Romantická sériovka 06

Bolo ráno. Ayme sa zobudila o hodinu skôr ako plánovala. Tak sa tešila na misiu, že nemohla dospať. Vyskočila z postele, vcupitala do kúpeľne a zahájila svoj každodenný ranný rituál. Umytá, oblečená a najedená začala pripravovať veci na cestu. Nejaké zbrane, veci na spanie, trocha jedla…. A teraz to najdôležitejšie, vytiahla z pod postele lekárničku, ktorú začala zostavovať hneď ako sa dozvedela o misii. Ešte si to skontrolujem,rozhodla a vysypala na posteľ obsah plechovej krabičky. Pohľadom prechádzala obväzy, náplasti a ďalšie pomôcky keď v tom narazila na dezinfekčný roztok. Budem to so sebou ťahať, keď viem to nové jutsu? Premýšľala a nakoniec sa rozhodla: Ale čo, veď nieje ťažký, pre istotu ho vezmem.Všetko zbalila a bola pripravená na odchod. Najradšej by už vyrazila k bráne, ale ešte bolo príliš skoro. Vyšla von, sadla si na vstupné schodíky a oprela sa o masívne drevené zábradlie, ktoré lemovalo celú verandu. Vychutnávala si ticho, nasávala čerstvý vzduch a triedila myšlienky. Zrazu začula kroky, najskôr len náznak, ale postupne sa stávali hlasnejšími a zreteľnejšími.
Kto by sem chodil teraz ráno? pomyslela si. Vstala a snažila sa zaostriť zrak na prichádzajúcu osobu.
“Kakashi? “ povedala neistým tónom.
“Dobré ráno Ayme!” Dorazil k verande a usmial sa.
“No ahoj, rada ťa konečne vidím!” tešila sa,” kde ste sa tak zdržali?! Myslela som že budete preč pár dní a už sú to skoro dva týždne. Chýbali ste mi….aj ty aj Sakura.” Dokončila.
“Vrátili sme sa dnes v noci,” vysvetľoval,”bolo neskoro, už si určite spala.” Usadili sa späť na schodíky.
“Tsunade spomínala, že dnes odchádzaš na misiu. Chcel som ťa ešte vidieť a spýtať sa ako sa máš, ako sa cítiš?”
“Hrozne sa teším!” vykríkla na neho a vzápätí pokračovala, “ja viem môže to byť nebezpečné, ale ešte som na žiadnej misii nebola a som strašne zvedavá.” Dokončila pričom z nej sršalo nadšenie.
“To je super Ayme…… ale, uvedomuješ si že budeš s Itachim dvadsaťštyri hodín denne?” spýtal sa Kakashi.
“Itachi…..je mi to jedno, myslím, že si na neho začínam zvykať, už spolu vychádzame lepšie.” Konštatovala. Kakashi zvážnel a zašeptal: “ hmm .. myslel som si to.”
“Hej, čo sa deje? Máš sa z toho so mnou tešiť a nie byť vážny.” Šťuchla ho lakťom a pritom sa usmiala.
“Ale veď sa teším.” Rozstrapatil jej vlasy a oplatil úsmev, “kedy vyrážate?”
“O pätnásť minút, mala by som vyraziť k bráne.” Skontrolovala čas.
“Idem rovnakým smerom, tak ťa odprevadím.” Rozhodol Kakashi.
Ayme súhlasila, bola rada že ho vidí. Zamkla dom a vyrazili. Po ceste rozoberali Kakashiho misiu, Aymine tréningy a štúdium.

O desať minút došli k bráne. Itachi tam už čakal.
“Dobré ráno,” pozdravil Itachi,” Kakashi nevedel som, že ideš s nami.” Poznamenal a vrhol na neho nepríjemný pohľad. Ayme nechápala, tak sa pustila do vysvetľovania.
“Kakashi ma len odprevádza, nikam s nami nejde, on svoju misiu dokončil dnes v noci.”
