Macko

Minútová ručička sa pomaly, sekunda po sekunde, blížila k polnoci. A ako sa patrilo na takú neskorú hodinu, všade vládlo ticho a tma. Celé osadenstvo Akatsuki spokojne oddychovalo vo svojich posteliach po vyčerpávajúcom dni plnom ničnerobenia. Ale skutočne každý spal tak pokojne?
Deidara, do pol pása odkrytý, sa prehadzoval v posteli a niečo si mrmlal. Zlý sen? Možno...
Zrazu sa v spánku prudko otočil a narazil si hlavu do steny vedľa seba, čo ho dokonale prebudilo. Zmätene sa posadil a skopal zo seba zvyšok prikrývky, čím odhalil svoje červené pyžamové nohavice so zelenými a žltými autíčkami. V celej hlave mu dunelo a bolela ho podobne, ako keď mu ju Hidan privrel do zveráku, aby zistil, čo je to bolesť.
„Do pekla,“ neodpustil si a chytil sa za hlavu.
Pomaly sa obzeral v nepreniknuteľnej tme a ako správny blondín si až po desiatich minútach uvedomil, že má na oku prístroj umožňujúci okrem iného aj nočné videnie. Aktivoval ho a keďže sa mu nechcelo spať, začal sa obzerať. Všetko vyzeralo ako zvyčajne. Skriňa, stolík, kreslá a dve postele. Jeho a Tobiho.
Tobi výdatne chrápal a spod masky mu tiekli vodopády slín.
Deidara vplyvom prudkého nárazu dostal nápad. Pomaly zliezol z postele a potešený svojou objaviteľskou výpravou vsunul nohy do svojich bielych papúč v tvare zajaca (zajace mali nešikovne nakreslené oči so sharinganom) a pohol sa k Tobimu.
Sotva spravil dva kroky, ozvalo sa: „Ja by som to nerobil, Deidara.“
Deidara zamrel uprostred pohybu a hneď zaujal bojovú pozíciu a lá Chuck Norris.
Hlas nepatril Tobimu, ani nepochádzal z Tobiho strany izby. Bol nízko položený, hrubý, napriek tomu príjemný. Nebyť toho vražedného nádychu.
Deidara sa veľmi pomaly otočil za hlasom. Dvere na ich izbe boli odchýlené a medzi nimi sedel - Deidara by dostal záchvat smiechu nebyť toho že bol vystrašený - malý plyšový macko.
Deidara si vydýchol, vzdal sa svojej úžasnej pózy ktorou by vystrašil tak schizofrenickú lienku na kvete a vybehol na chodbu. Macka prekročil a viac sa mu nevenoval.
„Nerobte si zo mňa srandu! Nech to bol ktokoľvek! Vôbec to nebolo vtipné! Ráno to poviem Peinovi,“ rozkričal sa na celé Akatsuki sídlo a pritom zúrivo dupkal.
„Tu chcú ľudia aj spať, tak ku*va sklapni!“ ozvalo sa z vedľajšej izby rozospato.
„Ha, teraz si sa prezradil Hidan!“ skákal víťazoslávne Deidara po chodbe.
„Ani by som nepovedal, Deidara,“ ozval sa hlas posmešne spod Deidarových členkov.
Deidarove srdce vynechalo niekoľko úderov. V šoku pozrel dolu, kde mu na členkoch sedel macko, ten, ktorého pred chvíľou prekročil. Macko naňho žmurkol a vražedne sa usmial. Deidara vypleštil oči a takmer nedýchajúc pomaly odkopol macka zo svojich nôh. Pohľadom si ho premeriaval a pomaly po špičkách docúval k Hidanovým a Kakuzovým dverám.
Macko sedel nepohnuto a Deidara ho tichučko pozoroval.
„Áááá,“ Deidara v stotine sekundy vletel do izby a zabuchol za sebou dvere.
Macko totiž otočil hlavou a hrozivo sa nadýchol: „Mne neujdeš, Deidara.“
Deidara sa opieral o dvere a srdce mu div že nevyskočilo z hrude.
