Romantická sériovka 13

V dnešnej časti sa tešte na trochu fyzickej lásky, ale kto čaká nejakú "vážnu erotiku" musím Vás sklamať..

Bol večer Ayme sa zrovna vracala z knižnice, kam zašla hneď po tréningu. Dnes mali od Tsunade voľno, ale potrebovala si prejsť nejaké veci a navyše bola dohodnutá so Sakurou, takže to vypadalo skôr na debatný krúžok ako štúdium. Sakura bola totiž veľmi zvedavá, a ťahala s Ayme každý detail ohľadne Itachiho. Veľmi sa z nich tešila, bolo jej jasné že sa dajú dokopy aj keď nečakala takú rýchlosť.

Ayme odomkla dvere, pritom jej hlasne zaškvŕkalo v bruchu. Niet sa čomu čudovať, keď celý deň nič nejedla, s výnimkou raňajok, ale to už bolo dávno. Preto ako prvé zamierila k chladničke a zbodla prvé, čo jej prišlo pod ruku. Potom vcupitala do sprchy, po tréningu bola celá spotená a špinavá. Sedela vo vani a nechala na seba dopadať prúd sviežej vody, to bol skvelý pocit. Popritom myslela ako inak na svojho milého, veď čerstvo zaľúbený človek nieje schopný myslieť na nič iné. Po dobrej pol hodine vyšla zo sprchy omotala okolo seba ručník a ďalším si sušila vlasy. Vošla do izby, odhodila uterák ktorým dosušila vlasy a miesto toho si vzala čaj, ktorý si nachystala. Podišla k oknu a chvíľu zasnene hľadela von a popíjala. Nevšimla si však, že nieje sama. V tmavom kúte izby stál Itachi a nevedel sa vynadívať. Bál sa podísť bližšie, uterák bol krátky a pohľad na Ayme v tomto sporom oblečení ho poriadne vzrušoval, čo začal pociťovať aj fyzicky. Najradšej by k nej prišiel a rozbalil jej krásne, mladé telo z pod tej osušky, ale na niečo také bolo ešte skoro. Usúdil, že sa musí ozvať, kým z nej ten ručník spadne, to by sa už ťažko ovládol. Pristúpil k nej zozadu a objal ju okolo pása. Ayme sebou trhla, našťastie už nemala čo rozliať, čaj bol dopitý. Hneď sa ale ukludnila, tušila kto sa k nej túli.
“Ahoj …” povedal a vtisol jej na krk jemný bozk. Ayme sa jemne zachvela, ten bozk bol iný ako tie čo obdržala doteraz…Otočila sa proti nemu a kŕčovito si držala osušku, trochu sa pred ním hanbila a začala sa červenať.
“Ahoj…”,zašeptala, “ty ma tu takto špehuješ?” spýtala sa s úsmevom, ale bolo vidno že je tršoku nervózna. Itachi to pochopil a odišiel do kuchyne, kým sa oblečie. O chvíľku sa otvorili dvere a Ayme vošla, zamierila k Itachimu a sadla si vedľa neho na lavicu, oprela sa o neho a spokojne vydýchla. Itachi ju zatial hladil po vlasoch a nemohol si nevšimnúť ako vonia. Veď práve vyšla zo sprchy.
“Krásne voniaš…” Ayme sa na neho šibalsky usmiala, “Aj ty by si chcel?” Ona si zase všimla že sa po tréningu pravdepodobne do sprchy ešte nedostal. Itachi bol trošku zahanbený, ale iba trošku.
“Ešte som dnes nebol doma … Tsunade niečo potrebovala.” Ayme sa zodvihla a vzala Itachiho za ruku, tiahla ho ku kúpeľni, tam mu ukázala čisté uteráky, šampón, mydlo a nechala ho tam. Ešte jej napadlo, že sa spýta či nechce niečo jesť, otočila sa a otvorila dvere. Zostala stáť a znovu sa začala červenať. Itachi bol síce otočený chrbtom , ale bol úplne nahý. Musela uznať, že sa jej naskytol krásny výhľad, ale hneď sa spamätala a zaryla pohľad do zeme. Itachi sa naopak vôbec nehanbil, skôr mu prišlo roztomilé, ako sa hanbí a aká je plachá. Vzal si okolo pásu ručník a spýtal sa jej čo chcela.
“Ja len….či nechceš niečo jesť.” Pohľad stále nedvíhala, nejak bola zmätená, počkala si na odpoveď(už jedol v meste) a hneď ho zas nechala samého. Zavrela za sebou dvere a ľahla si zatiaľ na postel. Nemala čo robiť, tak tu chvíľu počká, kým bude hotový. Bola to dlhšia chvíľa ako predpokladala, tak si otvorila knižku a začítala sa. O chvíľu sa otvorili dvere a Itachi vošiel do izby. Prisadol si k Ayme na postel a vzal jej knižku.
“Čo čítaš?” pozrel na obal, ale názov mu nič nevravel…položil ju na stolík vedľa postele a pritúlil si ju k sebe, ona sa samozrejme nebránila, skôr naopak, tisla sa k nemu a užívala si teplo jeho náruče. Prstami jej prechádzal po tvári a potom ju hladil po vlasoch, ona držala ako také mačiatko keď ho škrabkajú pod krkom. Videl že sa jej to páči, usmial sa a začal jej bozkať líčko, potom čelo, noštek…všetko jemne , opatrne, aby ju nevyplašil. Ayme sa to veľmi páčilo, mala privreté oči, na tvári blažený úsmev a hladila ho po chrbte, užívala si každý dotyk jeho pier, bol tak nežný… Nechala sa ním hýčkať, cítila sa ako princezná a on bol tomu rád. Ako tam tak ležali po chvíľke obaja zaspali so spokojným výrazom v tvári.

