Romantická sériovka 07

“Ayme, zobuď sa… si v poriadku?” budil ju Shikamaru.
“Čo sa deje?” zamumlala ospalo.
“To mi ty povedz, celý čas niečo vykrikuješ zo sna a prehadzuješ sa zo strany na stranu. Asi si mala zlý sen.” Ayme sa posadila, zorientovala a zrazu si spomenula.
“Shikamaru, dozvedela som sa niečo dôležité. V noci som sa rozprávala s Itachim.”
“To preto si tak nekľudne spala?”
“Asi áno, ale počúvaj ma!” povedala naliehavo.
“Kľud, som samé ucho môžeš hovoriť.”
“Viem kto zabil Moegiho.”
“Hej? Itachi celý čas vedel kto to bol a nič nepovedal?” čudoval sa,” a kto to teda bol?!”
“Nie tak presne to nebolo, ale vedel že on je v tom nevinne..” Objasňovala Ayme,”bol to Hidan s Kakuzom….”
Shikamaru sa zahľadel do zeme. Nič nehovoril. Ayme tiež mlčala, nechcela ho rušiť, vedela presne nad čím premýšľa.
“Tak to vidíš …. obom nám strpčili život, ha*zli… ale neboj sa, zaplatili za to.” Povedal pokojne s vážnym výrazom v tvári.
“A čo teraz, ako sa cítiš?” Pokračoval Shikamaru.
“Neviem, ešte si to plne neuvedomujem, som zmätená, ale som rada že poznám pravdu. Spýtaj sa ma o pár dní, možno ti budem schopná odpovedať.”
“Tak dobre, aspoň sa už nemusíš hnevať na Itachiho. Som rád… pretože bolo vďaka vám v týme dusno.”
“Hmm… tak to je ďalšia vec.” Povedala zamyslene.
“Nerozumiem.” Otočil sa na ňu s nechápavým výrazom.
“No, ide o to….ja neviem, sama som zvedavá, aké to bude s Itachim. Na jednej strane ma mrzí, že som k nemu bola odporná, ale na druhej nie vždy to bolo kvôli Moigimu. Veľakrát to bola reakcia na jeho arogantné správanie….rozčuľoval ma ten jeho nezáujem a chlad.. Ale kto vie, možno som mala skreslený úsudok. To je už teraz jedno, uvidíme.” Zakončila Ayme.
O chvíľu sa rozvidnelo a Shikamaru usúdil, že zobudí zvyšok týmu. Kým sa najedia a pobalia bude akurát čas pokračovať v ceste. Itachi i Chouji vstali bez námietok. Ayme zatiaľ prichystala raňajky zo svojich zásob, usúdila, že ľahší batoh padne vhod. Keď sa najedli, vyrazili.

Cesta sa podobala tej včerajšej. Ubiehala pomerne rýchlo a nenarazili na nikoho podozrivého. Pohybovali sa hlavne lesom, len na obed zastavili v neďalekej dedine. Keď si tam oddýchli opäť sa vytratili v lese a smerovali k cieľu. Držali pomerne rýchle tempo za čo vďačili Itachiho kondičným tréningom, ktoré tak nenávideli. K hranici Zeme vodopádu dorazili o dve hodiny skôr ako predpokladali. Itachi rozhodol, že sa utáboria.
“Tak, pre dnešok to stačilo. Ostaneme tu a skoro ráno vyrazíme mapovať pohraničie. Navrhujem aby sme sa rozdelili do dvoch skupín, bude to pôsobiť prirodzenejšie. Pohybujte sa nenápadne a ak narazíte na mesto, nepoužívajte ninja techniky, každému by bolo jasné, čo ste zač. Takisto schovajte vaše ochranné čelenky.”
“A čo ak na nás niekto zaútočí?” spýtala sa Ayme.
“Ak vás napadne ninja, môžte sa samozrejme brániť. Mal som skôr na mysli, aby ste nepútali zbytočnú pozornosť,” vysvetľoval Itachi, “ je vám to všetkým jasné?” Všetci prikývli.
“A ako sa rozdelíme?” zaujímal sa Chouji.