„Hidaaaan,“ plačlivo sa zahrabal k Hidanovi do postele a pritisol sa k nemu. Stačilo pár sekúnd, keď Hidan vyskočil z postele ako šíp a zapálil svetlo.
„Čo si ku*va myslíš, že robíš, chlape?“
Zmätený Deidara sa načahoval po Hidanovi, alebo aspoň po ktorejkoľvek časti jeho tela, aby nebol sám. Dýchal plytko a snažil sa Hidanovi všetko vysvetliť. Búchal päsťami do vankúšov až Hidan odskočil.
„Ty si vrazil do stáda koní, do ri*i, alebo čo ku*va? Upokoj sa!“ zreval Hidan a pohľadom behal zo svojej kosy na Deidaru.
Deidara sa snažil upokojiť a dýchať pravidelne.
Kakuzu sa pretočil na druhú stranu.
„Zmĺknite ak sa chcete dožiť rána,“ pritisol si na hlavu vankúš v tvare amerického dolára a spal ďalej.
Nastalo ticho prerušované iba Deidarovým dychom a tichým šramotom z chodby, ktorý keď Deidara počul, prikril sa celý roztrasený až po uši a prosebne pozrel na Hidana.
„Pomôž mi, chce ma zabiť...“
„Nehovor,“ potešený Hidan sa započúval do zvukov na chodbe a vybral sa k dverám.
„Taký... malý... hnedý... čo... čo to r- robíš?“ Deidara vyklepane zoskočil z postele a pritlačil sa k stene, čo najďalej od dverí, ktoré Hidan práve otvoril.
„P- prečo si t- to urobil? V- veď som ťa a- ani neudal, k- keď som ťa p- pristihol, ako v- vyjedáš Kisameho r- rybyčky z a- akvária, a d- dokonca ani v- vted...“
„Ku*va nechaj si tie drísty čo nikoho nezaujímajú láskavo pre seba!“
Deidara sa chvel na celom tele a naprázdno pregĺgal. A to si myslel že všetci členovia Akatsuki držia pokope.
„Ha- ha- ha... Vošiel si do nesprávnych dverí Deidara. Toto je tvoj koniec,“ macko vošiel do izby.
Hidan, ktorý sa smial na tom, že táto blonďatá barbie konečne zmizne z povrchu zemského a prestane tu špatiť a zatieňovať jeho vlastnú krásu a umenie masochistických obradov na počesť Jashinovu, hodil očkom po Deidarovom možnom vrahovi.
Hľadal niekoho v ľudskej veľkosti, preto pátral očami po dverách v miestach pol metra nad kľučkou. Nikde nikoho a jeho oči klesali nižšie a nižšie, až zbadal macka, ktorý hrozil Deidarovi malou labkou.
Hidan sa hodil na posteľ a spustil neskutočný rehot.
Deidara ostal sám, absolútne vystresovaný, na konci svojej životnej púti.
„Prosím, chcel som byť modelom,“ prosil macka otriasajúc sa vzlykmi.
„S tým svojím ksichtom? Nikdy... A prosenie ti nepomôže, Deidara,“ macko sa pomaly približoval k Deidarovi a vystrčil pazúriky, ktoré skrýval v jemnom plyše.
Deidara zmraštil tvár a horlivo sa obzeral. Hodil pohľadom na smejúceho sa Hidana a spiaceho Kakuzu a takmer sa mu podlomili kolená. Dych sa mu zrýchlil a začal sa potiť.
„Posledné želanie?“ macko bol stále bližšie a bližšie. Pozeral sa na svoje pazúriky a pomaly si ich oblizol.
Deidara rozmýšľal, ako mu to len neprekrvený mozog dovolil.
„Chcem žiť?“ skúsil a na Kakuzovej skrinke zbadal hrubú účtovnú knihu.
„Prečo si vy všetci úbožiaci myslíte, že vám splním takéto želanie?“ zasmial sa macko.
Deidara naprázdno preglgol a snažil sa nenápadne dostať doľava ku Kakuzovým finančným záznamom.
