Romantická sériovka 17

“Tak, počúvam ťa.” Povedala Ayme a Itachi sa pustil do rozprávania.
“Boli sme štyria. Ja, Shikamaru a dvaja ANBU. Našou úlohou bolo preskúmať jeden úkryt v horách. Mal to byť úkryt pre Akatsuki, mne neznámy. Nikdy som tam nebol, ale našli sme ho ľahko, poznám totiž spôsob, akým Pein vyberá skrýše. Nanešťastie nebol prázdny.” Itachi hľadel pred seba, bolo poznať, že je sústredený. Jeho slová zneli vážne.
“Boli tam dvaja členovia. Jedného z nich som nespoznal, asi niekto nový. Čo bolo horšie tým druhým bol Kisame.” Ayme vedela kto bol Kisame, preto zatajila dych a s napätím počúvala Itachiho rozprávanie.
“Kisame … nikdy ma nenapadlo, že s ním budem bojovať. Bolo to zvláštne, pretože jeden druhého poznáme až príliš dobre… poznáme spôsob boja toho druhého. Bolo to náročné….fyzicky, aj psychicky. Síce sme neboli priatelia, ale aj tak…bolo to ťažké. Kisame to takto nevnímal. Bol som pre neho protivník ako každý iný a to že sme sa poznali bral ako plus…pretože pozná moje ťahy. “
“To je smutné nemyslíš? Nebolo ti to ľúto?” Skočila mu do reči.
“Ja neviem, mám z toho zmiešané pocity. V podstate to tak bolo asi lepšie, do boja sa nemajú pliesť emócie.”pokrčil ramenami a hneď pokračoval, “ takže všetci sme vedeli, že boj je nevyhnutný. My z Listovej musíme zadržať členov Akatsuki a priviesť ich k Ibikimu. Ale Akatsuki by nikdy nešli dobrovoľne. Takže začal boj. Shikamaru s jedným ANBU si vzali na starosť toho nového.. a ja s druhým Kisameho. Shikamaru si viedol perfektne…ale ku koncu mu dochádzali sily, ten nový mal fakt výdrž. Používal techniky o ktorých som len počul nikdy ich nevidel v praxi. Ku koncu sa to Shikamarovi vymklo z pod kontroly…jeden chybný krok a utŕžil nepríjemné zranenie…sama si videla ako to dopadlo. Nebyť toho ANBU, možno by sme o neho prišli…A ja, ja som mu nemohol pomôcť, pretože som mal plné ruky práce, dosť si to vyčítam.”Zovrel pästi. Ayme ho pohladila po remene a snažila sa ho uchlácholiť.
“Je v poriadku, zvládli ste to, na tom predsa záleží…či nie?” Uprela na neho svoje krásne oči.
“Hmm…veď hej, ale je to môj študent….keby to neprežil..bolo by to ťažké.”
“Ale prežil!” povedala naliehavo,”spravil si, čo bolo v tvojich silách. Naozaj nemáš dôvod niečo si vyčítať. A teraz prosím pokračuj.” Posúrila ho.
“Ten ANBU mu dosť pomohol, tiež utŕžil pár zranení, ale prežili to obaja. To znamená, že nový člen Akatsuki to neprežil.”
“A čo tvoj boj?” čakala.
“Už sa k tomu dostávam. Takže….neviem, čo chceš vlastne počuť…proste ANBU a Kisame to neprežili. Bolo to dlhé a náročné. Ešte nikdy som takto neskončil..” Potľapkal kraj postele.
“Ako sa cítiš?” Spýtala sa Ayme opatrne.
“Neviem, som zmätený. Ale som rád, že už je po tom a že som pri tebe..” usmial sa sladko a vtisol jej do vlasov bozk.
“A ty?” vypadlo z neho odrazu, akoby mu práve svitlo,”čo skúška??”pozeral na ňu s očakávaním.
“Fajn, zvládla som to. Teraz sa o teba môžem odborne postarať.” Pri slove odborne sa zachichotala.
“Vedel som to…si múdra a snaživá. Nečakal som iný výsledok.”Pohladil ju po tvári, pritom sa tváril pyšne, hrdo. Ayme sa k nemu tisla, ale jemne, aby mu náhodou nepôsobila bolesť. Bola rada že je na ňu hrdý, bol to pekný pocit.
“Nie si unavený?”spýtala sa odrazu.
“Ani nie.” zavrtel hlavou, “teraz ty.” Ayme nechápala čo tým myslí, čo Itachi hneď vyčítal z jej pohľadu. “Chcela si so mnou hovoriť.” Pripomenul jej.