“Ayme je náš jediný lekársky ninja, preto na ňu dohliadnem ja. Takže ak súhlasíš, pôjdeme spolu a Chouji bude so Shikamarom.” Obrátil pohľad na Ayme a čakal na odpoveď. Prikývla.
“Ešte nejaké otázky?” Spýtal sa Itachi. Nikto nič nehovoril, všetko bolo jasné. Takže sa zložili a začali rozmýšľať čo by zjedli. Ryby neprichádzali do úvahy. Ich pach je výrazný a boli blízko územia o ktorom nič nevedeli, takže prečo zbytočne riskovať? Ayme mala ešte trochu zásob, ale vystačili by len pre dvoch. Nakoniec usúdili, že sa poobzerajú po lesných plodoch a nejakom ovocí. Chouji trpel pri pomyslení na takúto večeru, ale nič sa nedalo robiť. Okolitá príroda k nim bola štedrá. Nazbierali toho dosť na to, aby zahnali hlad.

Slniečko už pomaly zachádzalo za kopce, ale svetla bolo ešte dosť. Ayme napadlo, že sa pôjde prejsť, potrebovala byť sama a utriediť myšlienky. Vydala sa smerom z ktorého prišli, ale nešla tou istou trasou. Trochu vybočila z lesného chodníka. Narazila na malé jazierko. Voda bola kryštálovo čistá a chladná. Ayme sa potešila, po dvoch dňoch cesty bola spotená a špinavá. Neváhala ani chvíľu, zhodila šaty a ponorila sa do sviežej vody. Vychutnávala si ticho a prítmie, ktoré začalo pohlcovať les. Bola “vodným živlom”, vydržala by tu hodiny. Ani si nevšimla kedy sa zotmelo. Mala by som ísť, budú mať o mňa strach. Vyliezla z vody a začala sa obliekať, keď v tom začula šuchnutie. Spozornela, dúfala že ide o zajaca či líšku, pretože ešte nebola ani zďaleka oblečená, zatiaľ sa dostala len k spodnému prádlu. Naneštastie pre ňu sa spoza stromov vynoril človek. Bola tma, oči si síce privykli, ale aj tak musela poriadne zaostrovať aby zistila, či je to vôbec niekto z týmu.
“Kto je to?” spýtala sa.
“Itachi...” Ayme zacítila ako ju oblieva horko, hlavne v tvári.
“Stoj! A nepozeraj sa!” okríkla ho,” ja…ja som sa kúpala, zabudla som na čas.” Snažila sa zo seba dostať nejaké vysvetlenie.
“Je neskoro… poď už späť.”
“Hneď, len sa oblečiem… choď popredu, dobehnem ťa.” Navrhla a Itachi vyrazil k táborisku.
Do k*lu teraz čo, videl ma…nevidel? V tej tme som si to vôbec nevšimla, premýšľala v duchu, ale dlho tomu pozornosť nevenovala. Ako medik považovala nahotu za niečo prirodzené. Obliekla sa a nasledovala Itachiho. Zistila, že na ňu čaká asi o štyridsať metrov ďalej. Celkom to ocenila, pretože v tme sa zle orientovala, cestu si pamätala za svetla. Po ceste boli ticho a snažili sa nerobiť rámus, boli opatrní, dokonca ani oheň nezapálili. Keď dorazili k zvyšku týmu, rozdelili stráže. Dnes bolo poradie odlišné. Ako prvý strážil Itachi, pretože sa mu nechcelo spať, nasledoval Shikamaru, Chouji a nakoniec Ayme. Ayme sa uložila a v momente zaspala. Zobudil ju až Chouji, ktorého vystriedala na stráži. Bola celkom oddýchnutá, ale vedela že zaspí pokiaľ sa trochu nepoprechádza. Vstala na nohy a spravila pár kolečiek okolo tábora, pohybovala sa potichu. Keď usúdila, že je dostatočne prebratá sadla si pod strom a rozmýšľala. Nič iné robiť nemohla. Začalo sa rozvidnievať. Konečne, to bola ale nuda, zobudím ostatných. Ako rozhodla tak aj spravila.
Keď boli všetci na nohách, zohnali niečo k jedlu a začali sa dohadovať o dnešnom dni. Itachi vytiahol mapy.
