Anjel s tvárou diabla 1. kapitola

Anjel pána

Bezmenný umelec, spevák či ninja zároveň, spieval latinskú áriu v napol zrútenom chráme. Chrám zasvätený Bohu menom Jashin stál už od nepamäti a prežil veľa útokov a bojov. Bolo to miesto bolesti, mŕtvolného ticha a smútku, kde veľká Jashinova socha dohliadala na všetko, čo bolo pred jej kamennými očami bez citu. Na svojich anjelov, kedysi obyčajných ľudí jemu verných, ktorý boli stvárnení tiež ako kamenné sochy na podstavcoch po celom obvode stien.
Ticho mlčiacich kamenných postáv prerušovali vysoké, pochmúrne tóny spevu, ktorý sa vďaka dobrej akustike ledva stojacich stien ozýval aj pár stoviek metrov od budovy. Vonku ani len vietor nefúkal, aby neprerušoval ten žalostný zvuk, z ktorého sa po chvíli aj obloha rozplakala.

Dvaja muži prechádzali po mokrej pôde, nohy sa im pod náporom vlastnej váhy začali noriť do blata. Kroky jedného ustali a on sa začal obzerať po okolí.
„Počuješ?“ hlesol k svojmu spoločníkovi, ktorý sa po jeho slovách tiež zastavil.
„Čo ako?“ prehovoril hrubým, nezaujatým hlasom ktorý sa ozval spod masky. Obaja boli odetí v čiernych plášťoch s červenými mrakmi.
„Šmaria, Kakuzu! Už si starý, začínaš hluchnúť!“ Bielovlasý s trojčepelou kosou na chrbte sa vydal tam, kam ho sluch viedol. Maskovaný len podráždene prekrútil očami a chcel – nechcel, šiel za ním.
Brána chrámu sa prudko otvorila a sviečky na svietnikoch na stenách s prívalom vzduchu zhasli.
„Ty si asi nepotrpíš na klopanie, čo Hidan?“
„Nie, to jedine keby to bola...-a-a....“ hlas sa mu zlomil. Nesmrteľný zostal nemo stáť vo dverách s otvorenými ústami a neveriaco hľadel pred seba. V dlani zovrel Jashinov znak. Spievajúca, ktorá stál pred sochou stíchla a otočila sa dvojici čelom. Spoza čiernej kapucne žiaril pár veľkých, sivých očí a vykukovali pramene svetlomodrých vlasov.
„Kto ste?“ opýtala sa tichým hláskom. Hidan zažmurkal a chvíľu hľadal reč.
„My? To by som sa mal skôr ja pýtať teba. Čo tu robí Jashinov svätyňa? A čo v nej robíš ty, žena?!“
„Chrám tu stojí už dlho, som tu prakticky stále. Jashin je môj Pán. “ Odpovedal človiečik jednoducho.
„Zdá sa, že tvoja rovesníčka,“ prehodil Kakuzu.
„Oh, vážne? Na to by som nikdy neprišiel,“ obdaril ho bielovlasý ironickým úsmevom.
„Aj vy vyznávate Jashina?“ prišla od neznámej ďalšia otázka, na ktorú zas neprišla odpoveď.
„To je moja vec. Dievčatá by nemali byť Jashinistky, je to tvrdý život, ktorý ja milujem.“ Hidan sa zaškeril. Vonku sa zablyslo a po chvíli prišiel aj hrom trhajúci uši. V tom krátkom intervale sa osobe v čiernom zdalo, že sa bielovlasému objavili krídla...
„A vy ste tu, aby ste ma naučili milovať ho tiež,“ zašvitorila s očakávaním.
„...Čože?“ nadvihol jedno obočie.
„Pane, vy ste anjel.“
Chvíľu bolo ticho, ktoré prerušovalo len bubnovanie dažďa. Potom sa dvojica mužov pustila do rehotu.
„Keď ja som anjel, tak Kakuzu je môj dedo.“ Jashinista sa začal tľapkať po stehne.
„Ver mi dievča, že tento má do anjela ďaleko,“ Kakuzu sa ukľudnil o čosi rýchlejšie než jeho spoločník.
„Dobre, vypadnime odtiaľto. Tomuto pískľaťu zrejme šibe,“ vytlačil sa Hidan so smiechom von z chrámu. Dievča chcela niečo namietnuť, ale neskoro, boli preč.

„Hej, Kakuzu! Vyber tie tvoje liany z môjho chrbta, je to nepríjemné!“ zavrčal nesmrteľný krátko po tom, čo opustili Jashinistku.
„Veď ja nič nerobím,“ obránil sa ninja s tmavou pleťou.
„Tak...prečo ma to tak bolí?“