Romantická sériovka 15

Bola noc. Celá Konoha spala, až na pár ninjov, ktorí držali stráž. I v domčeku na okraji Listovej sa svietilo. V kuchyni pri stole sedelo strapaté dievča. Vyzeralo unavene, bolo bledé, vlasy malo neumyté, kruhy pod očami… Siahlo po ďalšom hrnčeku s kávou.
Ayme už len deň, musíš to vydržať, vravela si v duchu. Áno, bola to Ayme, ktorá sa pripravovala na preskúšanie u Tsunade. Posledných pár týždňov musela venovať štúdiu, nebolo to ľahké. Jej psychika bola poznačená, miestami si neverila, niekedy plakala a neraz jej bolo veľmi smutno za Itachim, ktorého v týchto chvíľach naozaj potrebovala. Jedinou dostupnou oporou jej bola Sakura, ktorá prežívala presne to isté, strach, neistotu. Zo všetkého najviac si momentálne želala, aby už bolo po tom. Aby vedela či v skúške uspela, alebo nie.
Hodiny plynuli, začalo sa rozvidnievať a ticho, ktoré zahaľovalo Konohu, pomaly nahradil spev vtákov. Ayme prechádzala posledné stránky. Toľko toho nestihla zopakovať, napriek tomu že už tri noci nespala. Bola vyčerpaná, vedela, že spánok potrebuje, ale jednoducho nedokázala zaspať, tlačil ju pocit, že ešte nespravila to čo si naplánovala.
Zavrela knihu. Tak, a je to tu, dnes sa možno stanem špecialistkou, bolo by krásne keby to vyšlo, ale príliš v to nedúfam, vravela si v duchu. Toto bola jedna z jej slabostí, nedokázala si veriť napriek tomu, že sa poctivo učila. Vošla do kúpelne a zarazila sa nad obrazom, ktorý sa odrážal v zrkadle. Preboha, vyzerám teda strašne… zhodnotila svoj vzhľad a zahájila úpravy. Umyť vlasy, zuby, dať si sprchu, nájsť nejaké slušné, čisté oblečenie… plánovala si, keď v tom jej hlasne zaškvŕkalo v bruchu. Chytila si ho a zatvárila sa otrávene. Velice rada by niečo zjedla, ale už pár dní do seba nemôže nič dostať.
Asi o hodinu bola hotová. Stále bledá, s kruhmi pod očami a pochudnutá, ale v peknom zelenom kimone na ktorom boli vyšité zlatavou a medenou niťou drobné kvietky. Vlasy mala vypnuté dohora, už neboli strapaté, ale pekne upravené, na boku s ozdobou.

Ayme si razila cestu pred budovu Hokage. Cestou obdržala pár obdivných pohľadov, ktoré by ju obvykle potešili, ale nie dnes. Dnes mala iné starosti. Keď dorazila pred budovu, Sakura tam ešte nebola. Sadla si teda do trávy a sledovala mraky na oblohe, to ju trochu upokojilo. O pár minút sa objavila aj Sakura. Vypadala pekne, odetá v červenom kimone s bielym vzorovaním.
“Ahoj Ayme..” Ayme vstala zo zeme a trochu sa jej zakrútila hlava.
“Si v poriadku?!” spýtala sa jej kamarátka trochu znepokojene, “vyzeráš hrozne strhane, nemala by si sa tak prepínať kvôli nejakej skúške..”
“Ja viem, ale chcem to už mať za sebou, poďme na to.” Obe vyrazili do kancelárie k Tsunade, keď dorazili vošli dnu kde ich privítala.
“Dobré ráno, dúfam, že ste pripravené, verím, že dnes uspejete!” usmiala sa a pustili sa do práce. Asi dve hodiny trvalo skúšanie. Väčšinu vecí obe vedeli, ale našli sa aj také, s ktorými si neporadili. Keď skončili vyšli z kancelárie, aby dali Tsunade čas na premyslenie. O pár minút sa rozhodla.
“Gratulujem Vám, obe ste uspeli…” usmiala sa na ne a podala ruku aby im pogratulovala. Ayme padol kameň zo srdca, tak predsa sa to podarilo, vstala aby jej Tsunade potriasla rukou, ale v tom sa zosypala k zemi. Nič len tma…

