Romantická sériovka 08

Už bola skoro tma kým vybrali vhodné miesto kde prenocujú. Ayme vytiahla zvyšok jedla a podelila sa oň s Itachim. Keď dojedli, začali riešiť stráž.
“Itachi, ako to bude so strážením keď sme len dvaja?” Začala Ayme.
“Nechaj to na mne.”
“To chceš byť hore celú noc?”
“Si zranená, potrebuješ oddychovať a niečo mi vraví, že sme v bezpečí.” Vysvetľoval Itachi.
“Znie to rozumne…. ale aj tak sa cítim previnilo.”
“To nemusíš, keď budeš v poriadku vynahradíš mi to. Navyše som zvyknutý.” Uisťoval ju Itachi.
“Tak dobre, ďakujem ti.” Ayme si ľahla, chvíľu rozmýšľala, spať sa jej ešte nechcelo. Napadlo jej spýtať sa Itachiho na pár vecí.
“Itachi?”
“Hmm?”
“Chcem sa ťa na niečo spýtať….” Povedala tichým a zvedavým tónom, “ prečo……prečo si odišiel od Akatsuki?” Ayme to chcela vedieť. Aspoň niečo o jeho živote. Itachi bol pre ňu záhadou, nevedela o ňom takmer nič. Vedela že je to ninja, nesmierne talentovaný a schopný. Nevedela či vôbec existuje niekto, kto by ho bol schopný poraziť. Cítila sa s ním bezpečne. Ale nevedela nič o jeho rodine, priateľoch, dievčati. Nevedela aký žil život, prečo sa pridal k Akatsuki.
“Toto ťa zaujíma?” Spýtal sa Itachi kľudným tónom. Ayme prikývla na súhlas a čakala na odpoveď.
“Tak dobre. Odišiel som pretože som zistil aký je skutočný zmysel Akatsuki a nechcel som s tým mať nič spoločné.” Odpovedal stručne. Ale Ayme sa ale nedala tak ľahko odbyť.
“A na čo si prišiel?” Itachi sa zamyslel, nevedel či má odpovedať. Nakoniec usúdil, že sa nestane nič zásadné, pokial bude Ayme vedieť o čo tej organizácii ide.
“Dobre, poviem ti, ale nehaj si to pre seba.” Ayme prikývla, nikdy jej nerobilo problem udržať tajomstvo.
“Tak teda, neviem čo všetko vieš o Akatsuki. Začnem tým, že členmi sú shinobi triedy S, z toho dôvodu tvorí organizácia významnú vojenskú silu. Vodca Akatsuki vymyslel plán: zmocniť sa všetkých Bijuu, zväčšiť tak ničivú silu organizácie a zasahovať tak do svetového diania. Pravda je ale niekde inde, cieľom Akatsuki je rozpútať vojnu, z rôznych zvrátených príčin. Príde mi to hlúpe a zbytočné, sám som vojnu zažil a spravím čokoľvek aby som jej zabránil.”
“A prečo si sa vrátil do Listovej?”Ayme sa na to posadila, začínalo to byť zaujímavé
“V Listovej žije Kyubiho jinchuuriki, pokiaľ ho získajú, nič im nebude stáť v ceste .”
“Aha, a kto je Kyubiho Jinchuuriki?“ Ayme pokračovala v otázkach.
„Naruto.“
„Naruto?! Ten čo sa chce stať budúcim hokage? To som nevedela.“ Povedala Ayme prekvapene.
„Veľa toho nevieš, ale to chce čas, veď si prišla do Listovej len nedávno,“ vysvetľoval Itachi, “ale dosť bolo tvojich otázok, teraz sa budem pýtať ja.“ Prehlásil.
„To znie férovo. A čo by si chcel vedieť?“ Ayme bola ochotná odpovedať na čokoľvek, bola rada že sa s ňou Itachi vôbec rozpráva po tom ako sa k nemu správala.
„Viem prečo si odišla zo Zeme ryžových polí, ale neviem koho si musela opustiť. Máš priateľov, rodinu..... alebo chlapca?“ Spýtal sa Itachi opatrne.
„Hmm ... mám otca, ale akoby som ho nemala.“Povedala smutne.