“Vstávaj zlatko…musíme na tréning..” vyrušil Ayme zo spánku tichý hlas. Pootvorila oči, vstávať sa jej ani náhodou nechcelo, posteľ bola pekne vyhriata, chcela si ešte pár minút dopriať, tak sa pretočila na druhý bok a tvárila sa že nepočuje. Itachi si k nej vliezol späť do postele a pritúlil sa k nej, ešte majú čas. Pozoroval ako spinká, vyzerala tak nevinne a spokojne až jej závidel. Po chvíli ju pohladil po tvári…”Ayme už musíš vstať….”
“Ešte chvíľku..” povedala rozospale.
“Nie už to nejde..” Ayme sa zamračila, posadila na postel a pozrela na tú dotieravú osobu, ktorá ju ťahala z postele. Itachi sa na ňu šibalsky usmieval… ” Teda ty si ale spachtoš!” Ayme chytila podušku a hodila ju po ňom, na to sa zatvárila škodoradostne “ To je za to, že ma budíš! ” Itachi jej ranu vrátil a vrhol sa na ňu. Začal ju štekliť po bruchu, ona sa smiala a výskala.
“Už dóóósť!” kopala nohami a chcela sa brániť, do očí sa jej nahrnuli slzy od smiechu. Mala to márne. Itachi ju ešte chvíľku mučil a keďže bol oveľa silnejší, nedokázala sa vymaniť.
“Tak čo, už vstaneš?? “
“Áno, áno už som hore, len ma už pusť prosííím.” Žadonila a on ju nakoniec pustil. Celé to zakončil bozkom na čelo, potom ju vzal do náručia a odniesol do kuchyne, kde čakali raňajky. Ayme bola príjemne prekvapená…takto krásne začať deň. Patrične sa mu za to odvďačila a vrhli sa do jedla.

Dni ubiehali a láska medzi tými dvomi silila. Trávili spolu veľa času až by sa jednému zdalo, že si už musia liezť na nervy, ale opak bol pravdou. Navyše občas si od seba , aj keď neradi, museli oddýchnuť. Itachi plnil niektoré misie sám a Ayme trávila čoraz viac času v nemocnici a v knižnici. Postupne sa im so Sakurou podarilo zvládnuť to “aortálne jutsu” , zlepšovali sa a Tsunade ich čím ďalej tým častejšie zapájala do operačného plánu nemocnice. Tak ako Itachi kedysi povedal, Ayme bola konečne šťastná…