Obaja skončíme v pekle...

A bolo to. Dosiahla som svoje hranice. Hranice, za ktoré žiaden človek nie je schopný ísť. Teda, aspoň ja nie.
A tento zlom vo mne spôsobil jeden jediný úder. Teda skôr zásah. Smrteľný. Niekto s hrmotom dopadol na zem.
Zavládlo hrobové ticho. Dokonca ani letný vánok, čo v ten deň pofukoval sa ani len nepohol. Nikto z nás nedýchal.

Kvap. Kvap. ozvalo sa odrazu.

Uvedomila som si, že to ja spôsobujem to kvapkanie. Moje oči, z ktorých sa rinuli slzy a kvapkali na zem.
A potom som počula aj iné zvuky. Zrýchlený dych, divoké vzlyky pripomínajúce záchvat.
A všetky tie zvuky boli moje.
Nad mladučkou kunoichi sa skláňal akýsi ninja. Aj jemu sa z očí rinuli slzy. Bol to jej otec. A aj môj.
„Čo si to spravil?!“ zašepkala som, no moje slová, akoby nepatrili ľudskej bytosti, ale divokému zvieraťu.
„To ty za to môžeš! Keby...“ začal zlostne, no môj pohľad ho umlčal.
Šokovane sa díval do mojich krvou podliatych očí a zúrivého pohľadu.
Pochopil. Pochopil, že za svoj čin musí zaplatiť.
Keď mu to došlo, prudko uskočil a len tak – tak sa vyhol môjmu útoku. Prekvapene zažmurkal.
A potom sa to začalo. Bojovali sme všetkými možnými zbraňami, takisto aj rôznymi ninjutsu, ktoré ovládal iba náš klan.
Hyuuga klan.
„Juuken!“ zvreskla som, napoly šialená a nepríčetná. Na ničom už nezáležalo. Dnes umrie.
Alebo umriem ja... Moje útoky boli tvrdé, no on bol vysilený z predchádzajúcej rany, ktorú uštedril Hanabi.
Hanabi...sestra....odpusť...Ja...ja som mala...dostať ten úder...
tie myšlienky bodali, napriek tomu, že som už bola za hranicami mojej psychiky.
Počas nášho boja som sa mu stále dívala do očí. Videla som, že už dlho nevydrží... To preto, lebo do tej osudnej rany vložil väčšinu svojej sily.
A bol si taký istý....taký istý, že to schytám...Nerátal s ňou.
Prerátal sa.
Boj prebiehal mlčky, bolo počuť len dýchanie, ťažké Hiashiho odfukovanie a tichý šepot lístia.
No nevzdával sa. Prudkými rýchlymi údermi sa mu podarilo prekonať moju obranu a zasiahnuť ma. Takmer plnou jeho terajšou silou.
Nečakal kým sa zdvihnem a rozbehol sa k stromu, ku ktorému ma odhodilo.
„Ty za to môžeš!“ kričal ako zmyslov zbavený.
„Skap!“ vykríkla som mu do rozzúrených oči a vyhla sa jeho útoku, zasiahnuc ho do brucha.
Letel, až sa zastavil o stenu nášho domu. Rozbehla som sa k nemu s ďalším útokom, no vyhol sa mu a odrazu stál za mnou s mečom pripraveným bodnúť do mňa.
„Hinata, si slabá chudera!“ zvreskol ešte viac nepríčetnejší, z úst mu sršali sliny zmiešané s krvou.
Zahnal sa.
Prehla som sa do mostíka, meč mi prešiel tesne pred očami. Nohou som mu ho vykopla z ruky, zachytila ho a už som stála ja za ním.
Prudko sa otočil, nevediac kde som a mysliac si, že som ušla...
A zrazu stál tvárou oproti čepeli jeho vlastnej zbrane.
„Si odporný otec, vodca klanu, ba i človek!“ vrátila som mu slovný úder a z celej sily som mu meč vryla do hrude, priamo do srdca.
Chvíľu len tak stál a díval sa na mňa, potom sa začal hystericky smiať. „P-pred-ds-a-a l-len m-má-áš n-nieč-čo p-po m-mne...“ prerývane zvolal a z úst mu vyprskla krv priamo na mňa.
Zaťala som ešte silnejšie. Prenikavo vykríkol.
A potom ešte raz a ešte raz.
Bola to odozva na moje besné bodanie. Z hrude mu striekala krv, bola som celá zakrvavená.
Pomaly klesol na kolená. Kľakla som si k nemu, vzala jeho tvár pevne do dlaní a do ucha mu zašepkala :
„Nikdy som nebola, nie som a ani nebudem taká, ako ty! Máme iba jedno spoločné a to je to, že obaja skončíme v pekle!“ a vtedy som zo zeme zobrala Hanabin kunai.
Celou silou som mu ho zaťala do rozderaveného srdca.
Odpoveďou mi bol jeho výkrik. Posledný. Lebo to bol posledný úder.
Pomsta bol vykonaná. Pomaly, namáhavo som sa zdvihla.
Zadívala som sa na ohromených členov nášho klanu, ktorí sa na mňa s obavami dívali. Nevšímala som si ich.
Potichu som kráčala preč. Preč od miesta, kde ležal ten netvor. Netvor, kedysi môj otec, priateľ, učiteľ...A teraz bol mŕtvy...Zomrel mojou rukou...Slnko pomaly zapadalo.
Jeho posledná, no najsilnejšia žiara ma na moment oslnila, potom zhasla a ja som zostala v temnote. Slnko sa pobralo ďalej na svojej púti.

Zajtra bude opäť tu, svitne nový deň. Lepší deň. Pre všetkých, okrem mňa a jeho...