“Hmm…” odvrkol Itachi a zamračil sa.
“Ayme ja už pôjdem, nechcem tvojho senseia zbytočne rozčuľovať svojou prítomnosťou,” objal ju na rozlúčku a zašeptal: “dávaj na seba pozor..” potom odišiel.
Ayme ho sledovala a keď sa vytratil z dohľadu, obrátila pozornosť na Itachiho. Nechápala jeho správanie, takže si to chcela ujasniť :
“Čo to do teba vošlo? Správal si sa k nemu akoby ti niečo urobil… ”
Itachi vedel že bol zbytočne nepríjemný. Nevedel presne prečo, ale po chvíli si našiel zdôvodnenie.
“Ten chlap ťa rozptyľuje…” odpovedal stručne.
“Čo!? Je to môj kamarát a nevidela som ho takmer dva týždne.” Ayme stále nechápala.
“No práve, celú dobu si chodila včas na tréningy a podávala slušný výkon, pretože si sa s ním neflákala po večeroch.” Dokončil svoje vysvetľovanie Itachi. Ayme to naštvalo, ale odmietla sa znovu hádať.
“Myslím, že o tomto sme sa už raz hádali, poznáš môj názor a viac sa k tomu nebudem vyjadrovať.” Ukončila rozhovor Ayme.
Uplynulo asi päť minút a celý tým bol pohromade. Mohli vyraziť na cestu. K hranici so Zemou vodopádu by mali doraziť približne o dva dni.
Prvý deň uplynul bez problémov, ostatne prechádzali zemou ohňa, preto neočakávali komplikácie.

Slniečko pomaly zachádzalo za obzor, nastalo šero. Všetci boli unavení a hladní, preto rozhodli, že sa utáboria.
“Som strašne hladný,” sťažoval sa Chouji, “ mali by sme niečo zjesť..”
“Daj si chrumky.” Navrhol mu Shikamaru.
“Už mi neostali. A navyše, dal by som si niečo poriadne..teplé.”
“Asi sto metrov západne je jazero, ak sa poponáhľame, ešte by sme mohli nachytať pár rýb.” Navrhol Itachi.
“Bóóže, to sa mi nechce, ja si dám niečo z Ayminych zásob.” Povedal Shikamaru. Nahodil psie oči a Ayme po ňom hodila svoj batoh, neh si niečo vyberie.
“Ja by som si dala rybu.”
“Tak priprav ohnisko, o chvíľu sa vrátim.” Itachi sa zdvihol zo zeme a spolu s Choujim šli zohnať pár rýb. Ayme zatiaľ nachystala ohnisko a Shikamaru pozoroval oblohu, na ktorej sa objavili prvé hviezdy.
O chvíľu bol okolitý vzduch nasiaknutý rybím pachom a vôňou ohňa. Keď všetci dojedli, Itachi začal rozdeľovať stráže.
“Sensei sme stále na našom území, nie je zbytočné držať stráž?” Povedal Shikamaru znudene.
“Máš pravdu, nepredpokladám, že na nás niekto zaútočí,” súhlasil Itachi, “ale opatrnosti nieje nikdy dosť.” Dodal.
Dohodli sa na nasledovnom poradí. Ako prvý bude strážiť Chouji, pretože ostalo pár rýb z večere a on ich chce dojesť ešte teplé. Druhý bude strážiť Itachi, potom Ayme a nakoniec Shikamaru. Keď sa dohodli, zaľahli a šli spať. Ayme chvíľu pozorovala hviezdy, nebo bolo v ten večer nádherné. Po chvíli zaspala.

“Ayme vstávaj, je čas.” Začula šepot. Chvíľu nechápala o čo ide, myslela, že sa jej niečo sníva. Vzápätí jej ale došlo, že je na rade na stráž. Posadila sa na deku, pošúchala si oči a zadívala sa na oheň.
