"Vrátim sa! Tak ako lístie znova vyrastá na konári! Ja sa vrátim!" 10.

Pamätám si na časy, keď to nebolo vôbec za potreby. Skrývať sa. Prirodzene ukazovať svoju silu, lenže to ste mohli len za toho predpokladu, že to robíte pre dobrú vec. Vekom sa názory menia. Každý vidíme dobrú a správnu vec v niečom inom. Vlastný boj, vyhráva nad bojom za skupinu. Správny ninja by mal vedieť, držať seba i tím po kope. Vedieť brániť seba a zároveň ostatných. O to krajšia je obeta za priateľa či celkom cudzieho človeka? Možno to robí ten pocit viny, ktorý u každého z nás dokáže narobiť krásny ohňostroj pocitov. Farby sú síce skvelé, a psychiater by vám ich odporučil, ale môj názor je taký, že červená, čierna a modrá rulez. Dobre, k veci. Po tom, ako som sa rozhodol byť vážny vo veci Itachi vs. Ľud Uchiha = pozostalosť ľudu = Sasuke Uchiha, ma napadla jedna vec. Čo takto Itachiho skúmať? Predsa nemôže byť tak ťažké ho presvedčiť o tom, že som blázon, a že hrám s ním? Nezahadzujte moju stratégiu hneď. Má to pár výhod. Napríklad prinútiť ho zo mňa zošalieť. A potom bude moja pomsta ešte dokonalejšia. Neviem, či smrť je fajn, je to isté vykúpenie z pocitu viny. A keďže všetci vieme, že Sasuke sa cíti vinný... ehm! Chcel som dať Itachi.... dobre, chybička sa vlúdila. To je jedno. Som prepracovaný. Prepracovaný sedením na zadku a sledovaním Itachiho vážneho ksichtu, ktorý sa rozhoduje na to, či ísť dole teraz alebo o päť minút. Čiže mu to vyjde na rovnako.

„Prečo tam proste nenaletíme ako...“

„Rušíš ma.“ Jasné, malý Sasánek ruší veľkého Itachiho pri jeho výkonne psychickej práce. Prečo mu to nesťažiť aby sme videli ako kvality tento obávaný ninja – vrahoun má?

„Snažíš sa byť vtipný, alebo ťa naplno ovládla puberta?“ môj pokus ho nejako rozptýliť, naštvať, vytočiť vychádzal z toho, že som vzal dlhé steblo trávy a šteklil ho ním na líci. Zdá sa, že Uchihovi seniorovi odumreli bunky smiechu. Budem teda vážny i ja.

„Štve ma to tvoje dlhé dedukovanie o ničom.“

„V skutku...“ postavil sa a založil ruku. Tie jeho zvyky.

„Tak nás veď.“ Na môj protest som ostal sedieť v tráve a vychutnával si večerné letné ticho a sparno. No ticho ako ticho, keď vás hryzú komáre, a iná háveď.

„...nechce sa mi...“ odtrhol som si iné steblo trávy a vložil medzi zuby. Nebude ma komandovať. Koniec koncov, môžem si robiť čo chcem. Za to, že Pein nás poslal spoločne, to neznamená, že mi môže rozkazovať, ako keď som bol decko.

Bez slova sa vydal dole kopcom, okolo stromov. Ide bezo mňa? Prídem ho zachrániť keď dôjde na to. To bude novinárska kačica, Uchiha Itachi späť v Konohe. Nejdeme ju rovno zničiť nii-san? Čo? Prečo ja, musím mať takýto život? Postavil som s povzdychom príliš mocného ninju na to, aby plnil takéto banality.

Z toho pocitu ktorý sa vo mne hromadil cestou k bráne vznikla nova, ktorá vybuchla, pohltila samú seba, a vznikla čierna diera, ktorá všetko vo mne pohltila a vzala do neznáma.

