustili sa do jedla.
"Bentou, bentou, bentou... samé bentou. Čo ma nepoznáš?" vystatoval sa Naruto.
"Snáď nebudeš jesť celý život len ramen." povedala Sakura prekvapujúco pokojne.
"Tak dobre. Určite to bude dobrota." povedal Naruto pomysliac si: "...aj keď to nie je ramen...". Obaja jedli akoby sa nechumelilo.
"Je zvláštne, že dnes je tak pekne, nemyslíš?" nadhodila Sakura. Čudovala sa právom, pretože celý ten týždeň pršalo, alebo mrholilo.
"Vieš ani sa nečudujem."
"Hmmm?"
"No...predsa to ja. Použil som špeciálne genjutsu, ktoré upravilo počasie." dodal Naruto pyšne.
"Nehovor nezmys... teda chcem povedať, že asi si použil genjutsu aj na mňa, lebo...lebo..." ani to nestihla dopovedať a už boli obaja v sebe ako keď spolu začali chodiť. Odovzdávali si navzájom nežné bozky a objatia. Vtedy sa stratili všetky pochybnosti, starosti a hádky. Už pre nich neexistovala žiadna Tsunade, žiadny Shikamaru, ani Jiraya, ani Sasuke. Boli len oni dvaja a medzi nimi nádej. Hodiny sa míňali, čas ubiehal a teplo sa tiež vytrácalo. Obaja stratili pojem o čase. Verili však, že sa im podarilo prebudiť to, čo bolo. Minulosť premeniť na prítomnosť a nádej na lásku.
"Sakura-chan, nechce sa mi ísť späť." povedal Naruto zvalený na deke so Sakurou v náručí.
"Ani mne. Chcem, aby tento okamih trval naveky, ale musíme sa zmieriť s tým, že sebe sme odovzdali už dosť. Musíme dať niečo aj Junichimu."
"Chceš azda povedať, že je jediný, kto nás drží po kope?" pýtal sa Naruto. V jeho hlase bolo cítiť aj trochu nevôle "Ale to nestačí. Musíme sa milovať aj my. Junichi má stále kus môjho srdca ako aj ty. Dedina je na poslednom mieste. Rodina je na prvom mieste." Sakura s dôverou sledovala svojho manžela a vedel, že má pravdu. Už sa stmievalo keď prišli domov. Vrátili sa ako z druhých medových týždňov. Do ich vzťahu sa vrátil život tak, ako aj všade tam, kde žijú a existujú.