Cesty 1

Prečo niekto hľadá pomstu?
Často som si kládla tú otázku, ale vždy len sama sebe, preto som nemohla nájsť odpoveď.
Pomsta, ktorá trhá putá medzi ľuďmi, ničí to najlepšie v nich. Ničí vieru, lásku, silu, životy. Strašné dielo veľkého, strašného umelca. Lenže ja nie som ani veľká, ani strašná.
Pretože pomsta by mala byť najhorším dňom v živote toho, komu je určená.
Takže niečo bolo zle.
Pretože pre mňa bol ten deň najlepší. Všade okolo seba som videla lásku, odhodlanie, silu a vieru... Ľudia tak veľmi verili, že sa to dobre skončí! Ale predsa, zabúdali na staré spory a hádky, objímali sa a odpúšťali. Pre každý prípad.
A ja... Ja som v ten deň zakúsila toľko nových vecí, v ten deň som rástla.
V ten deň sa mi dostalo uznania po ktorom som tak túžila. V ten deň som sa menila. V ten deň som pomáhala a niekto potreboval moju pomoc. V ten deň som videla ako sa zväzujú putá.
V ten deň prišla nádej. Nádej v nové priateľstvá a nové začiatky. V novú silu. V nové ciele a nové cesty.
A v ten deň...
Ale príbehy sa majú rozprávať od začiatku, však, Soichi-sama?

Zapadajúce slnko zahalilo svet do mäkkej oranžovej šatky, ale Skrytá listová ostala ukrytá v tieni. Teraz to tak bolo stále, okrem tých pár chvíľok okolo poludnia, keď slnko zazeralo z oblohy kolmo a všetky tiene zmizli. Teda tie viditeľné. Tiene ukryté v nás – a že ich tou dobou bolo veľa – boli také hlboké, také tmavé, že neexistovalo slnko ktoré by do nich preniklo. Alebo existovalo, lenže... To presne bol môj prípad. Existovalo, lenže nesvietilo pre mňa. A výsledok bol rovnaký – akoby vôbec nebolo.
Sedela som na okraji veľkého krátera, na mape označeného ako Dedina ukrytá v Lístí. Vlastne som sa snažila nájsť miesto kde stával náš dom, naivne som si myslela že z vtáčej perspektívy to lepšie odhadnem. Ale zmizli známe stromy, budovy, ulice, nebolo podľa čoho určiť kde ste líhali, kam ste chodili do školy a v ktorom parku ste sa hrávali a nezáležalo na tom, že ste mali Byakugan. Tá schopnosť sa ten rok stala v Konohe vecou úplne zbytočnou. Všetci Hyuugovia boli poslaní na misie mimo dediny, takmer všetci. Ja som bola jednou z toho mála, komu nebola pridelená žiadna úloha. Mala som ostať v dedine a pomáhať tam, lenže nebola som medikom a po zranení som od Sakury dostala prísny zákaz dvíhať ťažké predmety a vôbec, nejako sa namáhať, takže som sa len tak potĺkala po okolí, snažila sa rozdávať úsmevy a jedlo a... A možno trochu nádeje. Ale ťažko rozdáte nádej, keď v sebe nijakú nemáte. No, možno trochu...
Nejakú určite, pretože keď som počula slová feudálneho pána, líca mi rozpálil hnev do červena. Ani si ma nevšimol, pochybujem že vôbec niekto z jeho sprievodu zaregistroval moju prítomnosť a ja som mu nič nepovedala, ale veľmi živo som si predstavovala, čo by som mu vykričala, keby som mala len o trošku viac odvahy.
On povedal, že z nášho milovaného domova ostala len diera, prázdna, mŕtva a studená. Možno pod jeho ľahostajným pohľadom! Ale ja som sa vedela dívať pozornejšie. Ako som sa dívala teraz, zhora.
Videla som, ako veľmi chce moja dedina žiť. Pomedzi trosky a hory kamenia boli našou niekoľkodňovou prácou vytvorené už akési cestičky a po nich neustále hore-dolu chodili ľudia, odtiaľto zhora malí ako mravčeky. A dvakrát takí usilovní. Áno, mne Listová vtedy pripomínala mravenisko. Veselé, kypiace pulzujúcim, nezničiteľným životom. Možno za to mohla tá naša povestná ohnivá vôľa, ale odmietali sme sa vzdať, napriek tým tieňom v nás a s poslednou štipkou nádeje ktorá nám ostala.
