Romantická sériovka 02

Ayme bola celá šťastná, vďaka novému bývaniu. Domček bol síce malý a starší, ale pre jedného dostačujúci. Navyše bol obklopený zeleňou a neďaleko bolo dokonca menšie jazierko. Toto je pre mňa ako stvorené, je tu kľud, priestor na tréning i na oddych, no perfektné . Začína to tu výborne. Zajasala v duchu a presunula sa dovnútra. Izba, kuchynka, kúpeľňa…hmm to stačí, pokyvkávala si súhlasne hlavou.
Tak sa asi vybalím aj tak tu toho veľa nemám, to bude chvíľka. Ayme vybalila nejaké oblečenie, zbrane, hygienické potreby…..nakoniec z tašky vytiahla zarámovanú fotografiu. Jej tvár nabrala vážny výraz, v ktorom sa miestami dala čítať bolesť. Sadla si na posteľ a stále smutne pozerala na obrázok.
“Chýbaš mi Moigi….” zašeptala a pritom sa jej zaleskli oči. Slza dopadla na obrázok hnedovlasého, tmavookého chlapca so šibalským úsmevom. Po chvíli odložila obrázok a zaspala.

“Haló!!! Ayme, si tam?!?” Ayme rozlepila oči a v duchu si hovorí: kto to tu preboha tak huláka?!
“Moment!!!“ Zakričala značne podráždeným tónom. Neznáša keď ju niekto zobudí.
“Hmm..tak toto bude asi trochu problematické, to mi Tsunade robí naschvál, vie ako milujem podráždené ženské…” ozvalo sa spoza dverí. Ayme bola ešte v polospánku takže to prepočula. Otvorila dvere a pozrela na toho hlučného chlapíka.
“Kto si?” spýtala sa prekvapene. Úplne zabudla na prehliadku Konohy.
“Zdravím, som Shikamaru a mám ti ukázať Konohu, aby si sa tu vedela zorientovať,“ povedal znudene, “mal som prísť na tretiu, je štvrť na štyri, tak prosím ťa poď neh to máme z krku…”
“Hmm… ty máš ale elánu,” podpichla ho hneď na úvod, “prepáč, zaspala som…ale môžme okamžite vyraziť a ak sa niekam ponáhlaš, alebo ťa tá prehliadka otravuje, ukáž mi len základné veci. Myslím, že časom to tu aj tak spoznám, takže v pohode.” Povedala kľudným hlasom a nakoniec pridala úsmev.
“No vidíš, hneď si mi sympatickejšia,” uškrnul sa. Ayme zamkla dvere a prehliadka mohla začať...

“Tak čo by si chcela vidieť?” vyzvedal Shikamaru.
“Asi knižnicu, nemocnicu, nejaké obchody so zbraňami, kníhkupectvo….. a potom to už nehám na teba.” Pousmiala sa. Snáď to na neho nebude veľa, pomyslela si.
“Hmmm…ty si nejaká náročná, ale dobre. A čo ťa sem vlastne priviedlo? Tsunade mi nič nevysvetila.”
“Myslíš do Konohy?”
“Áno.”
“Chcem sa stať lekárskym ninjom a vraví sa, že Tsunade je najlepšia. Preto sa chcem učiť u nej.”
“Ani náhodou by som u nej dobrovolne neštudoval…je agresívna, hlučná a … skrátka problematická!”
“To budem musieť nejako prežiť,” povzdychla si, “ale asi mi to za to stojí..”
Shikamaru sa na ňu skúmavo pozrel, nič nevhovoril, ale po chvíli mu to nedalo a spýtal sa:
“A prečo ti na tom tak záleží?”
“Prečo… neznášam ten pocit bezmocnosti, keď ti niekto umiera pred očami a nedokážeš mu pomôcť.” Povedala na oko bez emócií, ale vnútri cítila smútok.
Žeby mala podobnú skúsenosť ako ja? Stratila niekoho blízkeho? Mám sa jej na to opýtať? Hmm…to asi nie, ešte ju nepoznám, časom mi to možno prezradí. Každopádne mám pocit, že by som si ňou mohol rozumieť…so ženskou?! Divné…
Čas ubiehal. Ayme už zísala približný prehľad o tom, kde sa čo nachádza. Shikamaru sa napriek počiatočným obavám ukázal ako príjemný spoločník, takže prehliadka prebehla výborne… Blížila sa piata hodina, takže Ayme neostávalo nič iné, ako poďakovať a utekať do učebne kde sa stretne s Tsunade.