„Tomu nerozumiem.“
„ Kedysi sme boli šťastná rodina, ja a moji rodičia. Ale mama umrela keď som mala desať rokov, otec sa s tým dodnes nevyrovnal. Veľmi ju miloval a po jej smrti stratil chuť do života. Teraz je z neho prakticky troska, nikdy sa neusmieva,nerozpráva, nechodí von, nič ho nebaví. Dni trávi zavretý vo svojej izbe. Prežíva a čaká na smrť. Dúfa že sa opäť stretnú.“
„To je mi ľúto.“ Itachi sa ju snažil podporiť, napadlo ho aké to musela ma ťažké.
„Zvykla som si, ale nikdy som nepochopila jeho správanie. Matku som ľúbila, chýba mi, často som ju vyslovene potrebovala, ale jednoducho odišla. Bola chorá a posledné roky prežila v bolestiach.Takže smrť pre ňu bola vlastne vyslobodením. Takéto veci si človek nevyberá, raz to príde a nikto nevie kedy. A navyše, bola som len dieťa, takže som si to naplno neuvedomovala.“ Povedala normálnym tónom, zdalo by sa že chladným. Itachiho to prekvapilo. Myslel,že je citlivejšia. Ale keď sa nad tým zamyslel, asi bola naozaj ešte dieťa, pretože smrť Moigiho prežívala oveľa emotívnejšie.
„A čo priatelia a tvoj chlapec?“ Pokračoval opatrne, naoko sa zdalo že táto výpoveď Ayme nijak nerozrušila, ale nevedel čo sa deje v jej vnútri.
„Chlapca nemám. A Moigi ... bol mojou spriaznenou dušou, nahradil mi brata, ktorého som nikdy nemala. Zažili sme toho veľa. Vyrastali sme spolu. Neviem čo by si o ňom chcel vedieť, nedokážem slovami presne vyjadriť ako som ho mala rada a ako mi chýba...“ Povedala smutne a po líci jej skĺzla slza.
„Prepáč, nechcel som ťa rozplakať.“ Ospravedlňoval sa Itachi.
„To nič ja.... snažím sa neplakať veď už je to tak strašne dávno, ale nemôžem si pomôcť. Stále to bolí a neviem či niekedy prestane...“ Povedala uplakaným hlasom. Itachi si k nej prisadol, objal ju a začal utišovať.
„Šššššš, neboj Ayme raz to bude dobré, raz aj teba stretne štastie, verím v to....“ Ayme nereagovala, potichu vzlykala a snažila sa prestať plakať. Po chvíli sa jej to podarilo, popotiahla a zrazu si uvedomila, že ju Itachi objíma. Nevedela čo si má myslieť, musela uznať, že sa cíti príjemne. Jeho náruč jej poskytovala bezpečie a útechu. Privinula sa tesnejšie.
Itachi riešil podobné myšlienky. Dnes ju videl polonahú, páčilo sa mu to. Teraz ju objíma a tiež sa mu to páči. Navyše keď nasal vôňu jej vlasov, prebudila sa v ňom túžba. Túžba po blízkosti, dotyku a nehe. Čo sa to so mnou deje? Je to moja študentka. Študentka, ktorá ma ešte pred časom nenávidela a ktorá o mne nič nevie. A keď sa dozvie, že som vyhladil svoj klan vrátane rodičov, možno ma bude opäť nenávidieť...Musím uznať je krásna. Krásna nielen fyzicky,ale priťahuje ma aj jej duša. Žeby....je možné že na ňu pozerám inak ako na svoju študentku?! Toto nesmiem pripustiť!! Čo ak by ju začal ľúbiť a ona by ho potom zavrhla? To nechcel riskovať. Povolil objatie.
„Ayme, mala by si ísť spať, je neskoro a potrebuješ odpočívať.“ Rozkázal. Ayme bolo ľúto že ju pustil. Cítila akoby ju odmietol, ale tieto myšlienky okamžite zahnala. Nebude predsa takto rozmýšľať o svojom senseiovi. Rýchlo zaliezla pod deku a snažila sa zaspať, čo bolo pochopiteľne ťažké, ale nakoniec sa podarilo.
Itachi držal stráž, snažil sa nemyslieť na uplynulý deň, ale nával myšlienok bol silnejší ako jeho vôľa. Myslel na to aký mala Ayme ťažký osud, na to aká je silná keď dokáže žit ďalej bez toho aby ostatným ukázala svoju bolesť. Pohľadom zablúdil až k miestu kde spala. Podišiel k nej, odhrnul jej strapaté vlasy z tváre a chvíľu ju pozoroval. Spala ako šípová ruženka. Vyžaroval z nej pokoj. Bola tak krásna... Nemohol sa na ňu ďalej dívať pretože by sa neudržal. Ktovie čo by spravil, pohladil ju po tvári, pobozkal ju na líce? Nie to nemohol. Presunul sa pod strom a vzdychol si. Som zvedavý ako toto skončí... Hľadel do prázdna, do tmy a ku koncu ho zmohla únava.