Naruto hovoril, že jedného dňa holé steny krátera zarastú trávou a Listová bude ležať v krásnom, zelenom údolí. Hokage-sama hovorila, že tam tráva neporastie. Naruto hovoril, že to potrvá maximálne mesiac.
Samozrejme, nehovoril to mne. Mne vtedy nehovoril vôbec nič.
„Poriadne som to pohnojil, čo?“
Zvuk toho hlasu na mňa pôsobil spoľahlivejšie ako elektrický prúd. Prešiel bleskove mojím telom, do nôh mi vyslal bolestivý kŕč ktorý ich prinútil skrčiť sa v kolenách a pritisnúť k telu, takže sa zo mňa stal vystrašene schúlený uzlíček nervov. Z tváre zotrel uvoľnený výraz a spred očí výjav veselého, živého mraveniska. Neodvážila som sa prehovoriť ani pol slova a naširoko otvorenými očami hľadela pred seba.
„Nebudeš mi odporovať? Nepovieš, že to nie je pravda? Nepovieš že to bude dobré?“
Sasuke Uchiha si sadol vedľa mňa. Nebolo to drzé, veď som mu nepovedala aby odišiel, hoci by som to najradšej vykríkla z plných pľúc. Ale nemohla som. A aj tak by neodišel.
„Si Hinata. Hinata Hyuuga.“
Ako keby som to nevedela.
„Si milá, dobrá Hinata. Hovoríš ľuďom takéto veci, nie? Keď majú problém. Keď sa ti žalujú. keď sú v depresii.“
Cítila som, ako sa mi líca zapaľujú červeňou – taký známy pocit. Nebolo to však od hanby, nie úplne. Ale od zlosti... Bol to zvláštny pocit, čosi medzi hanbou a zlosťou a ešte akési sklamanie... Naozaj za mnou chodia ľudia len keď potrebujú počuť čosi milé? Čosi, o čom sa mi vedia že je to klamstvo, čo ich na chvíľu uteší a potom idú za niekým iným, kto im poradí. Naozaj nie som použiteľná na nič iné?
A prečo vlastne Sasuke Uchiha potrebuje počuť niečo milé?
„Sa... Sasuke-kun...“
nemala by som ho ubezpečovať o jeho nevine. Nijaká nevina neexistovala. Nemala by som ho upokojovať. Nezaslúžil si to. Ale pomoc si zaslúžil. Mala som mu pomôcť.
„To... To bude dobré,“ šepla som a sklopila zrak. Líca mi už rozpaľovala len hanba.
„Perfektné,“ zamrmlal a postavil sa. „Ďakujem.“
V jeho hlase bol bolestivo badateľný osteň irónie. Nedokončená zavisla vo vzduchu.
Výborne, presne to som nechcel počuť.
Výborne, pretože presne to som nechcela povedať.
Sklopila som hlavu tak nízko, až sa mi dotýkala hrude.
„Prečo som vlastne tu,“ pokračoval a oprašoval si vzadu nohavice. „Hokage nás volá.“
Prvýkrát som na neho pozrela, prekvapene, nie ustrašene, ale nehľadela som mu do očí. Hľadela som na jeho pery, dokonalé, bledé pery. Nikdy som ho nevidela tak zblízka. Pochybujem, že Sakura alebo Ino videli. Ale nebola som na seba hrdá, alebo čo. Možno pred dvoma rokmi by som bola, ale... Ale v tom čase už Sasuke nebol najobľúbenejší chlapec v dedine. Bol ním – tak prekvapujúco – Naruto. Bol hrdina. Sakura sa vtedy tiež motala okolo Naruta. Nežiarlila som tak, ako som predpokladala že budem, žiarlivosť nemám v povahe, no ani hnev a v tom čase som bola plná hnevu. Chcelo sa mi kričať. Vykričať všetkým a najmä Narutovi, že pre mňa bol hrdinom už dávno, veľmi dávno, že som ho vždy obdivovala a vždy som v neho verila a že všetci tí dedinčania sú len odporní pokrytci. Ale ani na krik veľmi nie som. A tak som hnev dusila v sebe. Veľmi nesprávne. Zlozvyk, ktorého sa neviem zbaviť dodnes.
