Nový život v Akatsuki 03

„Ako si sa rozhodol? Pridáš sa k nám?“
Aidou len prikývol hlavou. Na rad prišiel Dero. Súhlasil aj on. Takisto aj Riku a Miki. Neostávalo mi nič iné, len sa pridať. Hádam ich tu nenechám samých.
Keďže sme už patrili do Akatsuki, nemuseli sme sa vrátiť do cely. Ale ešte nám neverili natoľko, aby sme vedeli, kde je východ z úkrytu. Mohli sme sa pohybovať po celom sídle, ale väčšinou sme sa zdržiavali v jedálni a hrali karty.
V jeden deň, keď som práve jedla jablko, prišiel Itachi a oznámil mi, že odchádza na misiu, ale nevie, kedy sa vráti.
„Veľa šťastia.“ povedala som mu na to a ďalej sa zaoberala svojím jablkom.
Môj život pokračoval ďalej bez zmien. Ani som si nevšimla, že Itachi je preč už dva týždne. Znovu sme hrali karty v jedálni. Stále som vyhrávala. Kakuzu sa z toho za chvíľu nespamätá. Dnes sa k nám pridala aj Miki. Ani sme si nevšimli, že z jednej chodby sa k nám blížila postava.
„Som späť. Zasa hráte tie hlúpe karty? To nemáte nič iné na práci?“ ponosoval sa Itachi, ale nikto z prítomných si ho nevšímal. V hre nám šlo o kopu peňazí a všetci boli natoľko sústredení, že si neuvedomovali, čo sa deje naokolo.
„To už vám nestojím ani za pozdrav?“
Zas žiadna odpoveď.
Do jedálne vošli ďalšie osoby. Kútikom oka som sledovala všetko okolo. Ako prvý vošiel mladý chlapec, ktorý sa veľmi podobal Itachimu. Ďalej chlapec s obrovským mečom na chrbte, dievča s dlhými vlasmi a okuliarmi na nose a chlapec s oranžovými vlasmi. Naproti nim vyšiel Pein s kopou papierov v rukách. Podišiel k nim a o niečom sa rozprávali. Hodila som karty na stôl a skríkla: Vyhrala som!“
Nikto z nás nepredpokladal čo sa stane. Pein sa tak zľakol, že vyhodil všetky papiere a tie sa rozleteli po jedálni.
„Ups.“ povedala som, rýchlo som si vzala svoje peniaze a upaľovala do svojej izby, len čo som zbadala vražedný pohľad v Peinových očiach. Hneď za mnou pribehla Miki. Kakuzu určite ešte stále leží rozčapený na stole, trieska doň päsťami a plače nad strateným pokladom.
Celkom mi ho prišlo ľúto.
Medzitým v jedálni chudák Pein zbieral svoje papiere. Tým Hebi sa rozhodol pomôcť mu. Itachi sa rozhodol upokojiť Kakuzua, ktorý stále trieskal do stola a nariekal.
„Áaaaa...!“ zrazu zaznelo celým sídlom. Pein stál prehnutý nad papiermi, ktoré ležali na zemi a držal sa za chrbát. Zrejme ho seklo v krížoch. (Viem, že je to veľmi nepravdepodobné, ale zmierte sa s tým )
„Sme tu skutočne správne? Sídlo Akatsuki som si predstavoval úplne inak.“ pomyslel si Sasuke a sledoval ako sa Konan snaží pomôcť Peinovi.
Až večer som sa odvážila vyjsť z izby. Zamierila som do jedálne, dúfajúc, že nikde nestretnem Peina. Za stolom sedel Itachi a niečo vysvetľoval tým novým. Potichu som prešla do kuchyne a vzala si jablko. Ďalšie štyri som si strčila do vreciek. Keď som sa vracala jedálňou, Itachi si ma nanešťastie všimol a zavolal ma k sebe. Sadla som si vedľa neho na voľnú stoličku a jedla jablko.
„Toto je Sasuke Uchiha.“ povedal a ukázal pri tom na jedného zo spolu sediacich.
„Je to môj mladší brat. Najprv žil len preto aby ma zabil, ale všetko sme si vysvetlili a je to v poriadku. Dúfam, že si budete rozumieť.“
„Áno. Určite.“ sarkastický tón v mojom hlase sa nedal prehliadnuť.
„Ďalej je Suigetsu. On chce získať Kisameho Samehadu. Keďže ho zabila tvoja skupina, nebude to až taký veľký problém. Ale bude sa musieť ešte veľa snažiť, aby mu Pein dôveroval. Až potom ju dostane.“ povedal a pozrel na ďalšieho.
„Veľmi ma teší.“ postavil sa Suigetsu a podával mi ruku. S radosťou som ju prijala.
„Toto je Karin. Pracovala pre Orochimara. Ale keď ho Sasuke zabil, cestuje s týmom Hebi.“
Karin ma teraz nezaujímala.
„A toto je Juugo. Naňho si dávaj pozor. Dosť často ho chytá amok a dá sa len ťažko zastaviť.“
On sa mi páčil. Dúfala som, že raz sa mu podarí pri svojom amoku zabiť Sasukeho. Aj keď veľké nádeje tomu nedávam. Stále mi nejde do hlavy, ako by taký namyslený idiot ako Sasuke, mohol zabiť Orochimara.
„Dobre. Už môžem ísť? Mám nejakú prácu.“ spýtala som sa a už som vstávala zo stoličky.
Ale ozval sa Suigetsu: „Ešte si mi nepovedala ako sa voláš.“
„Tori Karino.“
„Karino? Taký klan nepoznám.“ povedal Juugo.
Odpovedal mu Itachi: „Celý klan Karino bol vyvraždený. už pred 16 rokmi.“
Nikoho z rodiny som nepoznala, ale aj tak mi bolo smutno, že som posledná.
„Odchádzam.“ oznámila som a už som upaľovala do svojej izby. Miki už spala, tak som dojedla jablko a prezliekla som sa do nočnej košieľky, ktorá mi nesiahala ani po kolená. Chcela som ísť spať, ale to by mi do izby nesmel vtrhnúť Suigetsu zo Sasukem v pätách.
„Tori! Pomoc! Zachráň ma!“ vrieskal na celú izbu a skryl sa za mňa. Vo dverách stál Sasuke a vypadal byť dosť nahnevaný.
„Čo sa stalo? A prečo ma zaťahuješ do svojich problémov, Suigetsu?“
„Prosím, prosím. Nedávaj ma mu. Ja ešte nechcem umrieť.“ vrieskal už na celé sídlo. Miki už bola úplne prebratá a keď vošiel Deidara, aby zistil, čo sa tu deje, červenala sa až po korienky vlasov. Našťastie sa Deidarovi podarilo upokojiť Sasukeho a ten sa vrátil do svojej izby.
„Môžem tu dnes ostať? Keby som sa vrátil do izby, zabil by ma.“ povedal a snažil sa ma presvedčiť psím pohľadom.
„Dobre. Budeš spať na zemi a len dnes.“
Konečne sa všetko upokojilo a ja som sa snažila zaspať. Spočiatku sa mi to nedarilo, lebo Suigetsu strašne chrápal.