„Shikamaru, vy pôjdete na západ,“ ukazoval trasu v mape, „My s Ayme to vezmeme opačným smerom, čiže na východ. Nie je to rozsiahla oblasť, ale počítam, že tam a späť to zaberie dva dni.“ Uvažoval , „Stretneme sa tu zajtra podvečer .“
„Rozumiem.“ Kývol Shikamaru. Potom sa obe skupiny zbalili a vyrazili na cestu.
Ayme sa cítila zvláštne, trochu nepríjemne. Dva dni má stráviť sama s Itachim. Keby tu bol aspoň Shikamaru, s kým sa budem teraz rozprávať? Itachi je pre mňa viac menej cudzí a veľa toho nenarozpráva. No čo už, dva dni s ním musím zvládnuť, premýšľala.

Prechádzali miestnou krajinou, les sa pomaly vytrácal, v okolí prevažovali lúky a kroviny. Často prechádzali okolo jazier a riek. Tie boli dominantou tohto kraja. Spočiatku sa pohybovali v málo obývanej oblasti, až po pol dni cesty zbadali mestečko. Padlo im to vhod, pretože sa potrebovali najesť a oddýchnuť. Vstúpili a rozhliadli sa po okolí.
„Je tu pekne.“ Zdelovala svoje dojmy Ayme. Itachi len súhlasne prikývol. Zastavili v miestnom občerstvení, objednali jedlo a oddychovali. Ayme mala zavreté oči a tvár nastavila proti slnku. Vlasy jej poletovali okolo tváre, hrali niekoľkými zlatistými odleskmi. Zrazu ucítila niečí pohľad. Otvorila jedno oko a pozrela na Itachiho.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa nenútene.
„Nič,“ odpovedal,“ vyzeráš spokojne.“
„Áno? Asi som....,“ povedala zamyslene,“ odľahlo mi... som rada že si mi povedal o Hidanovi a Kakuzovi. ..... a som rada, že si to nebol ty.“
„A keby som to bol ja? Čo by si spravila?“ spýtal sa Itachi.
„Hmm....to neviem, zabiť by som ťa nedokázala, to vieš. A aj keby som chcela ... asi nikdy nedosiahnem tvoju úroveň, musela by som využiť situáciu, napríklad keby si bol zranený, alebo v spánku,“ Uvažovala nahlas, „ale na tom už teraz nezáleží a úprimne som rada že to nemusím riešiť, naozaj mi odľahlo.“ Dokončila, to už im priniesli jedlo. Keď sa najedli, pokračovali v ceste.

Išli prašným chodníkom, Ayme sa hrabala v batohu a hľadala vodu. Zrazu Itachi zastal. Ayme na neho prekvapene pozrela.
„Niekto nás sleduje,“ zašeptal.
„Naozaj? Ja som si nič nevšimla.“ Hneď ako dokončla vetu, vyletel spoza stromov kunai. Ayme uskočila, ale nebola dosť rýchla, kunai jej poranil chrbát, nešlo o nič vážne, ale rana krvácala a bolela. Itachi hneď zareagoval, vytiahol niekoľko shurikenov a vrhol ich k stromu. Nebol by to Itachi keby nezasiahol.
Nechcel útočníka zabiť, ale zraniť tak aby nemohol ďalej útočiť. Okamžite sa presunul k miestu odkiaľ letel kunai a zbadal dvoch mužov ktorým v momente priložil ku krku kunaie.
„Neubližujte nám, prosím!“ Vykríkol jeden z mužov.
„Kto ste a prečo nás sledujete?“ Itachi pritlačil kunaie.
„My.... chceli sme vás okradnúť, ale vidím, že sme vás podcenili,“ vysvetľoval jeden z nich. “Prosím nechajte nás odísť!“ skočil mu do reči spoločník.
„Zmiznite! Keď na vás znovu narazíme, bude to naposledy. Nájdite si prácu ako všetci ostatní!“ Itachi stiahol kunaie.
„Ďakujeme vám..“ povedali so strachom v hlase a utiekli.
„Si v poriadku?“ pozrel na Ayme. Z jej výrazu pochopil, že má bolesti.