“Itachi? Nebolo by lepšie uhasiť ho? “
“Neboj sa v okolí nikto nieje, nie sme na nepriateľskom území, nemusíš sa báť.”
“Ako myslíš, ty si tu šéf.” Prehlásila ospalo a následne si zívla.
“Môžeš ísť spať, už som viacmenej hore.” Pozrela na Itachiho.
“Ešte sa mi nechce. Ostanem chvíľu s tebou.” Rozhodol a prisadol si k Ayme na deku.
“Ayme…. už dlhšie ti chcem niečo povedať.” Ayme hľadela do ohňa a čakala na jeho slová.
“V prvom rade je mi ľúto, že si prišla o priateľa. Asi si viem predstaviť, aké to muselo byť ťažké. A chápem, že mnou pohŕdaš, pretože som patril do Akatsuki. Tvoje správanie som sa snažil akceptovať, ale asi som sa v tom precenil. Vadí mi tvoja nenávisť.” Povedal a pritom hľadel do ohňa.
“Čo ti mám na to povedať Itachi?” obrátila sa na neho a dívala sa mu do očí. Bolo jej to nepríjemné, ale nemala v úmysle uhnúť pohľadom. Pokračovala: “ myslím, že som s tebou spravila veľký pokrok, snažím sa byť voči tebe slušná, snažím sa žiť ďalej ako povedala Sakura a Shikamaru a nemyslieť na Moigiho, ale znamenal pre mňa veľa…Nikdy na neho nezabudnem. Takisto nezabudnem na jeho vrahov…”
“Nemala by si ma viniť z jeho smrti.”
“Ja…neviem kto ho zabil, viem že to boli Akatsuki, videla som ich plášte. Hľadali v našej zemi Jinchuurikiho šesťchvostého démona, aspoň to vraveli ľudia.”
“Aha….. tak v tom prípade by si ma naozaj nemala viniť zo smrti tvojho priateľa…”
“Prečo? Ty vieš kto to bol?!” zvýšila hlas.
“Psssst, zobudíš ich,” snažil sa ju ukludniť, ” Ayme, za celý čas môjho členstva v Akatsuki som nemal misiu v zemi ryžových polí. Nibi no Nekomata (dvojchvostý) a Rokubi no Raijuu (šesťchvostý démon) boli pridelení Kakuzovi a Hidanovi . Obaja sú mŕtvi. Hidana zabil Shikamaru a Kakuza zabili Kakashi s Narutom.“
Ayme vyhŕkli slzy, nevedela či ide o slzy radosti, alebo smútku. Takýto pocit nikdy nezažila, bola zmätená a zároveň mala pocit, akoby jej spadol zo srdca obrovský balvan. Každopádne to bolo veľmi intenzívne. Plač nešiel zastaviť, vzlykala potichu, aby nezobudila ostatných. Itachi nevedel ako má reagovať, vôbec netušil, čo jej teraz víri hlavou, či ho stále rovnako nenávidí, alebo sa jej názor po tejto informácii zmenil? Nepoznal odpoveď. Ale pohľad na ňu v ňom vyvolal súcit, prisunul sa bližšie a pevne ju objal.
„Ďakujem....“ zašeptala Ayme chvejúcim sa hlasom a ešte chvíľu plakala v jeho objatí.
„Mala by si si ľahnúť. Ja to vezmem za teba. Skús zaspať, potrebuješ to.“ Navrhol Itachi. Uložil ju, zakryl dekou a zaželal dobrú noc. Ayme sa snažila zaspať, ale nešlo to, bola príliš rozrušená.
„Itachi?“ povedala šeptom asi po hodine.
„Ty nespíš?“ spýtal sa potichu.
„Ja .... prepáč mi ... moje správanie, nemala som právo....je mi to ľúto.“
„Ayme ....... rozumiem ti, netráp sa preto...“ Povedal po chvíľke ticha Itachi.
„Ďakujem...“ zašeptala a zaspala.