„Takto ty strážiš?“ Smiala sa Ayme. Itachi rozlepil oči a prekvapene pozeral na okolitú krajinu zaliatu slnkom.
„Čo? Zaspal som?“
„Presne tak,“ usmiala sa na neho, „ešte že nás nikto nenašiel, teraz vstávaj a poď sa najesť.“
„To si už stihla zohnať niečo na jedenie?“ Pozrel prekvapene.
„Hej, vstala som asi pred hodinou.“ Usmiala sa.
„Mohla si ma zobudiť, pomohol by som ti s tým.“ Namietal Itachi.
„To som nechcela, vypadal si tak spokojne.“ Vysvetľovala. Itachi sa zodvihol zo zeme a pustili sa do jedla. Pritom riešili plán na dnešný deň. Prejdú zvyšnú oblasť, ktorá nieje rozsiahla, mali by to stihnúť doobeda a potom sa rýchlo vrátia späť, kde sa stretnú so zvyškom týmu. Ayme si začala baliť veci, keď si Itachi všimol krvavú škvrnu na jej oblečení.
„Ayme, znovu krvácaš...“
„To fakt? Asi som sa v noci moc prehadzovala, alebo to povolilo teraz, keď som zbierala ovocie.“
„Nechceš to previazať?“ Ponúkol sa Itachi.
„Asi áno .. pomôžeš mi?“ Itachi prikývol. A znovu, znovu sa mu naskytol pohľad na Aymin nahý chrbát. Ayme mu už nemusela nič vysvetľovať, vedel presne čo má robiť. Obaja boli ticho. Itachi to mal ťažké. Túžil sa dotýkať jej teplej, sametovej pokožky. Túžil ju hladiť a potom posiať bozkami, ale vedel že by to nebolo správne. Ayme prežívala iné pocity. Cítila sa nepríjemne, včera rozmýšľala inak. Neriešila to že ju Itachi vidí takto, bez trička. Dnes cítila stud a preto si kŕčovito objímala kolená a chcela aby bol preväz hotový čo najskôr.
„Už to bude? Ponáhľaj nech môžeme vyraziť.“ Zahovárala.
„Ešte to prelepím počkaj .... hotovo.“
„Fajn, ďakujem,“ prikázala Itachimu aby sa nedíval, dnes zvlášť dôrazne a obliekla si naspäť svoje tričko, „už môžeš.“ Itachi otvoril oči, ale niečo sa mu nepáčilo.
„Ayme, máme sa správať nenápadne. Mala by si si dať čisté tričko inak bude každému jasné že si zranená.“
„Ale ja tu už nič nemám, len to včerajšie, ktoré je ešte viac od krvi.“ Vysvetľovala. Itachi zanoril vo svojom ruksaku a vytiahol svoje náhradné tričko, ktoré hodil Ayme.
„Obleč si toto.“ Zavrel ruksak a automaticky sa otočil chrbtom aby sa mohla prezliecť. Ayme sa prezliekla a popritom jej do nosa udrela krásna vôňa. Žeby vôna Itachiho? Usmiala sa. Prišlo jej neuveriteľné ako rýchlo sa mení jej pohľad na neho. Už menej sa jej páčilo akým smerom sa uberá. Zvážnela.
„Ďakujem.“ Povedala vážnym tónom, čoho si Itachi všimol.
„Deje sa niečo?“ Spýtal sa.
„Ale nie.. poďme, nech to stihneme.“ Zavelila a vydali sa na cestu.
Išli podľa plánu. Nikde sa nezdržovali a na obed mali zmapovaný zvyšok oblasti. Počas cesty sa moc nerozprávali. Rástlo medzi nimi napätie, ale ani jeden z nich tomu neprikladal význam. Obaja sa tvárili, že sa nič nedeje. Po rýchlom obede to vzali najkratšou možnou trasou a svižným tempom k miestu kde sa predvčerom rozdelili s Choujim a Shikamarom. Navečer dorazili a zvyšok týmu tu už čakal.