Dve duše kontra jedno telo 2

No tak druhá časť dvoch duší a jedného tela.
Dúfam, že sa bude páčiť.

KAPITOLA 2.- Príbeh démona

Bolo to už niekoľko dní, čo Hinata znova okúsila teplo ľudského tela. Za ten čas však nedokázala o nič viac, než predtým. Narutova myseľ bola opevnená toľkými barikádami. Cez mnohé sa už dostala, no ako náhle sa stiahla preč, bolo ich tam o poznanie viac.

A tak, namiesto toho, aby to vzdala a ostala trčať na svojom kameni možno ešte stovky rokov, trávila čas posilňovaním svojej energie pri Kyuubim.

Ten sa vykreslil ako celkom dobrý spoločník na dlhé chvíle. Ako tréner by však neuspel. Vždy, keď sa pokúšala nadviazať kontakt s Narutom, otrávene sa stiahol do kúta a mrmlal si pre ňu neznámu melódiu. Nikdy sa ju nepokúšal odradiť, no nikdy ju v tom ani nepodporil.

Po jednom zo zvlášť neúspešnom pokuse to Hinata nechala na pokoji.

´Kyuubi....´ povedala mu viac než vyčítavo. Neotočila sa mu tvárou, ostala visieť chrbtom k tomu stelesneniu strachu.
Kyuubi lenivo pootvoril jedno oko, v ktorom sa mu zablyslo pobavenie. Z hrdla sa mu vydral zvuk podobný dusenému smiechu.
´Uvažoval som, kedy na to prídeš. Trvalo ti to celkom slušnú dobu, mláďa´. oblizol si jeden dlhý pazúr a nadvihol hlavu. Hinata si bola istá, že keby sa dalo na tej obrovskej papuli niečo nazvať úsmevom, bolo by to práve toto.

No ani jeho snaha naštvať ju sa nevyplatila. Ostala rovnako pokojná, ako kameň.
´Prečo to robíš?´ – opýtala sa ho pokojným hlasom, v ktorom bol len malý odtienok podráždenosti. Ako duch sa naučila byť trpezlivá. Kyuubim však nič neotriaslo. Rovnako ako ona, aj on mal za sebou dlhé roky vysedávania na jednom mieste.
Pozorne sa jej zahľadel do očí. Nič v nich nevyčítal, ani farbu. Nakoniec sa len uškrnul. Pohľad však neodtrhol. Ani jeden netúžil uhnúť pohľadom od očí toho druhého. Hinata sa nechcela vzdať a Kyuubi nechcel preukázať slabosť. V poslednom čase sa to stávalo ich rituálnou hrou.

´Prečo robíš toto všetko ty?´- dobiedzal Kyuubi s pohľadom zapichnutým na jednom mieste. Dievčaťu sa po prvý krát naplnili oči imaginárnymi slzami.
Porazene ich sklopila a znova sa mu otočila chrbtom. Démon nesúhlasne zavrčal, no bol znepokojený tou náhlou zmenou nálady v ´priestore´.

Jediná nevýhoda tohto väzenia totiž bola, že si nemohol nechať svoje myšlienky pre seba. Všetko voľne lietalo poza jeho myšlienkove zábrany, stretávalo sa s Hinatinmi, a snažilo sa pochopiť tento neočakávaný ľudský pocit.

´Chcem odtiaľto odísť. Z tohto sveta. Stretnúť sa s blízkymi trebárs. No nemôžem. Kým mu nepomôžem... neodídem... nepochopím.,´ koktala skôr sama pre seba a jej podobizeň sa znova vlnila.
Vedela však, že musí ostať, musí byť veselá, musí byť spokojná. Len aby Naruta presvedčila, že život je skvelý dar. Napla všetky svoje zmysly, aby sa sústredili na jedno miesto, kde podľa všetkého mali byť. Podarilo sa. Avšak, ani potom sa atmosféra nezmenila. Hinata začala blčať úplne márnym hnevom, ktorý sa v nej hromadil ako drevo na vatru.
´Rovnako ako tebe´, pokúšal sa démon o zmierlivý tón, ´ani mne sa nepáčila predstava, že tu ostanem až takto dlho, možno večnosť. No Yondaime a istý Uchiha Madara´, jeho meno vyslovil s toľkou zlosťou, až by sa to dalo prirovnať ku zlostnému štekaniu, ´to tak zariadili, a ja nie som schopný protestovať. Možno si myslíš, že ti nerozumiem, no opak je pravdou, mláďa,... Pokiaľ chceš vedieť môj dôvod, niečo ti ukážem...,´ zahľadel sa niekde do priestoru za Hinatou. Ako sa rozpamätával na rôzne detaily, všetko naokolo sa začalo meniť.

Hinatine slzy vysychali, smútok a túžba sa menili na zvedavosť.
´Ako.....? ´– opýtala sa, ohromená zmenou prostredia. Červené steny sa zmenili na rozmazané napodobeniny stromov, voda zmizla, nahradila ju hlina cesty. Obloha však chýbala. Možno si na ňu nespomínal. Cela s Kyuubim bola preč. Namiesto nej tam nebolo nič. A na mieste, kde obvykle bývala démonova hlava, ležal sotva dvadsaťročný chlap.
Mláďa.

