Nový život v Akatsuki 04

Ráno už Suigetsu v izbe nebol. Rýchlo som sa prezliekla a zamierila do kuchyne. Miki šla so mnou. Na raňajky som si spravila ramen. Dnes som mala v pláne pozrieť si telku.
V celom sídle bolo ticho. S Miki sme sa vyvalili na gauč a pozerali Zettai Kareshi. Postupom času poprichádzali aj ostatní členovia a pridali sa k nám. Miki sa to strašne páčilo, ale Pein chcel pozerať niečo iné. Na moje prekvapenie sa však na Mikinu stranu pridal Deidara. Všimla som si, že mu nejde o film, ale nemohol odtrhnúť pohľad od Miki. Tej teraz stekali po lícach slzy.
„Deidara, telka je inde.“ nemohla som si odpustiť poznámku.
Len sa začervenal a rýchlo sa zahľadel inam. Miki však bola taká zabratá do filmu, že si to ani nevšimla.
Film skončil a s Miki sme sa vrátili do izby.
„Musím si odskočiť. Počkaj ma tu, hneď sa vrátim.“ povedala som a bežala som do jedálne. Na moje šťastie za stolom sedel Deidara.
„Dei. Rýchlo. Choď za Miki. Je to vážne.“ dostala som zo seba, keď som chytila dych. Dei sa rýchlo rozbehol smerom k našej izbe. Dúfam, že ma za to nezabijú. Sadla som si na stoličku a pozerala smerom k izbe. Do jedálne vošiel Suigetsu a sadol si vedľa mňa.
„Čo sa tu stalo? Počul som nejaké hlasy.“ spýtal sa prekvapene.
„Vieš, všimla som si, že Dei a Miki nechcú byť len kamaráti, ale nevedia si to priznať. Tak im chcem trochu pomôcť.“ usmiala som sa a dúfala, že to dopadne dobre.
„Čo sa to vlastne včera večer stalo medzi tebou a Sasukem?“ spýtala som sa, lebo som chcela vedieť, prečo ma zo spánku rušilo pílenie stromov.
„Asi som povedal niečo, čo sa mu nepáčilo.“ povedal a mykol plecom.
„Podľa mňa je Sasuke totálny idiot. Čo si o sebe vlastne myslí? Len teraz sem prišiel a správa sa akoby mu to tu patrilo. Je to ten najväčší debil akého poznám.“ konečne som sa po dlhej dobe mohla niekomu vyrozprávať. Keď som však videla, ako sa tvári, dodala som: „Čo sa deje?“
Len roztraseným prstom ukázal za mňa a ja som si hneď domyslela kto tam asi je.
„Stojí za mnou, však?“ zašepkala som. Suigetsu pomaly prikývol a ja som sa otočila. Hľadela som do Sasukeho nahnevanej tváre.
„Ups. Stojíš tu už dlho?“ spýtala som sa zo strachom. Rýchlo som sa postavila a zdrhla do izby. Zabuchla som za sebou dvere, oprela sa o ne a skĺzla po nich až na zem. Úplne som však zabudla, že tu sú Dei a Miki. Stáli oproti sebe, len na seba pozerali a mlčali.
„Čo tu len tak stojíš? Sprav niečo!“ adresovala som jednému z nich a čakala, čo sa stane. Obaja sa pohli v tej istej chvíli a hneď ako si to všimli, zrazene zastali. Potom konečne Dei Miki pobozkal.
„Hej, hej už hádam aj stačilo.“ povedala som, keď sa do toho obaja vložili až príliš. Nereagovali, tak som radšej vyšla von. Za dverami ma ešte stále čakal Sasuke, ale ja som na neho úplne zabudla.
„Ty...“ začal, ale ja som ho hneď prerušila.
„Psst. Nechaj si to na potom. Teraz nemám čas. Musím sa dať jablko lebo ma porazí.“ Išla som do kuchyne zo Sasukem v pätách. Košík s ovocím bol ale prázdny.
„Sasuke, poď na chvíľu so mnou.“ povedala som milo a vydala som sa do záhrady. Vyliezla som na najbližší strom a začala zbierať najkrajšie jablká.
„Sasuke. Chcem ti niečo povedať.“ pozrela som na neho. Ešte stále nahnevaný zbieral jablká. S rukami plnými jabĺk prišiel ku košu a vysypal ich tam. Pozrel sa na mňa a čakal.
