Dve duše kontra jedno telo 1

-Alebo, tomu sa povie vážne „spriaznená duša“. Začiatok sú len vysvetlivky, ktoré by mohli pomôcť v orientácii sa v príbehu. Dúfam, že sa toto zapáči. (Nie vždy je čierna nálada zlou náladou)

V sídle Hyuuga klanu vládla pokojná atmosféra neskorého večera. Rodinné rozhovory sa neviedli. Všetky sa čoraz častejšie skrúcali k jedinému. K Hinate. No či chceli, a či nie, museli si priznať; je to tak lepšie. A bolo. Čo by ste si pomysleli, ak by ste mohli, keby ste boli mŕtvy a nik o vás nehovoril? Asi niečo škaredé. A práve preto sa o Hinate jej najbližší rozprávali, síce čoraz zriedkavejšie. Nikto jej stratu neniesol ľahko. Všetkých to zasiahlo, jedných slabšie, druhých silnejšie. Hyuuga klan sa však rýchlo postavil na nohy. Zvonka vyzerali pevne a vyrovnane, no nie všetci sa tak cítili aj naozaj. Hanabi prestala na určitú dobu cvičiť a stiahla sa hlboko do seba. Z domu vyšla len na pohreb, ktorý niesla ešte horšie, ako sa očakávalo.

Aj ostatní museli urýchlene odísť, keď videli krehké biele telo bez života v jednoduchej bielej rakve. Pre mnohých bolo ťažké podísť bližšie a položiť na jej skrížené ruky malý kvietok nádeje. Výnimkou nebol ani Naruto. Docestoval z misie len na to, aby ju mohol sám vyprevadiť za hranice svojho sveta. No nevytesnil ju za hranice svojho srdca.
A keď tam stáli, a pozerali na pohreb hodný samotného Hokageho, ich srdcia zmäkli a začali sa prejavovať prvé známky emócií. Smútočný pochod rušilo vzlykanie a občasné potiahnutie nosom. Odišla, ako by si to želalo každé dievča v jej veku. V bielych šatách, letmým úsmevom na bielych perách, so západom v tvári a východom na druhom svete. Jej hviezda, ako hovoril kazateľ, bude svietiť nad všetkými, ktorých milovala. A to bolo to najhoršie. Ona nemilovala nikoho.

Odišla z tohto svete vlastnou rukou. Nikto nevedel, aké zúfalstvo ju muselo viesť k tomu, aby čo len vážne uvažovala o tom, chytiť kunai do ruky s takýmto úmyslom. No nikto nevedel. V tom bol problém. Nikto sa o ňu nezaujímal, a čo bolo horšie, Hinata to dopustila a zmierila sa s tým.

Keby bojovala.... áno, bolo tam to všadeprítomné ´keby´. No ona nebojovala. Vzdala to až príliš ľahko na to, že chcela nájsť ´svoju cestu ninju´ . Možno toto bola jej cesta, no ani to nikto netušil.

Všetci sa pomaly prispôsobovali faktu, že ju už nikdy neuvidia.

No ona bola. Bola medzi nimi, k miestu jej predkov ju držalo puto silnejšie ako vôľa odísť. Každý deň sledovala, ako niekto chodí k jej hrobu a prosí o odpustenie. Ten niekto bol, na jej prekvapenie, Naruto. Možno za to mohol ten list, čo nechala pri svojom bezvládnom tele.
´.....Ale hlavne, hlavne som odišla kvôli Tebe, Uzumaki Naruto´ Táto jediná veta mala toľko vysvetlení, no Naruto si zobral k srdcu to posledné. To, že za jej smrť môže on. Nemohol, a všetci to dobre vedeli, všetci mu to tĺkli do hlavy. No on si stál za svojím. Bol to predsa Naruto, a Naruto nikdy nepovolí, ani keby na tom mal závisieť jeho vlastný život.