„Nepripomína mi to staré časy...“ odsekol som, keď sa jeden zo strážnych prepadol v Itachiho genjutsu. Otočil na mňa nechápavo hlavu a ja mykol plecami.

„Pokúšam sa o nejakú hlášku alebo tak... ako za starých čias...?“ Nie, ten za srandu zjavne nie je. A ja tiež nie. Ale to, čo ma zmenilo a prijalo vnímať svet ako niečo tvarovateľné a nie len jednosmerné, bolo zároveň všetko čo som zažil. Ľudia, ktorých som stretol. Moje ponímanie sveta vnútri, je tak trocha iné ako to vonkajšie. Človek musí vedieť kedy držať hubu, kedy sa zle pozrieť, kedy sa usmiať, kedy len odvrknúť, a kedy niekomu jednu pritankovať = vtedy si to vážne zaslúžia.

„...hmla, ako naposledy...“

„Takže ty máš staré časy...“ ozval som sa na môj vkus až príliš pozitívne. Šťastie, že to nijak nekomentoval, moc by to mojej povesti nepomohlo. Budem držať hubu.

Každý krok, ktorým sme boli hlbšie a hlbšie v dedine, mi pripadal ako večnosť. Akoby som tú nohu zdvíhal pol roka a druhý pol roku ju pokladal na zem. Také menšie psycho pre psychiatra. Možno si dám sedenie u niekoho, keď som už tu. Tiché miesto. bez slova, bez jediného vyjadrenia. Občas som mal pocit, akoby po nás niekto hádzal kamene. Už u nás vedia, myslím o Akatsuki, preto tieto plášte sú niečo ako magnet. Ako veľmi silný magnet.

„Ako dlho bude trvať, kým sa rozoznie poplach?“

„...kto vie...“ možno to je všetko pasca. Kto vie, ale človek by si mal zvážiť všetky možnosti, i tie najmenej pravdepodobné. I to, že Akatsuki by sa chceli zbaviť ojedinelých párov očí. Možno za tým nie je nič, možno niečo očakávajú tým, že posielajú zločinca späť na miesto činu. Možno doteraz je označené. Každé telo obkreslené kriedou a s pekným na čierno vytlačeným číslom na bielom papieri.

„...pripadám si hlúpo.“ Prečo mi to vykĺzlo zo zavretej huby? Pretože to jediné čo ma napadlo v ten moment povedať, boli príliš chytré veci, ktoré by neboli na zahodenie, až na to, že chytrosť v mojom prípade, by vyšla na zmar, alebo na to Itachiho tak sa predveď. A to, ja riskovať nebudem. Nech bojuje, ale mňa, bojovať neuvidí. Nie je dobré, keď váš nepriateľ pozná vaše techniky. To veru nie. Podstatné v tento moment je to, ako sa dostaneme k zvitku v Tsunadinej kancelárii? Nejaký plán? Niečo čokoľvek? Nechcelo sa mi myslieť na to tu máme génia prvej najvyššej triedy sveta. Niekto ako ja ho predsa nemôže dobehnúť nie?

„...tak čo? Mstiteľ, máš nejaký plán, aby si na mňa potom nekričal, že ťa vynechávam?“ ja by som bol rád, keby si ma vynechal, keby si mi dal svätý pokoj a šiel sa zakopať niekam do jamy levovej. Zasadím ti tam i veľký strom, ktorý nikto nevyrve z koreňov aby ťa náhodou nenašiel Orochimaru, a nevzal si i tvoju mŕtvu, rozloženú schránku.

„...narážaš na to fiasko?“

„...prečo sa pýtaš?“

„Pretože takéto narážky sú hlúpe. A ani ma naurážajú. Keby ma chceli uraziť, neurazia ma.“

„Tu nám niekto dospieva...“

„Nebol som pred chvíľou pubertiak?“ je dobré nepriateľa miasť. Viete, zachovajte sa ako chcete vy samy. To, že sa chováte v jeden okamih ako debil, v druhý ako rozumná osoba, z vás robí niekoho, kto zvláda tlak, človeka mnohých tvári, a vaša charakteristika na kusu papieru hľadaných osôb bude koniec koncov vždy nejasná. Prerobte si tvár, urobte čo chcete, a vaše chovanie, bude tajomstvo. Tak tajné, ako vaše zbrane. Nikto nebude vedieť kto ich používa, čo ste zač. súkromie.