„Tak t- teda... niečo iné?“ skúsil zdržovať, pokiaľ sa dalo. Práve myslel na Itachiho, chcel by ho ešte vidieť.
„Nie, nie, môj zlatý... už nie... Ale, zaujíma ma ešte... Čo myslíš, dostaneš sa do neba po tom všetkom, čo si vykonal?“ macko sa posmešne rozosmial.
„Po tomto určite áno,“ Deidara sa dostal ku knihe, nabral odvahu a hoci mal chuť hodiť šablu a od strachu si odseknúť roztrasené nohy Hidanovou kosou, zdvihol knihu nad hlavu a ovalil ňou macka.
Pre istotu ani neskontroloval mackove životné funkcie a rozbehol sa preč.
Prebehol okolo Zetsuových dverí, ktorý by ho zrejme aj s mackom s čistým svedomím zjedol a zastavil sa pred dverami samotného leadra, Peina.
Pein býval na izbe spolu s Konan a niekedy robili veci, ktoré by im závideli aj vrcholoví gymnasti. Deidara, zúfalý, so slzami v očiach, zastal s rukou na kľučke.
Nech sa deje čokoľvek, leadra TO nezaujíma kým spí, užíva si, dovolenkuje alebo inak relaxuje – ozvalo sa v jeho hlave prvé pravidlo Akatsuki.
Deidara stiahol ruku z kľučky a bezhlavo sa rozbehol k poslednej izbe, ktorá bola v sídle obývaná. K Itachimu.
Netúžil po tom, aby ho Itachi videl v takomto stave, ale vždy lepšie ako sa nechať rozpárať plyšovým mackom.
Bez zaklopania vtrhol dnu. Chyba jeho života, to čo uvidel mu spôsobilo šok, závrat, nevoľno a zástavu srdca v jednom.
Itachi a Kisame, polonahý, sa váľali po sebe a ticho sa smiali.
„N- nie, Itachi-kun“ Deidara sa pritlačil na dvere a úplne sa zosypal. Teda, skoro áno. Keď ho chalani zbadali a Kisame vytiahol Samehadu, Deidara sa zbalil ako najrýchlejšie vedel a zabuchol dvere na ich izbe práve vo chvíli, keď Kisame hodil Samehadu s výkrikom: „Napapaj sa zlatko.“ (výkrik patril Samehade)
Samehada prerazila dvere a až po rukoväť sa zaborila do steny.
Deidara, duchom neprítomný, ignorujúc macka, ktorý za ním neustále čosi pokrikoval, motajúc sa bez jednej papuče, ktorú si zabudol kdesi v Hidanovej posteli (a to boli jeho obľúbené papuče) sa vybral kadiaľ ho podlamujúce a trasúce sa nohy viedli. Dostal sa na koniec chodby, kde sa bez dychu zosunul po stene dolu. Nohy si skrčil a podoprel si nimi tvár zaliatu slzami. Kde sa to ocitol? Čo sa to deje? To snáď ani nie je možné. Plytko dýchal a hoci mu srdce ešte bilo, už sa cítil mŕtvy.
Jediné, čo ho ešte mohlo upokojiť...
Pozrel sa na svoje nechty.
A je to tu...
Definitívny koniec.
Už to ani nemôže byť horšie, pomyslel si sledujúc svoje neupravené nechty na ktorých zostali zvyšky purpurového laku.
Ozval sa buchot a s najbližších dverí vyletel macko a s vražedným pohľadom bez štipky ľútosti sa rozbehol naproti Deidarovi.
Tak môže, posledná myšlienka, ktorá Deidarovi prebleskla hlavou, respektíve už len prázdnou bezodnou debnou, kým sa naňho vyrútil vraždiaci macko s výkrikmi – zomrieš!
Macko bežal popri stene kde zanechával hlboké ryhy od svojich pazúrov. V druhej labke ťahal za sebou kus nejakej látky.
