"Vrátim sa! Tak ako lístie znova vyrastá na konári! Ja sa vrátim!" 8.

Viete koľko trvá proces spomenutia si na všetky svinstvá, ktoré som kedy urobil? V prepočte to trvalo pol hodinu môjho spánku, kde sa mi to odohralo. Svinská predstavivosť. A ráno, to prekliate ráno, keď ma bolo vidieť viac než by sa patrilo, som sa snažil, aby sa na mňa díval čo najmenej. Skrýval som sa, vyhľadával cesty cez les. Neznášal som jeho pohľad na mne, pohľady ostatných. Mohol som tak stáť a nechať sa očumovať i celkom inde, nie ním, ale bolo by to rovnako nepríjemné, alebo menej?

Pokiaľ priamo ku mne nehovoril, snažil som sa od neho držať odstup a rovnako i od mojej katany v snahe sa vážne k tomu neuchýliť a nepodrezať ho. Je to fiškus jeden! Snaží sa ma prechytračiť.

„Je tu lávka... prejdeme...“ medzi stromami, sa na moju dušu tisla pri brehu lávka. Drevený mostík, ktorý viedol cez potok. Myslím, ale, že blúdime. No teda, orientačný zmysel nič moc, že? I tak mám pocit, že sa bude diať niečo príliš absurdné na to, aby mi to mohol Itachi vysvetliť. Bude sa znova oháňať tým svojim nemáš vek na to, aby si to pochopil. Nikdy som sa ho nepýtal nič ohľadom sexu, to vážne nie, ale toto... robiť takéto pofidérnosti, keď sám nechápe tomu, na čo podľa neho nemám vek.

Ak sa mi snažil priblížiť, čo len krokom a snažiť sa vnímať veci tak ako ja, bol mimo a na míľu ďaleko, takže mu bude trvať, kým sa dostane ku mne a uvidí veci z rovnakého uhla ako ja. Zrejme najnudnejšia misia začala...

Ale metať sa do Konohy? Bože, koho to bol zase geniálny nápad? Dobre, hlúpa otázka, skôr by som si mal položiť otázku, čo bude až sa tam dostaneme? Až sa dvaja Uchihovia dostanú do Konohy? To svet nevidel toto. Zbehlý ninjovia, po ktorých pátrajú, a len ta sa objavia v Konohe, drzo, že si prišli po nejaký zvitok. Haraší im. Chytil som sa za hlavu a zavrel pevne oči. To slnko ma už vážne ubíjalo. Nič iné, len slnko, ktoré na mňa dopadalo a zviditeľňovalo ma.

„Toto vôbec nemá zmysel.“ Prehodil som si skôr pre seba, lenže všemohúci a všetkými uctievaný Itachi ma začul a otočil na mňa hlavu. Prešiel si ma svojimi tmavými očami a na to hlavu znova otočil dopredu. Znova ďalšia ignorácia. Tie veci, ktoré sa mi honili hlavou. Naruto, opička... všetci do kopy. Sakra! Je to ešte decko! ...dobre, obaja sú ešte decká, ale i tak.

„Je ťažké sa rozhodnúť, však?“ o to ľahšie ťa kopnúť do zadnice a poslať na Polárku. Bože! Ja tak... no nevadí... hodil som sa do trávy a pohliadol na modré nebo nado mnou. Neuróza, frustrácia, stav psychózy, kedy by mohli do mňa pichať konárikom, proste by som to len ignoroval a prenášal svoju frustráciu na modrú oblohu a slnko, ktoré na mňa pražilo.
„O dva-tri dni budeme v Konohe.“ To si myslí, že sa tam dostane znova tak jednoducho ako pri poslednej návšteve? Bože, aké trápne. Teda, ja som bol viac trápnejší, ale to je vedľajšie. Teraz to tak dobre proste nepôjde. Pár vecí tu je, ktoré si musím premyslieť. čo potom, až plán A zlyhá.

Myslím, že o to to bolo ťažšie, že sme boli označkovaný červenými oblakmi. Ktokoľvek okolo nás prešiel, radšej sklonil hlavu a hral sa na zberateľa mravcov a inej hávede, ktorá liezla po zemi.
„Ak to chceš spraviť teraz, tak to urob, je tu dobré miesto na boj.“
Pohliadol som z neba na toho čiernovlasého diabla, ktorý ku mne hovoril ale nedíval sa na mňa. Ešte že som mu nevidel do tváre, asi by som mu vyškriabal ksicht.

„Prestaň ma s týmto tak moc sr*ť!“ prekukol som tú jeho psychológiu práce. Na mňa si len tak nepríde. Nebude to tak jednoduchá práca ako si celý čas myslel. Nie, on sa dozvie aký Sasuke Uchiha je! Žiadny tieň svojho brata a ani nikoho iného. Som to ja! Jednoducho ja sám!

Čo bolo na tom smutné, bolo to, že som si pomaly začal zvykať na jeho prítomnosť ako na niečo, čo by tam malo byť, ale nemuselo. Ešte že tak.

„Aaah, Kami-sama...“ povzdychol som si večer, keď Mesiac vyšiel na oblohu ako zlatý klinec programu. Ten najkrajší, na nič iné som nebol zvedavý. Je to predsa Mesiac nie? Tak nás delili dva dni od Konohy, a i keď mi to v skutku bolo jedno, niečo mi hovorilo, že to budú otravné a perné dni. Vybrať si... v živote vari o nič iné nikdy nešlo, len o to, aby si človek vybral... stále a znova.

Vyslobodenie od stereotypu nasledovalo v podobe mini útoku skupinky ninjov. Myslel som, že sa od hanby prepadnem, keď som sa im musel postaviť. Ani to nestojí za to zmieniť. Proste nie, odmietam to. viem, že to bolo za potreby, obrániť sa. Ale nezabudnem na ten Itachiho pohľad. A to som sa snažil nevyslovovať jeho meno, alebo ho vyslovovať s nejakým prízvukom alebo proste niečím...

Pohľad tých očí, ktoré znova a zase hovoria nie, ty tomu stále nechápeš Sasuke... dospej už konečne... a následne tie srdcervúce slová až budeš dostatočne silný... bla bla... zaspávam pri tomto predstavení. Príliš málo divákov, málo rozptýlenia a stále tá istá rovnaká tvár vraha, ktorý si behá po svete. Nepríde vám to smiešne? Vrah a pomstiteľ ktorí kráčajú vedľa seba? Asi to bude tým, že sme od seba ešte príliš ďaleko aby sme sa mohli seba navzájom dotknúť a niečo tým spôsobiť. Proste ďaleko...
Ale mám pocit, že tie dva dni, sa budeme k sebe približovať, a potom, v Konohe, budeme si tak blízko, až sa oškrieme...