„Chcem sa ti ospravedlniť za to, čo som dnes povedala. Nebolo to fér, vôbec ťa nepoznám a nemala som právo to hovoriť,“ povedala som hľadiac na jablko, ktoré som držala v ruke. Otočil sa mi chrbtom a pokračoval v zbieraní. Kôš bol už plný, tak som pomaly zliezala zo stromu. Sasuke stál priamo podo mnou. Zle som stúpila na jeden konár a letela som dole. Čakala som tvrdý pád, ale dopadla som do mäkkého. Otvorila som oči. Priamo podo mnou ležal Sasuke, a červenal sa. Skončili sme v kope listov, špinaví od blata a zhnitých jabĺk.
„Zlez zo mňa.“ povedal nahnevane a snažil sa postaviť. Rýchlo som z neho zliezla. Vzala som kôš s jablkami a zamierila do sídla. V jedálni sedel Deidara, Miki a Itachi. Vošla som dnu a Sasuke šiel hneď za mnou. On mal špinavý celí chrbát a ja kolená a ruky.
„Kde ste sa to váľali?“ spýtal sa posmešne Itachi.
Bez slova som zamierila do svojej izby. Chcela som sa prezliecť, ale skriňa bola takmer prázdna a na zemi pri posteli ležala veľká kopa špinavého prádla.
„Ups, treba mi vyprať.“ povedala som si potichu.
Posledné čisté veci bolo tričko na ramienka a krátka sukňa. Nemala som na výber. Rýchlo som to na seba navliekla, vzala kôš a nahádzala doň špinavé veci. Potichu som šla do veľkej práčovne.
Hlavným centrom sídla bola jedáleň. Ak ste sa chceli niekde dostať, museli ste prejsť cez ňu. Teraz tam však nikto nebol a ja som sa rozbehla do jednej z chodieb. Zastavila som sa až pred dverami a zhlboka sa nadýchla. Stlačila som kľučku a ...
Nikto tam nebol. Rýchlo som nahádzala časť vecí do práčky a zapla ju. Vedľa práčovne boli sprchy. Ešte som si nestihla poumývať to blato a chvíľu potrvá, kým sa to operie. Rýchlo sa osprchujem a som späť. Skočila som si do izby po uterák a o chvíľu som stála pred dverami do spŕch.
Otvorila som ich a vrazila som priamo do... Vlastne neviem kto to bol, lebo som skončila zadkom na zemi. Rýchlo som sa postavila s miernym otrasom mozgu a obrovskou hrčou na čele.
Na zemi ležal biely uterák, tak som ho zdvihla. Ale veď môj uterák mám v ruke, tak komu potom...
Predo mnou stál Sasuke a bohužiaľ, jeho uterák som mala ja. Keď som si to uvedomila, očervenela som ako paprika. Sasuke bol však na tom horšie. Ja som bola aspoň oblečená.
„Preskočilo ti? Čo sa tu prechádzaš nahý!“ skríkla som naňho, keď som sa ako-tak spamätala.
„Čo? Nemôžem za to, že mi vbehneš do sprchy a ešte ma tu aj vyzliekaš!“ skríkol zas on na mňa a vytrhol mi uterák z ruky.
Rýchlo si ho opásal okolo bokov a trielil preč. Osprchovala som sa a vrátila sa do práčovne. Našťastie už doprala. Ešte že Akatsuki mali moderné vybavenie: práčka so sušičkou, umývačka riadu a podobné vynálezy. Tobi si zas kúpil bicykel, aby mohol chodiť ráno jazdiť.
Vybrala som z práčky oblečenie a na rad prišla druhá várka. Začínala som byť hladná. V jedálni sedeli už všetci a čakali na večeru. Rýchlo som si sadla k Miki a na Sasukeho som ani nepozrela.
No tak dobre, pozrela, ale len som chcela vedieť ako sa tvári. Zazeral na mňa, akoby som mu zjedla jeho obľúbenú tyčinku Mars. Pustila som sa v tichosti do večere. Nato, že varil Itachi to bolo dobré. Dojedla som prvá a vrátila sa do práčovne.
Ešte zvyšok a bude to. Sadla som si na zem, hrýzla do jablka a čakala, kým práčka doperie. Dnu vošiel Itachi a sadol si oproti mne.
„Čo sa stalo medzi tebou a Sasukem? Počas večere z teba nespustil oči.“ povedal a pozrel na mňa skúmavým pohľadom.
„Nič. Nemôžem za to, že je to taký idiot. Dnes určite vymyslel tisíc spôsobov ako ma zabiť.“ odpovedala som mu s miernym úškrnom.
„No dobre. A neboj, keby ťa zabil, pomstím ťa.“ povedal a usmial sa.