Romantická sériovka 16

V čakárni pred sálou vládlo napätie. Ayme upierala zrak na Tsunade, ktorá sa tvárila neurčito a pritom s napätím čakala na jej vyjadrenie.
“Ayme…”povedala kľudným a stále neutrálnym hlasom, ”si tu..”
“Áno Tsunade, čakám tu už chvíľu.”
“Ako je na tom Shikamaru?” snažila sa oddialiť rozhovor ohľadne Itachiho. To neveštilo nič dobré.
“Je stabilizovaný… mal poškodených pár orgánov a niekoľko povrchových zranení. Bude v poriadku..” odpovedala a pritom priam prosebne hľadela na Tsunade, kiež by dokázala čítať myšlienky, aby z nej nemusela ťahať to čo ju v tejto chvíli zaujíma najviac.
“Tak…ako je na tom?” spýtala sa nakoniec tichým hláskom.
“Žije.” Odpovedala stručne Tsunade a v jej tvári sa črtalo znepokojenie.
“To je všetko? Žije? Podľa toho ako sa tvárite je tu ešte niečo ďalšie. Alebo sa mýlim?”
“Má telo klanu Uchiha. Je silný, zranenia sa zahoja. ..”
“Tak to je výborné nie?!” Ayme zažiarili oči, bola šťastná, že je Itachi v poriadku. Vrhla sa Tsunade okolo krku so slzami v očiach.
”Ďakujem Tsunade…vedela som, že vo vašich rukách bude v bezpečí.” Zašeptala a z jej hlasu bolo cítiť úľavu.
“Počkaj Ayme, to nieje všetko..” zarazila ju Tsunade. Ayme stuhla, cítila, ako sa jej zviera hrudník. Ale čo sa mohlo stať? Veď ako povedala pred chvíľou jej učitelka, Itachi má silné telo, vylieči sa…musí.
“Tak čo sa deje?” Ayme si sadla späť na lavicu, predsalen bola unavená z toho ako dávala dokopy Shikamara a cítila, že jej nohy strácajú silu.
“Je tu niečo čo ma trápi Ayme. .” povedala a pritom si zahryzla do spodnej pery.
“Počúvam.” Povedala Ayme kľudne aby upokojila Tsunade, ale vo vnútri bola poriadne nervózna a sama sa potrebovala uvoľniť.
“Ešte som niečo také nikdy nevidela. Vôbec neviem o čo ide…to ma znepokojuje najviac,” nadýchla sa a pokračovala ďalej, “ jeho zranenia z boja nie sú vážne, ale väčšina jeho orgánov je poškodená iným spôsobom. Neviem si to vysvetliť. Jeho krv je príliš riedka. Pľúca majú tendenciu krvácať a postupne začínajú prerastať väzivom. Pečeň má tiež inú štruktúru ako by mala mať. Akoby jeho telo malo aspoň o 20 rokov viac ako v skutočnosti… neviem ako dlho bude môcť pôsobiť ako shinobi a ako dlho bude vôbec žiť.” Ayme hltala každé jej slovo. Keď Tsunade dokončila svoj preslov, dúfala že ešte niečo dodá, niečo pozitívne, niečo, čo jej umožní dúfať, že bude všetko v poriadku a že je Itachi zdravý, ale nestalo sa tak. Ayme sa stým odmietala uspokojiť.
“Ale…vraveli ste, že neviete o čo presne ide…nemôže to byť len niečo prechodné? Ste si istá tým poškodením?!” Snažila sa vynúťiť nejakú uspokojivú odpoveď.
“Bohužiaľ som si tým poškodením istá.” Zakrútila hlavou. Ayme sa v hrdle formovala veľká guča, ktorá nešla prehltnúť. Vedela čo príde. Vzala tvár do dlaní a o chvíľu už cítila ako jej horúce, mokré prúžky vlhčia tvár. Chvíľu ticho vzlykala a potom ucítila na ramene Tsunadinu ruku.
“Ayme .. nestrácaj nádej, možno ho čaká dlhý život, možno choroba nebude progredovať. Vravela som, že som ešte niečo také nevidela… takže nevieme čo môžme čakať. Možno ani nieje dôvod k panike. Budeme ho sledovať a uvidíme čo sa s tým dá robiť. Navyše, nedávno si zložila skúšku. Teraz si lekárska špecialistka a máš prakticky neobmedzené možnosti. Možno prídeš na to čo s ním je. A mysli aj na to, že je zatiaľ relatívne v poriadku. Zatiaľ nie je nijak obmedzovaný a môže žiť ako sa mu len zachce,” Usmiala sa a zotrela mi slzy z tváre, “musíš len veriť. Veriť že všetko dobre dopadne.” Ayme zodvihla hlavu a usmiala sa na Tsunade. Ako veľmi potrebovala počuť tieto slová. Bola jej za ne úprimne vďačná.
“Ďakujem Tsunade.” Povedala strápene, ale zároveň jej slová zneli vďačne.
“Mala by si si ísť odpočinúť, vypadáš unavene.”
“Žartujete?? Nedokážem teraz zaspať.”
“Ale mala by si to skúsiť, aby si neskončila ako nedávno po skúške. Tým nikomu nepomôžeš!” Vstala a brala sa na odchod.
“Počkajte..” ozvala sa Ayme, “ja…dobre pôjdem sa vyspať, ale bude ma naozaj mrzieť keď sa prebudí a ja tam nebudem…” Tsunade presne vedela o čo Ayme ide. Hlasne vzdychla a prevrátila oči. Aymina tvrdohlavosť ju často dráždila, ale vzhľadom na to v akej je momentálne sitúácii, privolila.
“Fajn, dám Itachiho do dvojlôžkovej izby. Môžeš sa tam vyspať.”
“Ďakujem miliónkrát.” Vykríkla a už aj cupitala do spomínanej izby.