Odtrhla som pohľad od Sasukeho, postavila sa a prikývla. Vykročil smerom k sochám Hokagov, vo vnútri ktorých teraz dočasne sídlila nemocnica a úrad Hokage a ja som šla za ním ako poslušná ovečka.
Kopa, kopa schodov, pozorovala som jeho natriasajúci sa chrbát a už sme neprehovorili ani slova, hoci mne sa v hlave vyrojilo množstvo otázok. Ako, prečo? Neprišiel mi len povedať že nás volá Hokage. Chcel čosi viac. Čo to bolo? Lenže spýtať som sa neodvážila.
V dočasnej pracovni Hokage, v ktorej bol neporiadok ešte väčší než v jej pôvodnej nás čakalo prekvapenie. Nie príjemné.
„Čo tu robia oni-ttebayo? Snáď nás nechceš poslať na misiu s nimi? Starká, to mi neurobíš!“
„Akí oni??? Čo ja mám spoločné so Sasukem Uchihom? Zachránila som ti život, hádam by si už mohol vedieť aspoň ako sa volám!“
Hnev ktorý vo mne po Narutových tvrdých, nepremyslených slovách prepukol sa bolestivo zmiešal so smútkom a zasiahol ma nepripravenú, hoci som myslela, že nič horšie ako Narutova ignorancia už byť nemôže.
„Ukľudni sa,“ zamračila sa Hokage a ja som sa nenápadne obzrela okolo seba.
V malej miestnosti boli okrem mňa, Sasukeho a Naruta natlačení ďalší traja ľudia – Sasukeho spoločníci, ktorí prišli do dediny spolu s ním Tsuande-sama im láskavo odvolila ostať. Vedela som, že dievča sa volá Karin a vysoký, takmer dospelý muž Juuga, ale meno toho posledného, toho s ostrými zubami čo ma desil, som si nevedela zapamätať. Suigetsu. Dnes to viem a viem aj, že nie je nebezpečný, že je milý a zábavný. Ľudí by sme nemali hodnotiť podľa prvého dojmu.
„Pre vás mám inú misiu. Prestaň vyvádzať ako malé dieťa...“
„Chcel si Sasukeho, máš ho tu mať. A mňa si si dvanásť rokov nevšímal, prečo ti zrazu vadím?“ žiadalo sa mi dodať.
Hokage bola unavená. Inokedy sa s Narutom hádala rada – neviem prečo. Tvárila sa, akoby jej ktovieako vadilo jeho drzé správanie, ale v skutočnosti to zbožňovala. Možno preto, že to bola pre ňu zmena, vybočenie zo stereotypu. Možno preto, že to skrátka bol Naruto, výnimočný chlapec, obzvlášť pre Hokage. Ale keď bolo práce priveľa, keď sa čosi pokazilo, keď na ňu tlačila rada, vtedy mu jeho hlúpe poznámky neodpúšťala a vedela ho umlčať ako nikto na svete, pretože Naruto presne vedel vycítiť, kedy nemá náladu. Bolo to ako tichá dohoda. Ty ma bavíš a ja ti raz za čas dovolím niečo si vydupať. Príliš tichá, aby si ju niekto všimol, na to sa spoliehali. Ale niekedy ľudia, ktorí sa zdajú najtichší a najpokornejší, vedia oveľa viac ako tí, čo kričia a všade pchajú nos. Stačí sa dobre pozerať. A to ja viem. A preto som teraz vedela, že Naruto sklapne.
A Naruto sklapol.
„Potrebujem, aby títo dvaja zašli do Skrytej Dažďovej. Konan-san mi písala,“ zamávala Tsuande-sama zvitkom krasopisne popísaným znakmi.
