Romantická sériovka 14

Bol večer, Ayme sa zrovna vracala z nemocnice, ale nešla domov, dnes bude spať u Itachiho, spravia si pekný večer, celý deň sa na to tešila… Vošla bez zaklepania, vyzula topánky a vcupitala do izby, kde ako dúfala, našla svoje slniečko.
“Ahoj Láska!” Vrhla sa mu do náruče a on ju privítal bozkom.
“Ahoj moja, už som sa na teba tešil, tak ako si sa mi dnes mala hmm?”
“Ale fajn, celý deň práca a papierovačky v nemocnici, som rada že už som pri tebe..” Slastne si povzdychla a privrela oči, Itachi objatie nepovolil, naopak ešte viac si ju pritisol a pohladil po vlasoch.
“Zajtra ma čaká misia…”zveril sa jej.
“Už zase!? Veď…..veď si sa len včera vrátil….tá Tsunade ma štve! Musí ťa stále posielať preč..”
“Ja viem, tiež by som chcel byť viac s tebou, ale nejde to…”
“A nemohla by som ísť s tebou?”
“Nie moja, ide o Akatsuki, je to nebezpečné.”
“Každá misia je nebezpečná….myslíš, že by som to nezvládla?”
“To vieš že zvládla, ale…ja tých chlapov poznám, sú fakt nebezpeční, nikdy by som ťa tomu dobrovoľne nevystavil.” Ayme len načúvala a nevedela čo si má myslieť. Má byť rada, že je Itachi tak starostlivý, alebo má byť naštvaná, že ju neberie dosť vážne ako kunoichi.
“Je to misia pre dvoch,” pokračoval Itachi,” mal som si vybrať niekoho z týmu a rozhodol som sa pre Shikamara.” Povedal opatrne. Ayme bola trochu sklamaná, ale nechcela kaziť spoločný večer hádkou. Povedala si, že je to jeho rozhodnutie a musí to akceptovať, ale neodpustila si grimasu.
“Čo je zlatko?”
“Jednak som trochu smutná z tvojho výberu, ale nebudem ti do toho hovoriť, ty si sensei. A druhá vec, bolí ma chrbát z toho sedenia v nemocnici.”
“Pomasírujem ťa, chceš?” Navrhol Itachi a dúfal, že si tým vyžehlí toho Shikamara.
“Hmm … chcem.”
Ľahla na postel a čakala kým Itachi začne, ten sa ale pousmial a dodal že musí zhodiť tričko…
“ A si si istý že to nie je len lacný trik aby si ma videl nahú?” začala si ho doberať, ale bez námietok si ho vyzliekla, aj to čo mala pod ním a ľahla si bruchom na postel. Itachi si na ňu sadol obkročmo a pustil sa do práce. Bolo to veľmi príjemné, Ayme pociťovala čoraz väčšie uvolnenie a potom…potom sa Itachi sklonil a začal jej jemne bozkávať krk, chrbát a nakoniec uško. Ayme sa rozplívala, bolo to až príliš príjemné. Itachi ju prevalil na chrbát a začal si ju obzerať….
“Si krásna.” Ayme sa pritom jemne začervenala, trochu sa hanbila takto si ju ešte nikdy nikto neprezeral. Vzala deku a snažila sa do nej zabaliť ale Itachi ju zastavil.
“Ty sa hanbíš?” Ayme sa pousmiala.
“Trošku…je to pre mňa nové.”
“Tak to spravíme férovejšie” povedal a vyzliekol si tričko, teraz boli obaja od pol pása nahí. Ayme sa k nemu pritúlila, dotyk ich tiel ju mierne rozrušil, ale Itachi vedel ako ju má ukľudniť.
“Pššš moja, uvolni sa, ja ti neublížim.” Pritisol si ju k sebe pevnejšie a pobozkal ju do vlasov, cítil ako sa chveje, tak ju chvíľu len tak hladil po chrbte aby ju ukludnil a ono to pomohlo. Ayme prestala byť nervózna, cítila sa bezpečne, po chvíli sa uvolnila a začala prichádzať na iné myšlienky ….. začala mu jemne bozkávať krk potom prešla nižšie a chvíľu sa venovala jeho hrudníku a potom ešte nižšie a jemne ho hrýzla po vypracovanom bruchu ale ďalej už nezašla, takto to stačilo, aspoň zatiaľ. Itachi si naplno vychutnával jej dotyky, miestami mu unikol jemný vzdych, Ayme sa páčilo že na ňu reaguje, ale nechcela to prehnať, preto sa presunula vyššie, k jeho perám a vtisla mu jemný, dlhý bozk. To ho ale ešte viac vyburcovalo a pôvodne jemný bozk sa zmenil na vášnivý až dravý. Medzitým hladil jej prsia, potom bruško a boky. Z bokov prešiel na triesla a…. zavzdychala a ucítila tam dole zvláštny, nový pocit, niečo ako trhnutie. Trochu ju to vyľakalo, preto zdrapila Itachiho ruku a presunula ju na boky.
“Hmm? Nepáči sa ti to?”Chcel zistiť čo sa stalo.
“Páči…”
“Ale?”Ayme sa pousmiala nad tým ako ju má prečítanú.
“Ešte sa na to necítim…prepáč, zatiaľ mi to takto úplne stačí.” Usmial sa a pobozkal ju na čelo.
“Ako to len budeš chcieť…” zašeptal a prestal na ňu tlačiť. Zabalili sa spoločne do deky a odpočívali.

