Nový život v Akatsuki 02

Keď som otvorila oči, všade bola tma. Len cez malé okienko prenikalo mesačné svetlo. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula, čo sa vlastne stalo.
V izbe som bola sama, tak som nevedela, čo je s ostatnými. Skúsila som dvere, ale keď som sa ich dotkla, telom mi prebehla elektrina. Vyskúšala som okno, ale stalo sa to isté. Neostávalo mi nič iné len čakať. Ľahla som si do postele pod oknom a premýšľala. Onedlho von vyšlo slnko. Za dverami som počula zvuky a niekto vošiel dnu.
Nezaujímalo ma kto to je, ani prečo prišiel.
„Takže si sa už prebrala. Bolo načase.“ povedal drzo Itachi. Ak ho budem ignorovať možno odíde. Prekážalo mi keď tu bol. Chcela som byť sama.
„Trochu nás prekvapilo, keď sme ti zložili masku. Ani mi nenapadlo, že môžeš byť dievča. A tvoj klan mal byť vyvraždený. Povieš mi tvoje meno?“ spýtal sa, ale odpovede sa nedočkal.
„Takže asi nie.“ dodal po chvíli.
„Ostatní spolupracujú lepšie. Hlavne Miki.“
Prvýkrát som sa naň pozrela, ale zrak som po chvíli odvrátila a ďalej som sa tvárila, že tu nie je. Zrejme mu už zaplo, že sa tu rozpráva sám so sebou, lebo sa otočil a odišiel. Lenže po chvíli bol zasa späť.
„Vstaň!“ povedal, ale ja som sa nehýbala. Prišiel ku mne, chytil ma za ruku a postavil na nohy. Ťahal ma po chodbách, až sme došli do jedálne, kde už boli ostatní členovia Akatsuki, Miki, Aidou, Riku a Dero. Na stoličke sedel Pein a všetkých si prezeral zamysleným pohľadom.
„Mali ste obrovské šťastie, že ste prežili. Málokomu sa to podarí. Dám vám dve možnosti. Môžte sa k nám pridať alebo vás budem musieť zabiť. Čas na rozmyslenie máte do zajtra.“
Itachi ma hneď odviedol späť. Ani som sa nestihla porozprávať s Miki. Pozrela som na ňu a ona sa prosebne pozrela na Deidaru, ale on len nesúhlasne zavrtel hlavou. Keď som vošla do cely, dvere sa za mnou hneď zavreli.
Sadla som si na posteľ a dúfala, že sa už dnes Itachi neukáže. Po pár minútach však vošiel a niesol podnos s jedlom. Sadol si vedľa mňa a ponúkol mi kuraciu polievku. Rukou som udrela do podnosu a celý obsah misky skončil na Itachiho hlave.
Pozrela som naňho, ale keď som ho videla červeného od zlosti s rezancami vo vlasoch, začala som sa smiať až mi z očí tiekli slzy.
Po piatich minútach som sa konečne upokojila a Itachi sa na mňa pozeral zvláštnym pohľadom. Otočila som sa mu chrbtom a opäť ho ignorovala. Počula som, že sa otvorili dvere a myslela, že odchádza. Ale dnu vošiel Deidara.
„Itachi, môžeš ísť sem? Potrebujem sa ťa niečo spýtať.“
Itachi sa postavil a šiel k nemu.
„Čo sa ti to stalo? Vypadáš ako rezancový stromček.“ povedal Dei a ja som sa znova začala smiať.
„Čo chceš?“ spýtal sa Itachi nahnevane.
„Miki ma o niečo požiadala. Chce sa porozprávať s Tori.“
„S Tori?“ spýtal sa prekvapene Itachi. Pozrel na mňa a uškrnul sa. Ja som sa zatvárila nehnevane, ale bola som rada, že Miki príde.
„No, ja neviem. Tori sa nespráva práve najlepšie. Toto je jej práca.“ povedal a ukázal pri tom na svoje vlasy.