Avšak Hinata, ktorá blúdila po svojom bývalom domove mu nechcela odpustiť. Nemala mu čo odpustiť, a bola z toho zúfalá. Každý deň sedela na svojom náhrobnom kameni a rozmýšľala, aké to je, byť už tam, byť voľná a nemať starosti.

Každý deň ku nej prichádzal, zronený a sám vyzeral, akoby mal čochvíľa upadnúť do večného spánku.

Naruto, pomyslela si, keďže duchovia hlas nemali. Chcela ho utešiť, objať, pohladiť, no nemohla. Svet živých a mŕtvych delila hrubá čiara, ktorá sa nedala len tak prekročiť.
No Hinata sa nevzdávala.
Keby to tak urobila, aj keď žila.

Každý deň sa prebíjala Narutovou obranou, každý deň bola bližšie ku svojmu cieľu, no potom sa stalo niečo, čo nečakala.

Niečo, čo sa stane, ak sa duch mieša do záležitostí „tých za stenou“

Zvláštna sila ju ťahala z miesta, kde sedávala. Ťahala ju do Narutovho tela, do jeho pocitov a túžob.

No ten, kto ju tam ťahal, nebol Naruto, ani porušenie nepísaného pravidla blízkosti. Nebol to nikto iný, ako Kyuubi.

Hinata Hyuuga, zašepkal potichu, nechávajúc Naruta dokončievať svoj poobedňajší monológ. Hinata sa obzerala po priestore, v ktorom sa ocitla. Všade naokolo bola tma, no pri Kyuubiho cele žiarilo všetko červenou farbou. Kyuubi bol poslušne zalezený v tmavšom kúte svojho žalára, a čakal, kým sa Hinata zameria naňho.

Tá sa vznášala len pár metrov od dverí a vnútro jej imaginárneho tela prekypovalo zvedavosťou.

Prosím?- hlas mala pevnejší, ako keď bola človekom. Teraz jej nemohlo nič ublížiť, a ona si to uvedomovala. Kyuubi, zarazený toľkou zmenou, začal pomaly predkladať to, prečo ju „povolal“.
Potrebujem pomoc.
Pomoc?- omámene mrkala Hinata neviditeľnými viečkami.

Kyuubi prikývol mohutnou hlavou a privrel oči.
Naruto je na tom čím ďalej, tým horšie. povedal, s nefalšovanou ľútosťou v hlase.
Hinata pomaly začala chápať, o čo ide, a čo sa jej to pokúša Kyuubi šetrne povedať. Kto by to povedal do takého, ako je on, že bude brať ohľady na to, či niekoho raní?

Asi nikto.

Ale čo mám robiť ja?! bezradne vykríkla, keď sa ich spojenie začalo rušiť.
Pokús sa zotrvať v jeho tele dlhšie. To by pre začiatok stačilo.
Pomáha to?!
Áno, dá sa povedať, že ťa tu cíti.
Cíti ma....rozplývala sa Hinata pocitom radosti, že aspoň jeden človek na ňu nezabudol ani po toľkom čase.

Dobre, budem sa snažiť. No teraz musím ísť, zdráhavo sa rozlúčila Hinata s Kyuubim. Ten len znova prikývol hlavou a smutne pozeral za jej miznúcim obrazom.

Hinata sa dostala na svoje miesto práve vtedy, keď Naruto začal znova skladať svoj sľub.
„Hin, prisahám, že ťa tam hore nenechám samu. Možno čochvíľa prídem za tebou,“ dokončil s hravým podtónom v hlase, čo Hinatu vystrašilo a vyburcovalo do ešte väčšej snahy úplne zbúrať zábrany okolo jeho mysle. No kým bolo jej telo na ich pozemku, nemohla s ním ísť za hranice.
Také bolo druhé nepísané pravidlo.
Pravidlo, ktoré sa ale dalo porušiť tak, ako to predchádzajúce.
Naruto....