Vošla dnu, izba bola zatiaľ prázdna, vzduch v nej stál, preto ako prvé zamierila k oknu, ktoré roztvorila dokorán, aspoň kým privezú jej milého. Potom vyzula topánky a ľahla si na posteľ. Cítila ako jej viečka naberajú na váhe, dalo jej dosť práce udržať oči otvorené, ale zaumienila si že vydrží hore aspoň kým privezú Itachiho. Čas ubiehal pomaly, Ayme civela do stropu a čakala, medzitým si v hlave opakovala Tsunadine slová ”musíš veriť, že všetko dobre dopadne” a tak sa aj rozhodla…proste bude veriť.
Ayme to mala v povahe. Problémy riešila až keď naozaj musela, odmietala sa trápiť niečim vzdialeným, radšej jednoducho verila že bude všetko v poriadku a že sa tá komplikovaná budúcnosť nejakým spôsobom stratí, alebo sa stane nejaký zázrak, alebo sa to jednoducho časom vyrieši. Uvedomovala si že je to asi naivné, ale bola to lepšia možnosť, ako myslieť na to neustále a každý deň sa tým trápiť.
Z myšlienok ju vytrhol zvuk nemocničnej postele, ktorý sa šíril z chodby a neustále sílil. Vezú mi Itachiho, skonštatovala a išla zavrieť okno. Dvere sa otvorili a do izby vstúpili sestry, ktoré bojovali s nemocničnou posteľou.
“Tak vám ho vezieme.” Povedala jedna z nich s úsmevom na perách.
“Ďakujem.” Odpovedala Ayme.
“Ešte to bude pár hodín trvať, kým sa preberie,” poznamenala druhá sestra, “vypadá spokojne.”
“To áno…” súhlasila Ayme, keď videla jeho anjelsku, láskavú tvár, ale pritom sa neubránila a do očí sa jej vtlačili slzy.
Toto bol jej Itachi, tak silný, neporaziteľný muž. A teraz tu ležal zranený, slabý a odkázaný na pomoc ostatných. Bol to zvláštny pohľad. Trochu bolestný.
Sestry usúdili, že by bolo vhodné nechať Ayme trochu súkromia a nenápadne sa vytratili z izby. Ayme ešte chvíľu sedela pri Itachim a pozorovala ho v nádeji, že otvori oči, ale po čase na ňu opäť doľahla únava, takže si zaliezla do vedľajšej postele a v momente zaspala.

Sníval sa jej zvláštny sen. V tom sne kráčala lesom ..išla pomerne dlho a zdalo sa, akoby mala dobrú náladu. Zrazu začula zvláštny zvuk. Niečo ako hrmenie počas búrky, ale pri pohľade na oblohu nevidela ani mráčik. Bola zvedavá čo sa deje a tak zmenila smer a razila si to k miestu odkiaľ počula ten zvuk. Dorazila na zelenú lúku plnú poľných kvetín. Srdce jej poskočilo. Chcela si patrične vychutnať tú nádheru, tak sa rozhodla, že si tu na chvíľu odpočinie. Ako tak kráčala do stredu lúky, ucítila zrazu ostrú, bodavú bolesť v nohe. Bolesť bola ochromujúca, skoro neznesiteľná. Musela si sadnúť a keď si skontrolovala nohu, zbadala vedľa seba dve kvapky jasne červenej krvi. Had pomyslela si. Chcela nejak odstrámiť jed z rany, ale nedokázala to…pred očami sa jej zatmelo a ona si uvedomila, že umiera.
Vtom sa Ayme prebudila, dýchala zrýchlene a bola celá spotená a vyplašená. Rýchlo sa posadila. Ale nemala čas rozmýšľať nad významom toho snu, pretože začula slová..
“Ahoj láska…” znel Itachiho hlas. Ayme sa otočila a zahľadela sa do tých najkrajších očí na svete. Zoskočila z postele a jemne ho objala. Odmietala objatie povoliť, potrebovala sa dostatočne nasýtiť jeho vône, jeho prítomnosti…skrátka jeho..
“Poď ku mne..” povedal šeptom a odhrnul prikrývku. Ayme vliezla do jeho postele a zatúlila sa k nemu.
“Ako sa cítiš?” Spýtala sa.
“V poriadku, nič mi nieje.” Usmial sa a Ayme mu úsmev oplatila, ale vzápätí sa jej úsmev vytratil.
“Budeme sa musieť porozprávať.” Povedala smutne.
“Stalo sa niečo?” spýtal sa prekvapene.
“Teraz nie..” povedala Ayme a vtisla mu na hrudník bozk.
“Teraz mi radšej povedz, ako je možné, že niekto tak silný a nepremožiteľný ako ty skončil v nemocnici…čo sa stalo?” vyzvedala Ayme. Itachi sa tomu len pousmial.
“Nie som nepremožiteľný…”pohladil ju po tvári a vzápätí jeho výraz zatvrdol ”ako je na tom Shikamaru..?”
“Je vporiadku..” snažila sa ho uistiť, ale smútok sa z jeho tváre nevytrácal.
“Tak čo sa stalo…chceš mi o tom povedať?”
“Áno…”