"Vrátim sa! Tak ako lístie znova vyrastá na konári! Ja sa vrátim!" 9.

Dni, ktoré strávite len pozorovaním oblohy, čumením do lístia, ktoré nechce opadávať ani keď na neho zle pohliadnete. Proste všetko, čo za tých 24 hodín uvidíte, zacítite, je proti vám. Tak ako je to pekné od sveta, že ma má tak rád. Pri tom, ten človek, ktorého môžem kedykoľvek zabiť, vedľa mňa. Myslím, že sa moje chovanie dá pripísať už k maniakovi, ktorý to vzdá milimeter pred cieľom. Tak vážne, čo má šéfik za ľubom? Čo ak je ešte niekto nad šéfikom? A tam ešte niekto a nikdy toto vážne neskončí?!

Ponoril som hlavu do potoka. Schladiť horúcu Uchiha hlavu, je horšie ako uhasiť amaterasu. Takže, nemožné. Neprestanem na to myslieť, možno mraznička, alebo Naruto, toho by som skôr zabil, než by ma stihol priviesť na iné myšlienky. Tým svojim divným vyčerpávajúcim spôsobom žitia. Dúfam, že mi dá pokoj, pretože...

„Meškáme.“ Pretože, pán Kami-sama, má dojem, že meškáme... vytrhol ma zo zamyslenia. Takže, predsa je tu niekto, kto ma dokáže schladiť. Ale nie, asi mám z neho horúčku. Zhrnul som si mokré pramienky vlasov bokom a postavil sa. Dobre, nedíva sa na mňa, takže... atttack. Vyštartoval som po ňom a on mi skutočne znova dovolil mu vyskočiť na chrbát. Už ma štve.

„Nie je s tebou už žiadna sranda, aby si vedel.“ Oprel som si hlávku o ruku, ktorú som mu položil na hlavu. Nuda, to je s ním. Potom ma nebaví ani to presvedčenie ho zabiť. Mimo to, ak ho zabijem skôr, ako splníme misiu v Konohe, pôjde po mne ostatok Akatsuki ako po niekom, kto marí ich plány, a ja sa nehodlám s nimi zahadzovať.

„A ty už nie si decko, aby si vedel.“ No tak toto ako...

To, čo ma potešilo bolo to, že slávny Itachi Uchiha, ten neohrozený, dokonalý Itachi v noci vrazil do stromu? Čo mu je? No páni, slepne alebo čo? Ale aby sa vedelo, že Uchihovci sa nesmejú, majú to zakázané, pretože držia večný smútok, tak som sa nezasmial, ale v duchu sa mlátil smiechom. Čo to robí? Vážne... čo?

Nič na to nepovedal, ani sa nijak netváril okrem toho, že sa tváril stále rovnako, mne naprotiveň a nechcel so mnou komunikovať. Niečo ma neustále držalo od neho. nejaký odstup, ktorý mi hovoril, že ešte nie je správny čas. Moje vlastne stopy vyšľapané v zemi, po ktorých by som sa mal vrátiť, a znova si to všetko prejsť, že som sa splietol. Niečo mi totiž na Itachim nehralo. Vôbec.... jeden menší detail. Tak nepriestrelné alibi zase chlapec nemal. Rozhodol som sa tak, že si budem na neho dávať pozor. Dobre sledovať jeho chovanie sa, jeho spôsob vyjadrovania a postoj k veciam. Všetko na vôkol, čo urobí. Možno budem divný, ale on je stále ten najdivnejší.

Nasledujúce ráno, mu bolo divné, prečo tak na neho hľadím a skúmam jeho tvár. Vysvetlil si to zjavne tak, že mi preskočilo z túžby po pomste. Možno mi preskočilo, no a čo? Každému môže preskočiť nie? A ja viem, že i jemu preskočilo. A nech mi všetko vysype, pravdu, lebo sa ma nezbaví, jedine ak ma bude chcieť zabiť. Čo je ďalšia podivnosť. Keď mal toľko príležitostí zabiť ma, a nechal ma žiť, len preto, aby som sa mu pomstil za vyvraždenie klanu... skutočne mi na tom niečo nehrá. Itachi aby zabil niekoho len kvôli moci. Ten Itachi, ktorý vždy tvrdil, že mier je dôležitý, preto sa pridal k polícii. Ten Itachi... no, tak toto je na dlhšie.

„Mám dobrý spôsob lovenia rýb, chceš?“ Jedno tmavé očko sa na mňa stočilo a zamrkalo.

„Myslíš elektrickým prúdom?“

„No dovoľ?“ postavil som sa od neho. Toto bola urážka.