“Aha..” na chvíľu sa odmlčala,” neviem či je teraz vhodná doba….nie je to dobra správa.” Povedala ustarostene. Cítila, ako sa jej znovu v krku tvorí hrča, ktorá sa nedá prehltnúť. Cítila, ako ju začína štípať v nose a ako sa jej do očí derú slzy. Ale všmožne sa snažila potlačiť plač, pretože by to celú situáciu len zhoršilo.
“Čo sa deje Ayme?” povedal ustarostene, “mne to môžeš povedať, ak je to čokoľvek.” Snažil sa ju upokojiť.
“Itachi ide o teba…o tvoje zdravie..”Povedala pomaly, skoro šeptala.
“Niečo nieje v poriadku….viem.”
“Čože , ty vieš?” vyletela na neho.
“Áno,” pokýval hlavou, “ poslednou dobou sa necítim vo svojej koži.”
“A to mi hovoríš teraz?!” Skoro na neho vykríkla, ale uvedomila si, že sa musí ukľudniť.
“Ja viem, mal som ti to asi povedať skôr. Mohlo ma napadnúť, že to pred tebou dlho neutajím,” vzdychol si, “ale nechcel som ti robiť starosti.” Povedal nakoniec.
“Itachi….”povedala vážne a dôrazne, ale potom jej tón zmäkol, “ty si môj život, chcem vedieť ako sa cítiš. Chcem vedieť ak ťa niečo trápi. Nenechávaj si to pre seba…prosím.” Itachi sa na ňu prekvapene díval.
“Ja….som tvoj život?”Povedal pomaly.
“Áno Itachi….ľúbim ťa.” Povedala to. Prvý krát mu povedala tieto sladké slová a učinila ho tak šťastným. Zovrel ju v náručí a odmietal pustiť.
“Ďakujem Ayme…ty vieš, že aj ja ťa ľúbim. Ľúbim ťa z celého srdca, z celej duše.” Zašeptal je do vlasov. Chvíľu len tak ležali v objatí na nemocničnej posteli a zabudli na pôvodnú tému ich rozhovoru. Zaspali.
***
“Hej, toto nieje žiaden hotel !” znel nahnevaný hlas. Ayme rozlepila oči.
“Tsunade..”
“Myslím, že som vám vyčlenila dve postele, tak neviem čo robíte v jednej.” Hrešila ju. Ayme zahanbede vyliezla z postele a posadila sa na vedľajšiu, svoju pôvodnú. Itachi sa medzitým tiež prebudil.
“Dobré ráno,” Vrhla po ňom prísny pohľad, “ ako sa cítiš?”
“Dobre, nič ma nebolí.”
“Ešte si tu pár dní poležíš.” Oznámila mu. Itachi sa pritom kysle usmial.
“Je to naozaj nutné? Cítim sa dobre.” Tsunade sa zamračila. Priložila dlane k jeho telu a kontrolovala jeho zdravotný stav. Krútila pritom hlavou.
“Itachi, len predvčerom som ťa operovala, buď trpezlivý. Hojí sa to dobre, ale aj tak potrebuješ odpočívať.”
“To môžem robiť aj doma.” Zamumlal si pre seba, ale Tsunade to počula.
“Itachi, potrebuješ ešte tak týždeň v posteli…” vysvetľovala mu.
“Ja mám doma pohodlnú posteľ.” Protestoval.
“Ja sa o neho postarám, nemajte strach.”Zapojila sa do hovoru Ayme.
Tsunade sa zamračila, chvíľu nič nevravela a rozmýšľala. Nakoniec ustarane vzdychla.
“No dobre…čo už s vami narobím. Ale o týždeň ťa chcem vidieť! A ak ťa niekto uvidí špacírovať po Konohe, osobne si pre teba prídem!” Pohrozila mu,”musíš ležať.”
“Ďakujem Tsunade, nie žeby sa mi v nemocnici nepáčilo, ale doma je to pohodlnejšie..”
Tsunade nič nevravela, tvárila sa mierne nahnevane, že musí pristúpiť na kompromis.
“Ayme postaraj sa o neho…a teraz môžete odísť.” Zavrela za sebou dvere.
Itachimu sa na tvári objavil úsmev, bol rád že nemusí trčať v tej sterilnej izbe a bol rád, že bude s Ayme sám.
“Tak čo pani doktorka, som teraz vo vašich rukách,” žartoval a pritom sa veselo smial.