„Prečo idú do Dažďovej oni dvaja?“ ozval sa zasa Naruto. „Ja chcem vidieť Konan! Oni ju predsa ani nepoznajú! Chcem vedieť ako sa jej darí a...“
„Naruto! Už som povedala, mám pre vás inú misiu!“
Bolo mi jasné, že to bude misia ťažšia a zaujímavejšia, ale rozhodne som nebola proti. Mne ľahké misie nevadia.
„A práve prečo s týmito troma? Čo môj tím, Sakura-chan, Kakashi-sensei a Sai? Prečo nemôžem ísť s nimi?“
Hokage na Naruta veľmi, veľmi škaredo zagánila. Tí traja zo Sasukeho tímu tiež.
Nemôžem povedať, žeby som vo svojich dvanástich rokoch nebola do Naruta bláznivo zaľúbená. V šestnástich som už ale trochu vytriezvela – a špeciálne vtedy, keď ma začal tak pekne ignorovať a ja som dostala misiu so Sasukem – a bola som ho schopná vidieť objektívnejšie. Oveľa objektívnejšie. A teraz ma objektívnosť udrela po hlave kladivom.
Naruto sa niekedy naozaj správa akoby mu niekto stál na kábli.
Samozrejme, Sakura mala veľa práce so zranenými, ale to nebo ten dôvod, prečo Tsuande-sama posielala Naruta na misiu s novými ľuďmi. Chcela jednoducho využiť tú jeho záhadnú schopnosť, spriateliť sa úplne s každým, aby si poistila, že tí traja dedinu nezradia.
„Naruto, otoč sa ku stene a buď už ticho!“ prikázala mu Hokage, nie s krikom, zato natoľko rázne, že Naruto poslúchol, hoci nafúkol líca a ruky si prekrížil na prsiach, aby dal najavo aký je urazený. Ako malé, trucovité dieťa. Ibaže mne sa aj to zdalo milé.
„Hinata, Sasuke,“ obrátila sa teraz Hokage na nás. „V Dažďovej vás budú čakať, takže dúfam, že vyrazíte hneď zajtra ráno. Konan-san píše, že má pre Listovú veľmi dôležitú vec, ktorá by nám mohla pomôcť, ale nepíše akú...“
Tsunade-sama sa zahľadela na list a potom zas na nás.
„Preto buďte opatrní. Ak to však bude niečo naozaj dôležité, ponáhľajte sa domov. V tomto stave prijmeme každú pomoc...“ vzdychla si. „A... Konan-san získala v Dažďovej v krátkom čase dosť veľký vplyv. Hoci sa zdá, že so všetkými dedinami sa chystajú žiť v mieri, musíme postupovať opatrne. Tamojší ľudia ju nazývajú Amekage, Päť veľkých Kage sa však rozhodlo, že tento titul neprijme. Nepotrebujeme, aby Dažďová prirýchlo získala prehnané sebavedomie, takže ju tak nevolajte. Správajte sa úctivo, pamätajte však, že ste z väčšej a silnejšej dediny, na ktorej je Dažďová momentálne istým spôsobom závislá. Nedajte im pocítiť, že sme oslabení!“ varovala nás Hokage. „Veľa šťastia vám aj vašej misii!“
Uklonila som sa, Sasuke takisto a pretože Tsuande-sama nám nedávala nijaké dokumenty súvisiace s misiou, vyšli sme z jej kancelárie s prázdnymi rukami. Pokúsila som sa pri vychádzaní usmiať na Naruta, jeho odpoveďou bol ale len pohľad rovnako studený ako Sasukeho.
Čakala som, že sa opäť dostaví hnev, ale tentoraz som pocítila len bolesť. Hlboko v hrudi, takú príšernú, akoby mi... Nuž, neviem to nazvať inak, než že moje srdce krvácalo.
Áno, presne tak. Ako keď sa porežete na ruke a teplá krv vám steká po zápästí, vy sa na ňu šokovane pozeráte a rana zatiaľ páli. Presne taký to bol pocit, ibaže prebiehal hlboko v mojej hrudi.
Len čo sme za sebou zavreli dvere, Naruto sa opäť pustil hádať s Hokage. Počula som jeho prenikavý hlas ešte aj keď sme zišli po schodoch, ale jednotlivé slová už sa nedali rozoznať.