“Skoro by som zabudla….mám novinku!” Prerušila ticho Ayme.
“Akú?”
“Tsunade vravela, že nás so Sakurou preskúša z našich znalostí a keď bude spokojná tak z nás spraví špecialistky..”
“A čo to presne znamená?”
“Budeme mať vyšší plat, viac práce a zodpovednosti. No a hlavne bude nás učiť tie najzložitejšie jutsu aké pozná a dá nám možnosť vyvíjať vlastné techniky!”
“Tak to je úžasné!” Tešil sa Itachi.
“Hej, ale teraz nás čaká pár týždňov učenia a opakovania. Bude to drina…. dúfam že to výde.”
“Neboj sa, to zvládneš. Si šikovná.” Ukľudňoval ju Itachi.
“A budem mať na teba menej času…”
“Hmm tak to bude problém, asi ti to zakážem…” doberal si ju, “neboj sa, čas plynie rýchlo aj tak budem nejaký čas na misii a keď sa vrátim, dúfam že ma privíta nova lekárska špecialistka.” Usmial sa a vtisol jej bozk aby naznačil, že stojí pri nej. Potom obaja zaspali.

Ráno sa Ayme zobudila ako prvá, čo bolo nezvyčajné. Sadla si na postel, pretrela oči a chvíľu sledovala Itachiho ako spí. Tak rada sa na neho dívala, bol jej všetkým, bola šťastná, že ho má pri sebe a že sa majú navzájom radi. Také šťastie každý v živote nemá a ona si to plne uvedomovala. Zoskočila z postele umyla sa a pripravila raňajky. Práve zalievala čaj, keď v tom ucítila teplé, veľké dlane na jej bokoch.
“Dobré ráno láska…robíš raňajky?” Vyzvedal Itachi a pri tom si bradu oprel o jej rameno aby lepšie videl čo Ayme robí.
“Áno, aby si mi na misii neodpadol od hladu….. teraz šup, utekaj sa umyť.” Nakázala mu a pokračovala v príprave. Itachi ju jemne plesol po zadku a odišiel do kúpeľne.
Po raňajkách sa museli rozlúčiť. Ayme šla za Tsunade a Itachi za Shikamarom. Pár dní, možno týždňov sa neuvidia. Ayme znášala jeho odchody čoraz ťažšie, cítila sa bez neho sama, ale čo narobí, život shinobiho je skrátka taký…