´Kyuubi,´ zarazene vydýchla Hinata a preletela vzdialenosť medzi nimi. Ten si ju však nevšímal.
´Chcela si poznať môj príbeh. Pozeraj a uč sa, mláďa´, zaznelo jej v ušiach. Hinata sa rozhliadala naokolo, no okrem pustovníka nikoho nevidela. Nič sa nehýbalo. Teda... nikoho nebolo vidieť pohnúť sa, keď....
„Aaaa!“- skríkol pustovník a chytil si kunai, ktorý mal zabodnutý pri kľúčnej kosti. Vydesene naň pozeral, no potom sa rozhliadal po okolí so zatvárajúcimi sa viečkami. Nad ním stála postava v zelenom plášti, s čiernymi vlasmi siahajúcimi do polovice chrbta v najdlhšom prameni a červeným plameňom v očiach.

Vo svojej naivite som myslel, že ma prišiel najstarší z Uchihov zachrániť. Vôbec som ho neupodozrieval z útoku. Miloval som Uchiha rod a jeho prácu, oddanosť ostatným ľuďom.

Ach.... aký som bol naivný. Keby som nebol prosil o pomoc... Nestalo by sa nič z toho, čo nasledovalo, zamrmlal Kyuubi znechutený nad svojou slabosťou.

Uchiha sa zasmial chladným, temer neľudským hlasom a odkopol prosiacu ruku naspäť ku telu v kŕči. Na zemi sa vytvárala kaluž krvi, ktorá sa miešala s prachom.
„Kam si to chcel odísť, mladý?“- keď hovoril, znelo to ako praskanie bičom.
„Mám meno,“ odvážil sa chrapľavo oponovať mladík, no vyslúžil si len kopanec do tváre. Po jeho červených vlasoch sa spustila ešte červenšia tekutina. Vyľakane zazrel na Uchihu, ktorý ho zdvihol do výšky a zazrel naňho Sharinganom.
„Kam si šiel?!“- zahrmel, dôkladne zvýrazňujúc každé jedno slovko vo vete.

Myslím, že si pochopila, aký zbabelý som bol, mláďa... Netreba ti ďalej ukazovať takéto pomenej dôležité obrazy.... Prejdime rovno k zdroju toho všetkého...

Hinate sa znova všetko zlialo do jednej kopy všetkých farieb. Inštinktívne zavrela oči, otvorila ich, až keď znova začula výkrik. Tento sa však tiahol dlhšie, dalo by sa povedať, že nemal konca. Z toľkého utrpenia by sa jej minimálne zdvihol žalúdok, no teraz sa mohla len prizerať a v hrudi cítiť pálenie nového prívalu hnevu.

Červenovlasý mladík ležal na zemi, pokrútený, v putách, ktoré boli prehnane hrubé. Ceril zuby a nechty si zarýval do ramien. Nad ním stál ten, kto ho tam dotiahol. Sledoval následok svojho experimentovania s génmi rôznych ľudí, zvierat.... všetkého.

„Len krič. Len krič, urýchli to tvoju mutáciu, mladý. Som zvedavý, v aké nadradenejšie stvorenie ťa to pretvorí,“ šepkal nebezpečne blízko neho a znova ho kopol do hlavy.
Mladík po ňom vrhol divým pohľadom zužujúcich sa očí, nebezpečne skríkol a vrhol sa oproti nemu. Jednu ruku mu pohltil červený opar , ktorý mu drásal kožu na kúsky. Hinata si priložila ruky na ústa, mala sto chutí rozkričať sa.
Obraz sa znova zahmlil, práve vtedy, keď sa z mladého chlapca stal zárodok démona.

Hinata sa ocitla znova v známom priestore. Stála blízko cely, ani si to neuvedomovala. Rýchlo sa stiahla na svoje miesto. Kyuubi ju nezaujato pozoroval.
´Čo si mu urobil?-´ opýtala sa potichu.
Démon na ňu pobavene vyceril zuby.
´Zabil som ho. Roztrhal na kusy, tie som rozprášil v ohni a zničil dediny v okruhu niekoľkých míľ. Bol som nazúrený. Dlho som takto..... plienil. Nakoniec ma skrotil ďalší Uchiha.´

´Madara.´ skonštatovala šokovane Hinata, no znova sa musela upokojiť. Naruta pochytila jej panika.
´Ako to súvisí s ním?´ – ustarane vyzvedala ďalej.
Kyuubi však len odfrkol, otočil sa a zmizol v zadnom kúte cely.

Hinata to pochopila ako čas odísť. Keď sa ocitla von, zistila, že je noc. No Naruto tam ešte stále bol. Vyzeral ešte zmučenejšie ako predtým, prázdnymi očami pozoroval Hinatin hrob a ruky sa mu triasli.
´Naruto-kun!´- nemo vykríkla Hinata a pokúsila sa mu hodiť okolo krku. Narazila však na Kyuubiho bariéru. Aj tak sa jej podarilo objať jeho pochudnuté telo.
Dlho sa mu pozerala do modrých očí, z ktorých ostali namiesto krásnych hlbín špinavé jazierka. Naruto bol na smrť vydesený, no Hinata bola vydesená ešte viac, ako sa na duše patrí.
Znova sa pustila do prerážania tých bariér, no teraz jej nič nezabránilo dostať sa tam. Sila zúfalej duše premohla démonovu obranu.
No to, čo tam našla, vôbec nečakala.