„Prečo na takú jednoduchú misiu musíme ísť dvaja?“ nespokojne mrmlal Sasuke, ako keby ma jeho sťažnosti zaujímali, ale nič som nepovedala a keď na mňa pozrel, čakajúc na odpoveď, poslušne som prikývla.
Naruto sa sťažoval na svoje misie tiež, ale toto bolo iné. Naruto nám všetkým chcel dokázať, že toho zvládne viac. A potreboval neustály pohyb, akciu. Jednoduché úlohy ho nudili.
Sasuke len namyslene konštatoval, že má na viac. A pritom dobre vedel, prečo ideme dvaja. On mal misiu bezpečne prepraviť dôležitý tovar – ja som mala misiu bezpečne doviesť domov Sasukeho. Ako keby si Tsunade-sama myslela, že ja by som ho mohla zastaviť. Tá primitívna misia mala byť jeho skúškou. Ak ju zvládne, ak sa bez problémov vráti späť, Hokage mu bude veriť zas o trošku viac a nabudúce ho možno pustí na misiu samého. Nechcela sa Uchihu zbaviť, bol užitočnou zbraňou, ale nemohla mu ani dôverovať.
„Zajtra na svitaní pri bráne?“
Znova som nemo prikývla. Pri bráne. Pri tom, čo z brány ostalo. Aj keď vlastne, z brány toho ostalo celkom dosť.
Sasuke tiež prikývol, ale neodišiel, pozeral na mňa, ako keby nad niečím rozmýšľal. Placho, ukradomky som aj ja na neho hľadela spod mihalníc. Obzrel sa, znovu mi kývol a otočil sa mi chrbtom, prešiel dva kroky, zastal a opäť sa obrátil ku mne.
Prečo ja?
„Pretože...“ vedel snáď ten chlapec čítať myšlienky?! „Pretože sme rovnakí. Myslíš si o sebe, že si milá a dobrá a ľudia ťa majú radi, ale ani nie. Naruto sa na teba hnevá. A na mňa tiež. Myslíš si, že to nezáleží len od Naruta, ale záleží. Myslíš si, že ťa to nemrzí, ale mrzí. Všetci na teba pozerajú a vedia, že hrdina dediny ťa neuznáva. Alebo sa nepozerajú, lebo nie si nič. A aj keď si myslíš, že ťa to neštve, štve. Preto.“
Potom sa Sasuke otočil a odišiel. Ani som nevedela kam. Nevedela som, kde býva. A tak som sa tiež pobrala svojou cestou. To bolo prvý raz, čo som Sasukeho Uchihu počula rozprávať, myslím tým poriadne rozprávať. V súvislých vetách.
A jeho slová ma ešte dlho, predlho tlačili v žalúdku.

„Mám misiu, otče,“ oznámila som doma, v našom provizórnom dome z dosiek, kde sme všetci spali natlačení v jednej miestnosti bez okien, len otec mal vlastnú pracovňu aj so zatváracími dverami. Oči som pokorne sklopila k zemi. To bolo pravidlo. Oznámiť každý svoj pohyb vodcovi klanu. Kľačiac pred ním s očami a hlavou pekne sklopenými, dávajúc najavo pokoru a podriadenosť. Aj keď ste boli z hlavnej línie. Aj keď ste boli jeho dcéra. Ďalšie pravidlo. Naše domáce pravidlá sa mi vždy zdali strašne hlúpe. Nerobili z nás rodinu, ale vládcu a jeho podriadených. Ale vari sa dalo namietať voči otcovi?
Dalo. Lenže ja som nevedela ako na to.
Chvíľu bolo ticho. Ďalej som kľačala pre otcom, pretože – ďalšie pravidlo – sme nesmeli vstať kým nám nedovolil odísť.
„Akú?“
„Máme vyzdvihnúť istú vec v Dedine Dažďa. Hokage nám nepovedala, o čo ide.“
„My? Tvoj tím má misiu, pokiaľ viem.“
Vynikajúco informovaný, ako vždy, aspoň pokiaľ išlo o mňa. Aby vedel o každej chybičke, každej nedokonalosti ktorej som sa, v mene celého klanu, dopustila. A teraz som z jeho hlasu cítila opovrhnutie.