Tma … zrazu sa začala strácať a vystriedalo ju svetlo. Ayme videla trochu rozmazane, no po chvíli sa jej zrak zaostril. Poobzerala sa okolo, aby zistila, čo sa deje. Všetko biele, nábytok, dlážka dokonca aj posteľ v ktorej ležala. Som v nemocnici?? Nechápala čo sa deje. Vyliezla z postele a zaumienila si, že zistí čo sa stalo, cítila sa dobre a keď si spomenula, že spravila skúšku, cítila sa ešte lepšie. Vydala sa k dverám, ale niekto ju predbehol a otvoril ich.
“Ayme choď späť do postele!”
“Čo sa deje Shizune?”
“Ako sa cítiš?” Spýtala sa Shizune.
“Dobre, ale…čo sa stalo?”
“Vypadá to tak, že si to trošku prehnala s tým štúdiom. Odpadla si, bola si v hypoglykémii, dehydratovaná a mala si pozmenené hladiny draslíku, sodíku a ďalších iónov. Asi si to prehnala s kávou, nejedla a nespala si. V nemocnici si prespala dva dni.” Povedala Shizune a v tvári mala mierne nahnevaný výraz.
“Ako môžeš takto hazardovať so svojim zdravím?!” Ayme to trochu zarazilo, veď shinobi vždy hazarduje so svojím zdravím, na každej misii riskuje svoj život.
“Shizune som shinobi…Shinobi často ohrozuje svoje zdravie, svoj život.”
“Áno, ale kvôli dôležitým veciam.”
“Ale veď toto bolo dôležité!!”
“Toto bolo dôležité len pre teba…mala by si vedieť kedy sa oplatí riskovať život a kedy nie..teraz odpočívaj, ak sa do večera nič nezhorší, pôjdeš domov.” Shizune opustila izbu a Ayme si ľahla späť do postele. Bola trochu nahnevaná, prečo sa do nej Shizune takto pustila, veď na to nemá právo. Nie som malé decko pomyslela si Ayme a zahľadela sa von oknom.

Do večera sa nič zásadné nestalo, preto mohla odísť domov. Obliekla si svoje bežné oblečenie, ktoré jej z domu priniesla Sakura a dala sa na odchod. Cestou pozdravila sestričky a pokračovala k východu, keď v tom zaznamenala neobvyklý ruch. Vo vestibule nemocnice bol frmol, skupinka sestričiek pobehovala sem a tam a jedna z nich kričala aby priviedli Tsunade. Ayme sa rozbehla priamo do davu.
“Ustúpte som lekárka!!” kričala, aby jej sestričky uvolnili cestu. Keď sa predrala davom, zbadala niečo strašné. Na zemi ležali jej najbližší…Shikamaru a Itachi. Ayme sa do očí vtlačili slzy. Vedela, že teraz nieje čas na paniku a emócie. Kľakla si najskôr k Itachimu a začala zisťovať rozsah zranení.
“Čo sa stalo?!?” Spýtala sa sestry.
“Itachi-sensei vošiel do dverí, podopieral Shikamara a vzápätí sám skolaboval!” vysvetlila stručne jedna zo sestier.
“Čo sa tu deje?” prerušila ich Tsunade. Sestra zopakovala to čo pred chvíľou povedala Ayme.
“Rozumiem! Ayme, postaráš sa o Shikamara ja si beriem Itachiho!” rozhodla Tsunade.
“Ale Tsunade to nemožete….” Naliehala Ayme.
“Neprotestuj a radšej konaj kým bude neskoro.”
“Hai!” počúvla nakoniec a nariadila prevoz Shikamara na sál.
Tak sa na to pozrieme… priložila dlane na Shikamara a začala zisťovať rozsah zranení. Pár povrchových rán, natrhnutá slezina, poškodené pľúca a….čo je to? Prasklé aneuryzma na vzostupnej aorte? Musím rýchlo zastaviť krvácanie, inak o neho prídem… toto bude makačka, povedala si a pustila sa do práce. Chvíľu to trvalo, bolo to tesné, ale nakoniec sa podarilo krvácanie z aorty zastaviť. Ešte ostávalo zastaviť krvácanie zo sleziny a vyliečiť pľúca. To bude na dlho. Utrela si pot z čela a pokračovala v práci. Po troch hodinách bol Shikamaru stabilizovaný. Ayme si vydýchla bola unavená, potrebovala si oddýchnuť, ale najprv potrebovala zistiť čo je s Itachim. Keby sa mu niečo stalo, nevie čo by spravila. Jediné čo ju upokojovalo bol fakt, že sa o neho stará jej učiteľka. Rozbehla sa teda k sále kde bol prevezený Itachi. Predpokladala že už bude po všetkom a že tam nájde niekoho, kto jej podá informácie. Keď dorazila, zistila, že operácia ešte neskončila, čo ju trochu znepokojilo, sadla si teda na lavicu pred sál a čakala. To čakanie bolo nekonečné, každá minúta jej pripadala ako hodina.
Po chvíli sa otvorili dvere a v nich stála Tsunade s neurčitým výrazom v tvári…