Pohliadol som pod okno na radnici. Veľká Tsunade, veľké skutky áno? Tá ženská sa vôbec nehodí na Kageho. Je tak... cez príliš nerozhodná. Alebo frustrovaná. Tak či tak, Kage by mala byť tvrdá, rozhodná osoba. Dostatočne silná viesť ľud. Silná robiť ťažké rozhodnutia, i pri veľkých stratách. Myslieť na to čo bolo, čo je i to čo bude. Priznajme to... toto, tá žena nie je. To tam rovno mali dosadiť Zatsua... týpek by sa doplňoval vzájomne sám so sebou. Strach a hrôza zo schizofrenika. Všetci by sa báli zaútočiť na krajinu, ktorej vládne psychopat. Už len to, že by ho stretli.

„Máme tu... ďalšiu stráž... dvoch na západe, dvoch na východe, jeden na streche... dávaj pozor, aby ťa nikto nevidel.“ Otočil sa mi chrbtom a kráčal na východ. Vždy mi ostával západ. Neviem z akého dôvodu. Možno preto, aby som konečne už niekam zapadol a nevystrkoval svoju šišatú hlavu. NEMÁM šišatú hlavu, pre všemohúceho Budhu. Nejedol som dva dni, to preto. Dal by som si rybu = opička. Čo to dievčatko asi tak robí? Sakra, Kisame a jeho zubatá stráž. Dobre to nedopadne. Vyriadiť tých dvoch potichu. Nechcem bojovať. Ale ak tam bude nejaký jounin, tak to bude problém. Nazrel som spoza rohu radnice. Preplížil som sa okolo steny za nich. Samozrejme som ich na seba upozornil, šuchnutím plášťa o stenu. To, čo sa s nimi následne stalo, nebolo príjemné. Nerád zabíjam nevinných ľudí. Tak som sa pokúsil aby ma nezahliadli, moju identitu a poslal som ich do genjutsu, ktoré by ich malo zamestnať na celkom dlhú dobu. Plus, hlavička moja pekná a hlavne NEšišatá ich zviazala, zalepila im ústa a odstránila z dozoru. Nevideli ma. Čo je dobrá správa. Musel som si to potvrdiť. To mi zabralo istý. Čas. Samozrejme. Itachi najväčší na svete, dokonalý, obetavý brat, tak sexy a bohvie kieho frasa ešte, sa mi tu o pár sekúnd určite objaví za chrbtom so zvitkom a machersky sa odoberie preč.

Všetko čo som si myslel bolo vedľa. Po Itachim ani stopa. Tak som sa dostal na strechu. Vyskákal som si hore a preskočil cez múrik. Ostal som prikrčený. Rukou som si nahmatal nenápadne rukoväť katany a pomocou sharinganu sa rozhliadol navôkol. Skutočne, po Itachim ani stopa. Ale keby len po ňom. Mal tu byť predsa jeden zo stráže. Napriamil som sa prešiel si kúsok popri výčnelku, či akejsi sochy. Zahliadol som ho len okamihovo, a to na to, aby som stihol odraziť jeho útok. Cítil som nápor jeho kunaia, i to, ako odskočil do bezpečnej vzdialenosti a číhal na mňa z tmy.
Smutné, a na mieru, ak mám pravdu povedať, nemal som v pláne sa s tým to človekom niekedy ešte stretnúť. Musel spraviť pár krokov z hĺbky tmy na to, aby som zahliadol jeho sharingan. Tak predsa sa to stalo... sensei...