Kam sa podela láska? (NaruSaku) 3.: Nádej

Na druhý deň pokračovala rutina. Naruto sa zobudil, ale miesto vedľa neho bolo už prázdne.
“Dobré ráno, Saku...” počudoval sa, keď zbadal, že Sakura je už preč. Rukou nahmatal iba prázdny vankúš, a tak si len povzdychol. Bolo mu trochu ľúto z toho, že nevidel jej rozospatú tvár hneď za rána. Nechcel si to priznať, ale chýbalo mu to. Potom išiel skontrolovať svojho syna. Videl, že je už hore, a tak ho zobral so sebou. Obaja sedeli v kuchyni a dávali si raňajky. Ako vždy bolo pre Naruta ťažké niečo dostať do úst svojho syna.
“Nie je to tak dávno, keď si ešte cical mlieko, a teraz ti už idú prvé zuby.” prehovoril k nemu kŕmiac ho akousi kašou. Vyzeralo to, že viac to ide okolo úst ako do nich.
“Ale no tak. Tebe to nechutí? Je to proteínová bomba. Aby si rástol, alebo chceš byť krpcom do konca života?” následne mu chcel ukázať, že je to dobré a tak si to strčil do úst on sám.
“Hmm...to je dobré!” povedal, aby upútal svoju pozornosť. V hlave si však pomyslel: “Ak toto nútili jesť v detstve aj mňa, tak potom sa nečudujem, že si to nepamätám.“
Po istom čase úsilia bolo kŕmenie dokončené a Naruto aj so synom vyrazili do kancelárie Hokage. Čo čert nechcel, vo vnútri už sedel Konohamaru sršiaci netrpezlivosťou.
„Si tu skoro,“ povedal, keď ho zbadal, ako sedí v jeho kresle, „a vypadni z toho kresla! Hokage som predsa ja.“
„Pardon. Tak čo? Dáte mi tú misiu?“
Potom Naruto položil svojho syna na obvyklé miesto a začal sa venovať svojim povinnostiam.
„Nebuď taký netrpezlivý dattebayo. Takže k misií. V tunajšom hoteli sa ubytovala istá obchodníčka. Prišla v sprievode dvoch ninjov z Vodopádovej, ale tí ju tu nechali len tak. Ide o ženu, ktorá je v príbuzenstve Kageho z tejto dediny. Zvyčajne by som túto misiu zveril nejakému skúsenejšiemu týmu, ale keďže tebe a tvojmu týmu verím, tak by to pre vás nemal byť problém.“
„Jasné. V našich rukách bude v bezpečí.“
„Cesta tam bude ale trochu dlhá, tak si doprajte aj nejaký ten oddych. Odchádza dnes napoludnie. Dajte na ňu pozor.“
„Hai!“ potom Konohamaru opustil kanceláriu.
„Hokage-sama, Hokage-sama.“ ozvalo sa spoza dverí.
„Vojdite, Tyouko.“ odpovedal svojej sekretárke, ktorej spoza tej kopy papierov nebolo vidieť ani do tváre. Vošla teda dnu a papiere položila na stôl.
„Dnes máte toho trochu menej.“
„Vážne, ani som si nevšimol.“ dodal ironicky. Sekretárka opustila kanceláriu a Naruto tam ostal sám aj so synom. Prehrabával sa v papieroch. Očami behal po texte. Odrazu ucítil, že niekto po ňom niečo hodil. Obzrel sa okolo, zbadal hrkálku. Už mu to bolo jasné. Pozrel sa na Junichiho.
„To si bol ty!“ Junichi len odchýlil hlavu v zmysle „ja nič ja muzikant“. Podišiel teda k nemu a zdvihol ho.
„Takto raz budeš hádzať kunaie a shurikeny.“ potom sa teda začal hrať so synom. Vytvoril klon, ktorý za neho podpisoval papiere. Takto to pokračovalo až do poobedia. Naruto ležal na dlážke držiac svojho syna nad sebou.
„Vieš ty čo? Pôjdeme pozrieť mamu do nemocnice. Ako by sa ti to páčilo?“
Narutovi docvaklo, že sa potrebuje nutne so Sakurou porozprávať o ich vzťahu. Stoj čo stoj ju chcel presvedčiť, aby si zobrala voľno a vybrali sa spolu na výlet ako rodina. Nebyť dieťaťa, tak by sa asi rozišli a postupne by na seba zabudli. Naruto vedel, že musí niečo robiť. Sakura to vedela taktiež. Vždy, keď práve nepracovala, sa jej v myšlienkach vynorila rodinná fotka, nad ktorou si povzdychla. Naruto teda zbalil malému veci a vybrali sa do nemocnice. Okoloidúci ľudia ho úctivo zdravili a dieťa im vyčarovalo úsmev na tvári. Na nemocničnej chodbe bolo rušno. Chodili tam ľudia o barlách. Niektorí starí, iní zas mladí. Sakura a ostatní išli na vizitu. Bola tam ona, Ino, nejaké dve sestry a trojica lekárov. Sakura zbadala Naruta s malým. Ten je zamával. Sakura rýchlo pribehla.
„Naruto! Čo tu robíš? Mám predsa prácu!“
„Práca počká. Musím sa s tebou vážne porozprávať.“ Sakura bola v rozpakoch. V hlave sa jej strhol menší zmätok.
„Neskôr. Áno?“
„Nie! Nepočká to dattebayo. Musím s tebou hovoriť hneď teraz.“
„Mám vizitu. Nevidíš? Ostatní na mňa čakajú.“
„Ahaaa...“ zbadal, že ostatní stoja obďaleč a tak ich okríkol, „Môžem sa porozprávať s mojou manželkou?“
Sprievod bol zaskočený, jeden z doktorov dal gestom pokyn, aby pokračovali vo vizite bez Sakury.
„Naruto, Naruto. No čo už s tebou. Poďme radšej niekam inam.“ obaja odkráčali do nemocničného parku na dvor, kde boli na prechádzke iní pacienti.
„Tu nás budú všetci vidieť.“ poznamenala Sakura.
„Nemáme sa predsa za čo hanbiť. Máme krásneho syna, žijeme si zatiaľ celkom dobre. No nie?“
Sadli si na lavičku.
„Sakura-chan. Dnes ráno som si niečo uvedomil.“
„...“ ružovláska len mlčky pozerala.
„Aj keď si len pár metrov odo mňa, chýbaš mi. Chýbaš mne a nášmu synovi.“
„Ale Naruto. Veď nie som až tak ďaleko. Pracujem predsa tu v Listovej.“
„Ja viem. Máš zodpovednosť. Máš zodpovednosť a máš pocit, že to nezvládaš.“
„Áno.“
„Mám rovnaký pocit. Starať sa o Listovú, o syna, o rodinu...prerastá mi to cez hlavu dattebayo.“
Sakura si uvedomila, že vlastne si myslela čosi podobné. Obom došlo, kde je problém. Naruto potom chytil Sakuru za ruky.
„Ale práve preto sme dvaja. Preto sme sa vzali a preto sa milujeme.“
„Ach, Naruto. Strašne si želám, aby sme to zvládli.“
„My to zvládneme! Určite to zvládneme. Niekedy nestačí si len priať. Musíme to urobiť. Je to v našich silách.“
„Tak čo teda budeme robiť?“ spýtala sa Sakura.
„Vybavím ti na zajtra voľno, a urobíme si voľný deň.“
„Ale...“
„Žiadne ale! Ja som Hokage, preberám za to plnú zodpovednosť.“