Macko roztrhol látku na dvoje a napchal ju do úst v Deidarových dlaniach, vrhol sa na neho, labkami mu chytil hrdlo a začal ho škrtiť. Deidara sa nevládal brániť, dochádzal mu kyslík, krv sa mu nahrnula do uší, ruky mu bez kyslíka fialoveli a hlava mu dunela.
A macko sa šialene smial a kričal ako zmyslov zbavený:
„Zomri, zomri, zomri sempai... sempai... SEMPAI... SEMPAI! SEMPAI!“

Deidara precitol. Celá posteľ bola mokrá, lialo z neho akoby sa vykúpal v Niagarských vodopádoch a zmätene sebou hádzal na všetky strany držiac sa za krk a vydávajúc divné pazvuky. Tobi, ktorý sedel na jeho posteli, sa ho snažil upokojiť, keď sa mu už konečne podarilo ho zobudiť. Držal ho za plecia a tlačil k posteli, aby sebou prestal hádzať. Itachi sedel znepokojene na Deidarových nohách a snažil sa upokojiť Tobiho, ktorý už svojím krikom prebudil celú organizáciu.
Svetlo bolo zapálené a dvere dokorán. A tam, medzi nimi, sa tlačili všetci ostatný členovia s opuchnutými očami a mrzutou náladou a čakali čo sa bude diať.
Deidara sa už prestal mykať a sťažka dýchal. Jeho na poplach bijúce srdce bolo vidieť voľným okom a kropaje potu ešte vždy neprestali otravovať jeho čelo.
„Sempai, už je dobre, bol to len zlý sen,“ Tobi ho pomaly hladkal po ruke.
O pár minút, keď okolie, aj samotný Deidara ako tak vyschol a pokoj zavládol v izbe, sa Deidara konečne posadil.
Polovica zúčastnených sa šomrajúc vybrala do svojich izieb.
„Vypredali vám lak na nechty, sempai?“ zabŕdal Tobi smejúc sa: „alebo nejakou nešťastnou náhodou spadli vaše papučky pod kos-„
„Tu máš, napi sa, to pomôže,“ Itachi zliezol s Deidarových nôh a podal mu veľký pohár vody, čím prerušil Tobiho úvahy o nočnej more.
Deidara si ho zobral a pomaly sa napil. Naozaj to pomohlo. Cítil sa oveľa lepšie. Pozrel na Itachiho a chcel mu poďakovať, no sen sa pretlačil v jeho mozgu pred všetko ostatné a tak namiesto “ďakujem“ len začal vzlykať.
„Ale, no tak,“ krútil hlavou Tobi: „len som si robil srandu, sempai. Tobi je dobrý chlapec.“
Itachi, ktorému dochádzalo o niečo rýchlejšie ako Tobimu sa postavil, zaželal im dobrú noc a pekné sny, usmial sa a odišiel.
Deidara za ním hľadel a po druhýkrát sa snažil upokojiť.
Bol to len sen, nič z toho sna nie je skutočné, mysli na pekné veci, a tak, zamestnaný myšlienkami na novú drogériu, ktorú otvorili v Konohe, na svoj lak na vlasy a na kopu iných vecí urobil niečo, čo by inak v živote neurobil. Hodil sa Tobimu okolo krku a tuho ho objal. Slzy si utrel do jeho pyžamy a pomaly sa začal upokojovať. Tobi, nadmieru prekvapený, ho s tichým- sempai- tiež objal, obozretne, vždy tu bola totiž šanca, že niečo vybuchne.
Deidara si ponad Tobiho plece pozrel na nechty. Boli dokonalé, mal jednoducho talent na manikúru . Usmial sa a pustil Tobiho.
„Sempai, už ste v poriadku?“
„Áno, myslím, že áno,“ Deidara sa usmial a ľahol si späť do postele.
Chystal sa Tobimu poďakovať, keď sa Tobi načiahol na svoju postel a trochu neochotne podal Deidarovi svojho macka.
„Tu máte sempai, bude vás strážiť.“
Deidara zbledol, vyskočil z postele a s vikingským výkrikom sa utekal skryť do protiatómového krytu.