„Nezaslúži si to.“ dopovedal a prekrížil si ruky na prsiach. Malý plamienok nádeje zhasínal. Prišla som k Itachimu a pozrela naň psím pohľadom.
„Prosím, ja už budem dobrá.“
„Ty vieš rozprávať?“ spýtal sa, ale bolo na ňom vidno, že ho to neprekvapilo.
„Dobre. Deidara priveď ju.“ povedal a ja som sa mu hodila okolo krku. Keď som si uvedomila, čo som spravila, odtiahla som sa rýchlosťou blesku, červená ako paprika. Itachi na tom nebol o nič lepšie. Deidara na nás prekvapene pozeral a potom odišiel po Miki. Po pár minútach sa vrátil aj s ňou. Pribehla ku mne a objala ma.
„Som rada, že si v poriadku.“ povedala mi. Ja som sa usmiala a povedala jej to isté. Pozrela sa ku dverám a tam stál Itachi. Miki k nemu prišla a povedala: „Ďakujem, že si mi dovolil sem prísť, ale teraz už vypadni.“
Vytlačila ho za dvere a zavrela.
„Tak môžme začať. Musím ti toho veľa porozprávať. A Deidara mi povedal, čo sa tu stalo.“
„Ja za to nemôžem. Keď mi dovolil, aby si prišla, neovládla som sa.“ začala som rýchlo, ale Miki ma prerušila.
„Počkaj. Hovoríme o tom istom? Ja som myslela tú kuraciu polievku. To si spravila určite naschvál. Na to ťa poznám až príliš dobre. A teraz vyklop o čom si to tu teraz tárala.“ stála nado mnou s prekríženými rukami a odhodlaným pohľadom.
„No, vieš ja som toho hlupáka Itachiho akosi objala.“ vykrúcať sa by nemalo zmysel.
„Tak toto som fakt nečakala. Vieš čo, podľa mňa Akatsuki nie sú takí zlí ako sme si mysleli. A Deidara je na mňa veľmi milý.“ povedala a pozrela do zeme, aby som nevidela ako očervenela.
„Ale ale. Niekto sa nám tu zaľúbil.“
„To nie je pravda!“ skríkla a začervenala sa ešte viac. Otvorili sa dvere a dnu vošiel Itachi.
„To by už stačilo. Je vás počuť až von.“
„Čo sa tu deje?“ spýtal sa Dei, ktorý práve vošiel.
„Ale nič. Akurát odchádzam.“ povedala rýchlo Miki ešte stále červenajúc sa.
Miki a Dei odišli a ja som si úľavou vydýchla. Zrazu mi to všetko prišlo hrozne smiešne a už som sa váľala na zemi chytajúc sa za brucho. Itachi medzitým odišiel a ja som ostala sama. Slnko zapadlo a ja som si ľahla spať.

Ráno, keď som sa prebrala, ma na stole čakalo krásne červené jablko. To nie je možné. Nikto nevie ako veľmi mám rada jablká. Do mojej izby vošiel Itachi. Keď videl jablko v mojej ruke a nechápavý výraz, všetko vysvetlil.
„To máš za tú včerajšiu polievku.“
„Ako si vedel, že jablká milujem?“ spýtala som sa.
„Rozprávala si o nich zo sna.“
„Rozprávala som aj o niečom inom?“ bála som sa, že by som povedala niečo, čo by ma prezradilo.
„Nie len o nich. Aspoň čo som tu bol.“
„A čo si tu robil v noci?“
„Bol som na obhliadke. Pein na tom trvá. Bojí sa, že zdrhnete. A ako si sa rozhodla? Ostaneš s nami alebo radšej umrieš?“
„Ešte neviem.“
„Tak rýchlo rozmýšľaj. Odchádzame za Peinom.“ povedal a už sa zberal na odchod.
Šla som za ním. Šli sme znova do jedálne. Ostatní tam už boli. Pein pozrel na Aidoua.
„Ako si sa rozhodol? Pridáš sa k nám?“