„Urobil som to len raz a odvtedy si hovorím, miluj rybu svoju
blížnu, pretože nevieš, či odniekiaľ nevybehne nasraný Kisame.“

„Zmenil si sa, Sasuke... i od nášho dávnejšieho stretnutia.“

„Myslíš, keď mi bolo trinásť a pol?“ snáď si nemyslí, že navždy ostanem ten malý, naštvaný fagan, ktorý po ňom kričal a snažil sa ho zabiť elektrickou guľou.

„Možno sa len riadim mottom, drž si priateľov u tela, ale nepriateľov ešte bližšie...“

Ten odlesk v tých tmavých očiach, ktoré po mne v tú noc zazerali. Celý ten deň, každý okamih, ktorý som si prehral, znova a znova, každý deň, a snažil sa v ňom nájsť niečo, čo by môjho brata očistilo, dokázalo, že to nie je on... snáď stovky krát prehratý ten istý záznam v mojej hlave, len aby som ho sám sebe očistil...

Ani to si neváži. Ani seba, ani nikoho. Prečo by som to mal robiť? Môžem ho zajať, v Konohe a vydať ho tam polícii. Môžem, ale urobím to? To sa dozviem v ďalších dňoch. To, mi budeš musieť dokázať ty, Itachi, či to mám spraviť, alebo nie. Ty, a tvoje chovanie.

„Tak prečo to už neurobíš?“

„Možno, ťa chcem dostatočne vyprovokovať.“ Postavil sa, no nevenoval mi ani jediný pohľad. Vždy bol o krok predo mnou, uvidí sa, či moje skutky predvída i teraz. Máš na to dva dni. Dnešok, a zajtrajšok, možno ti pomôže i tvoj pud v boji. Všetko, čo je v mojej hlave, a chystám sa to v Konohe predviesť. Tak uvidíme, Itachi, kým si, koho v sebe skrývaš.

„Ako si povedal, meškáme...“ pobral som sa smerom k lesu. Povedieme sa troška dlhšou cestou... pretože, mu dávam nádej. Skrytú nádej svoju staršiemu bratovi. Pretože, niečo vo mne, mu stále verí... a dúfa...

Skutočne sme si museli dávať pozor. Boli sme v blízkosti Konohy, ostro stráženého územia, preto museli plášte s obláčikmi dole. Jednou z úloh shinobi, je vedieť sa zamaskovať, a preniknúť i tam, kde je to na prvý pohľad nemožné. Teraz mohli ísť všetky sváry bokom. To pravé a jediné čo sa malo ukázať, bola naša schopnosť spolupracovať. Itachiho, ako veľkého možného vodcu, ktorým sa nikdy nemal tú česť stať, a mňa, ako malého chlapca, ktorý kričal, besnil, nadával, a vyrástlo z neho toto, čo nie je dobré komentovať. Tieto dve odlišné osoby, čiže my, sme sa mali pokúsiť spolupracovať. Dve tvrdohlavé osoby, ktoré si veci robia po svojom. Jeden z nás, bude musieť ustúpiť.

To, v čo dúfam, je to, aby sme sa neprezradili. Urobili svoju prácu potichu a odišli... znova si protirečím vo všetkom. Prečo tak moc túžim, vydať Itachiho, zabiť ho, a pritom moje myšlienky, samovoľne mi dokazujú, že túžim po tom, aby žil, a sa všetko napravilo, aby to, čo je tak jasné a skutočné nebola pravda. Akoby ma zahalil do svojho klamu, obrazu, ktorý nikdy nemusel existovať. Nechal svojho mladšieho brata žiť v tom pocite, že nestál ani za to, aby sa ho zbavil. Bolo toľko možností, a všetky sa zdali hlúpe, a pri tom pravda bola niekde medzi nimi. Medzi lžou.

Prudko som zastavil, čo by predo mnou priepasť, a Itachi tým svojim elegantným spôsobom spomalil. Z kopca, na ktorom sme stáli, bol nádherný výhľad na Konohu. Aký o len musí byť pocit, vidieť svoj domov, cítiť tú vinu, ten pach, tú zradu, všetky skutky ktoré tam vykonal. To miesto, ktoré v tom meste drieme, ako večná mohyla. Ako pokánie, ktoré sa mu nikdy nedostalo. Ako sa asi cíti? Šťastne? Že si uvedomuje svoju silu a pýchu nad tým, čo urobil? Alebo previnilo? Ale prečo previnilo? Mohol si predsa svoju silu dokázať i na niekom celkom inom, ako je jeho vlastný klan a rodina. A pokiaľ šlo len o mangekyou sharingan, stále stačilo zabiť jednu jedinú osobu, aby ho dostal. Tak prečo? tá nemá otázka narážala všetkou silou na môj jazyk, ale ten, ju nevyslovil.

„Musíme byť teraz obzvlášť opatrní.“

„Rozkaz šéfe.“ Tak predsa budem ten, kto ustúpi. Ja... i tak je vo mne niečo, čo nedokázala nenávisť spáliť...