„Hej, ale chcelo by to ošetriť,“ poškriabala sa po hlave,“hmm je to na blbom mieste, asi mi budeš musieť pomôcť...“ pozrela na neho rozpačite.
„Vporiadku,“prikývol a presunuli sa z cesty k neďalekým stromom.
„Tak ... čo mám robiť?“ Spýtal sa Itachi.
„Popíšeš mi ako to vypadá a potom uvidíme, teraz na chvíľu zavri oči.“ Rozkázala. Vyzliekla si tričko a podprsenku. Sadla si tak, že rukami objímala skrčené kolená, aby nebolo vidno viac ako je treba.
„Môžeš.“ Povedala. Itachi otvoril oči a pozrel na Ayme. Sedela tam schúlená s krvácajúcou ranou na chrbte, bol to zvláštny pohľad. Podišiel k nej a kľakol si.
„Tak? Ako to vypadá?“ Zisťovala.
„Prestáva to krvácať, rana nieje veľká, ale je to hlbšie ako som myslel. Možno ti ostane jazva.“
„Hmm....“ premýšľala,“ dobre Itachi v ruksaku mám vodu a lekárničku, môžeš?“ Zanoril v ruksaku a vytiahol oboje.
„Mám to.“ Prehlásil.
„Dobre teraz mi to trošku omy vodou a podaj mi lekárničku.“ Ayme vytiahla leukoplast a začala ho nastrihávať na užšie pásiky. Itachi jej zatiaľ omýval chrbát. Vau to je situácia, pred pár dňami by som sa pekne naštvala, keby som musela prosiť o pomoc páve jeho...a teraz....teraz mi to nevadí. Usmiala sa popod fúz. Vlastne si ani neuvedomovala, že sedí polonahá pred svojim senseiom. Vôbec sa nehanbila, po službách v nemocnici jej to prišlo absolútne normálne.
„Hotovo.“ Povedal Itachi.
„Super, teraz si vezmi tento roztok a polej ním ranu.“ Ešteže som ho vzala, jutsu nemôžem použiť v miestach kam nedočiahnem. Itachi vzal fľašku a pomaly polial ranu.
„Ssss...“ Ayme sebou trhla, pretože to poriadne štípalo.
„Prepáč...“
„To nič, za to ty nemôžeš...“ pokúsila sa o úsmev ale bolesť jej v tom bránila. Nakoniec mu vysvetlila ako má napepiť pásiky z leukoplastu, aby rana dobre zrástla. On postupoval podľa pokynov, dával si záležať, takže to trvalo trochu dlhšie. Ayme začalo byť chladno, neubránila sa a trochu sa zachvela.
„Čo sa deje?“ Spýtal sa Itachi.
„Nič....je chladno, skús to urýchliť.“
„Už to bude,“ povedal, ale niečo ho nútilo naťahovať čas. Pohľad na polonahú Ayme sa mu páčil čoraz viac. Túžil sa dotýkať jej mladej, hladkej pokožky, ale bola to jeho študentka, musel sa ovládať. Nalepil posledný kúsok náplasti. Nakoniec prekryl ranu gázou, ktorú následne prelepil.
„Hotovo.“ Prehlásil. Neodolal a jemne jej prešiel dlaňou po chrbte. Ayme si jeho dotyk neuvedomila. Vnímala len pálčivú bolesť z rany, ostatné vytesnila.
„Ďakujem Itachi, čo by som bez teba robila?“ usmiala sa na neho a pokračovala,“ zavri oči, chcem sa obliecť.“ Neostalo mu nič iné ako poslúchnuť.
„Dobre, môžeme pokračovať.“ Rozhodla.
„Určite? Nechceš si oddýchnuť?“ uisťoval sa Itachi.
„To je v poriadku, môžeme ísť ďalej.“ Povedala a nasadila batoh opačne, takže ho mala vpredu.
„Vypadám ako tehotná.“ Smiala sa. Bola roztomilá, takže sa Itachi tiež jemne pousmial, jednoducho nemohol odolať. Potom ďalej pokračovali v ceste kým sa nezačalo stmievať. Začali hľadať vhodné miesto na prespanie...