“Celý tvoj tím má misiu, iba ty si taká neschopná, že si musela ostať doma!“ Mohol si to povedať rovno, nebol by v tom nijaký rozdiel. Lenže ja som bola zranená. Ťažko zranená, vieš, ocko? Keď som sa snažila chrániť niekoho koho milujem. Lenže to ty nechápeš. Ty si nikdy nemiloval nikoho väčšmi, než seba a svoju moc.“
„Hokage ma pridelila do tímu k Sasukemu Uchihovi.“
Môjmu otcovi prebleskli v očiach žiadostivé iskričky. Nevidela som ich, ale som si istá, že tam boli. Poznala som to podľa toho jemného odtienku vzrušenia, ktorý sa mu objavil v hlase, keď znova prehovoril. Vedela som v mojom otcovi skvele čítať, hoci on sa nazdával, že je nečitateľný ako skala.
„Skutočne? Nuž, nech sa ti darí. Môžeš odísť.“
S úľavou som vstala a cúvala som k dverám. Predtým než som ich otvorila, ešte som sa otcovi jemne poklonila a konečne som mohla zmiznúť spod jeho skúmavého pohľadu. Vonku na chodbe som zhlboka vydýchla a zvesila plecia. Neželal úspech mojej misii. Len sebe. Ako vždy.

S plným batohom som vyšla na ulicu. Bolo skoré ráno, studené a akési sivasté, nezdalo sa mi, žeby veštilo niečo dobré. Asi v polovici cesty k bráne – ktorá ostala pomerne neporušená, odniesla to akurát strážnica a múry okolo a tiež odpadol znak Listovej – som stretla Nejiho tím.
„Hinata-sama...“
Neji neznel veľmi prekvapene. Skoro, akoby ma tam čakali. TenTen vrhla na mňa súcitný pohľad. No hurá.
„Tvoja misia začína už dnes?“
„A-Ahoj... Neji-niisan, TenTen-san, Lee-san....“ maximum, na čo som sa zmohla, od prekvapenia aj od strachu. Čo si pre mňa Neji pripravil?
„A tvoja misia?“
„Mám... Mám byť za polhodinu p-pri bráne...“
„Sasukemu Uchihovi neuškodí, keď si trochu počká,“ povedal Lee stroho.
„A... Ale...“
„Hinata-sama, vieš čo plánuje tvoj otec?“
Vedela som, akoby nie.
„Hiashi-sama je nadmieru spokojný s rozhodnutím Hokage, zaradiť ťa do tímu spoločne so Sasukem Uchihou.“
Keby si nerozprával ako encyklopédia, mohli by sme to mať za sebou oveľa rýchlejšie.
Pozerajúc do zeme som prikývla. TenTen na mňa stále hľadela súcitne, cítila som to.
„Podľa jeho mienky, by bolo vynikajúce, keby sa klan Uchiha a Hyuuga spojil. Toto je ideálna situácia a ty si ideálny kandidát. Hiashi-sama v tebe vidí fantastickú možnosť, konečne našiel tvoje využitie...“
Bleskovo som zdvihla a zase sklopila zrak.
Rovno povedz, že vydaj za niekoho vplyvného je jediná vec, na ktorú som dobrá.
„Nevieme, čo si o tom myslí Sasuke Uchiha...“
TenTen na neho zasyčala. Takže nijaké nevieme. On a Lee nevedia. TenTen sa do toho nechcela miešať. Samozrejme. Zlatá TenTen, presne vie, kedy a čo nechať na pokoji. Bodaj by ju môj bratranček aspoň občas počúval!
„...ale každopádne si na neho dávaj pozor,“ nevenoval jej Neji pozornosť. „Nech už je to akokoľvek, je nebezpečný. Neverím mu.“
Nie je nebezpečný! Potrebuje len pomoc!
Chcela som namietať, ale zoči voči trom starším ľuďom, pričom jeden z nich bol môj bratranec, ktorému sa nikdy neodvážim odporovať.... Len som zaťala päste, až sa mi nechty vryli do dlaní. Až to zabolelo. Cíti Sasuke Uchiha takú bolesť pri každom nedôverčivom pohľade, čo na neho dedinčania hodia? Určite áno. Ľudia by to mali vedieť...