“No počkaj…o týždeň ma budeš nenávidieť, to ti sľubujem. Budem prísna, uvidíš.” Žartovala Ayme, I keď poslednú časť vety myslela vážne.
“Tak, poďme odtiaľto.” zavelil Itachi. Prezliekol si šaty a o chvíľu už stáli pred domom v štvrti Uchiha.
Pri vstupe im do nosa narazil ťažký vzduch. Bolo poznať, že sa tu pár týždňov nevetralo. Ayme posadila Itachiho na gauč a celý dom vyvetrala. Potom pripravila Itachiho izbu. Keď ho šla zavolať, niečo sa mu nezdalo.
“Pripravila som ti posteľ, môžeš si ísť ľahnúť.”
“Vieš, myslel som, že tu so mnou ostaneš…”
“Samozrejme že tu s tebou ostanem!”Uisťovala ho.
“Tak potom…jedna posteľ nám nebude stačiť.“ Pokynul hlavou k miestnosti, ktorá kedysi patrila jeho rodičom.
“Myslíš to vážne? Chceš aby sme spolu spali v izbe tvojich rodičov?” Tvárila sa zaskočene.
“Prečo nie? Je tam veľká posteľ, bude to pohodlnejšie.” Pokrčil ramenami.
Ayme chvíľku rozmýšľala. Vŕtalo jej hlavou, či to nieje nevhodné, aj keď tu nieje nikto, kto by jej naznačil, že v tej izbe nemá čo hľadať. Nakoniec to hodila za hlavu a pripravila rodičovskú izbu. Potom do nej presunula Itachiho a rýchlo bežala nakúpiť, pretože Itachiho zásoby spočívali v jednom instantnom ramene, a ten by mu moc sily nedodal. Keď sa vrátila, našla Iachiho mimo postele ako chodí po byte a niečo hľadá.
“Itachi!”, okríkla ho ešte vo dverách, “nepočul si Tsunade? Máš ležať! Vráť sa do postele, inak ťa tam dotlačím násilím a pridám ti tak ďalší týžden v posteli!” pohrozila mu.
“Hmm…už idem.”Zabručal znudene a Ayme sa zasmiala.
“Vravela som ti, že budem prísna. Neskôr mi poďakuješ.” Povedala so smiechom a začala vybaľovať nákup. Potom pripravila niečo pod zub a keď dojedli, ľahla si k nemu do postele.
“Itachi?” Povedala kľudne.
“Hmm?”
“Včera sme to nedokončili..” povedala vážnym tónom.
“Aha….je to nutné? Veď možno o nič nejde.” Ayme krútila hlavou.
“Možno nie, ale to nevieme. To je na tom najhoršie, ani Tsunade nič podobné ešte nevidela.” Hovorila pomaly, zrozumiteľne.
“Tak čo z toho vyplíva..?” Spýtal sa jej Itachi bez známky starosti, alebo strachu v hlase.
“Neviem….nie je to dobré. Ak sa to bude zhoršovať, neviem si predstaviť, že by si mohol ďalej fungovať ako shinobi a čo je horšie….”Ayme sa hryzla do pery. Nedokázala vysloviť to na čo sa práve chystala..Itachi videl jej znepokojenie a pochopil, čo mu chce povedať. Natiahol k nej ruku a pohladil ju po vlasoch.
“Neboj sa Ayme dobre to dopadne..”Snažil sa ju ukľudniť, akoby mu bolo úplne jedno čo práve Ayme povedala, akoby sa vôbec nestaral o to čo s ním bude. Akoby mu ani nezáležalo na svojom živote.
“Ty nemáš strach?” Spýtala sa ho Ayme prekvapene a zároveň opatrne. Itachi sa len pousmial.
“Strach….som ninja, môžem padnúť v boji pri každej misii. Raz aj tak umriem. Osud to naplánoval takto a ja sa stým musím zmieriť.”
“Nie..”povedala Ayme skoro šeptom.
“Nie?” Nechápal Itachi.
“Ja ti nedovolím aby si ma tu nechal samú. Itachi Uchiha, na to ani nepomysli !!” intenzita jej hlasu narastala,”prídem na to čo je s tebou! Spravím, čo bude v mojich silách. Ty takto neumrieš, to nedovolím!” Rozhodla sa tak a keďže bola dosť tvrdohlavá, vedela, že neskončí, kým nebude Itachi ako rybička.
“Ďakujem..”zašeptal Itachi, “ďakujem, že pre teba toľko znamenám..”chytil jej tvár do dlaní a vtisol jej dlhý, sladký bozk...