„On... B-Budem opatrná,“ zašepkala som a do líc sa mi vohnala krv. Tak veľmi som sa za seba hanbila! Opäť. Zas a znova.
„Ja si nemyslím, žeby ti niečo urobil,“ usmiala sa na mňa TenTen povzbudivo, mysliac si že môj tichý hlas a nervozitu spôsobili Nejiho varovania. Len som potichučky, so slzami v očiach, prikývla.
„Ahoj, Hinata.“
„Nech ťa sprevádza sila mladosti!“
„Zbohom, Hinata-neesama.“
Pozdravy. Oslobodenie. Dovolenie odísť.
Znova som prikývla, s očami upretými na zem a potom som sa pomaly otočila a rovnako pomaly odchádzala... Najradšej by som sa rozbehla. Rozbehla najrýchlejšie ako viem, aby som sa im stratila z očí. Ale to som nemohla. Bolo by to hlúpe.
„Pozri Neji, úplne ste ju vystrašili! A takými zbytočnými varovaniami! Snáď si naozaj nemyslíš, že by jej Sasuke mohol ublížiť?“ začula som ešte, ako TenTen hreší Nejiho. Len TenTen ho mohla vyhrešiť. TenTen a Gai-sensei, ale kto by už len jeho bral vážne?
TenTen bola milá. Vždy vedela čo urobiť a brala ľudí takých, akí sú. Bez predsudkov. TenTen ste museli mať radi. Ak ste ju, pravda, poznali. V tíme s geniálnym mladým Hyuugom a nemenej známym Leem, snaživcom číslo jeden ktorého odhodlanie poznali všetci, bolo ľahké hnedovlasú kunoichi prehliadnuť. Ale ja som ju poznala. Rada by som, aby sa z nás stali priateľky, ale bola staršia a ja príliš hanblivá. Nikdy som jej nepovedala nič viac, než pozdrav. Aj Sakura bola milá. Aj Ino, hoci trochu ukričaná. Mohla som mať mnoho priateliek. Ale bolo to ťažké.
Keď som si bola istá že ma nevidia, predsa len som pridala do kroku.
Pri bráne som bola prvá. Keď som uvidela Sasukeho, napadlo ma, či to bola vina, čo mi dnes ukázal. Vina... Chodil po dedine s hlavou vysoko zdvihnutou ako kedysi a každý to musel voľky-nevoľky prijať. Uchiha bol späť. Lenže možno chcel čosi viac. Nielen aby s ním ľudia počítali. Aby mu verili. Aby ho mali radi. Možno proste hľadal odpustenie. A ja som z vlastnej skúsenosti vedela, že priznať si vinu je prvým krokom k odpusteniu.
„Ahoj. Ideme?“
Tie dve slová ktoré mi venoval stačili na to, aby ma pochytila triaška. Uvedomila som si, že na neho zízam a rýchlo som sklopila zrak, čo si Sasuke vysvetlil ako prikývnutie a prešiel popod bránu. Vyrazila som tri kroky za ním.
Niežeby som sa bála priamo jeho – nie viac ako iných ľudí. Ale bála som sa jeho slov a pohľadu, ktoré naznačovali akúsi pochybnú dôvernosť. Čo odo mňa chcel? Myslel si, že ja mu najľahšie odpustím a preto si prišiel po odpustenie. A bol osamelý. Možno... Možno sa chcel spriateliť. Tá myšlienka bola smiešna, ale vysvetľovala by môj strach.
Pretože človek má vždy najprv strach, aj keď si ho trebárs neprizná, keď nadväzuje nový vzťah. Je to prirodzené – strach pred neznámom. Obranný reflex. A čo prichádza po strachu? Láska. Rovnako ako po vine prichádza odpustenie.
Lenže to som usudzovala podľa mojich malých prehreškov, za ktoré som vždy len ľahko odprosila a podľa mojich kamarátov, pre ktorých bolo priateľstvo prirodzené ako dýchanie. neskúsená, my obaja neskúsení sme museli ešte len zistiť, že k našim cieľom často vedie oveľa dlhšia a bolestivejšia cesta.