Ayme dorazila na miesto. Ešte mám päť minút tak fajn. Otvorila dvere a zistila, že tu už niekto je..
“Ahoj, ja som Sakura…. odteraz budeme niečo ako spolužiačky,” povedalo roztomilé, ružovovlasé dievča.
“A-ahoj, teší ma, som Ayme, nevedela som, že nebudem sama tak som trochu prekvapená prepáč.”
“No, hej budeme sa učiť spolu, ja sa tomu venujem už tretí rok,” povedala Sakura. Dúfala, že sa tým vytiahne, ale opak bol pravdou.
“Ja už štvrtý, ale mýslím, že niesom na tvojej úrovni. Začala som sa učiť u jednej bylinkárky u nás…v zemi ryžových polí, a keď ma naučila všetko čo vedela, skúšala som to sama. Ale sme chudobná zem, takže zohnať napríklad knihy, alebo niektoré rastliny bol celkom problém. A preto som tu,” vysvetľovala a Sakura so záujmom počúvala. Viac si toho povedať nestihli, pretože dorazila Tsunade.
“Tak ste tu obe, výborne! Asi ste sa už zoznámili, takže prejdeme k veci…Sakura ty môžeš pokračovať v anatómii kardiovaskulárneho systému, chcem ťa naučit jedno dôležité jutsu a bez toho to nepôjde. A Ayme ty poď so mnou, trochu si ťa preskúšam…” Ayme nervózne preglgla a nasledovala Tsunade do kancelárie. Asi hodinu z nej ťahala poznatky o anatómii, fyziológii človeka, liekoch, jedoch, zisťovala aké jutsu dokáže používať. S výsledkom bola spokojná, zistila, že čo sa týka teórie, sú na tom so Sakurou približne rovnako.
“Ešte ma zaujíma ako si dokážeš poradiť v praxi. Poď za mnou!” rozkázala a o chvíľu sa ocitli v nemocnici, konkrétne pri posteli jedného zraneného ninji.
“Tak! Zisti čo mu je a povedz mi ako by si ho liečila.” S takýmto zranením sa Ayme v minulosti stretla mnohokrát, nešlo o nič vážne. Vitálne funkcie boli zachované, pacient bol pri vedomí, nemal nič zlomené….jediným problémom bola pomerne rozsiahla, ale nie hlboká rezná rana na stehne. Preto navrhla zastaviť krvácanie použitím jutsu a následne potrieť ranu bylinným odvarom s desinfekčným účinkom.
“V poriadku, môže byť… “ súhlasila Tsunade, “ale čo sa týka toho odvaru, v nemocnici to nieje problém, ale počas misie ho nebudeš mať vždy po ruke. Takže ťa naučím jutsu ktoré na to použiješ” Ayme pikývla a následne opustili nemocnicu. Tsunade cestou vysvetľovala princíp justu…
“Rozumieš tomu?” spýtala sa.
“Asi áno znie to jednodcho.”
“Teraz to už musíš zvládnuť sama. Choď do učebne a skúšaj!”
“Dobre,”
“A keď skončíš zastav sa u mňa, musíme ešte niečo doriešiť…” Ayme súhlasne prikývla a utekala do učebne nacvičovať nové jutsu.
“Teda, boli ste preč vyše hodiny,” konštatovala Sakura, “asi ti dala pekne zabrať, čo?” pozrela súcitne.
“Ale ani nie, vysvetlila mi jedno jutsu ktoré neovládam, tak si ho musím nacvičiť.”
“Dobre tak do toho, ja si tiež potrebujem niečo dočítať. Hej a vieš čo ma napadlo? Mohli by sme potom zájsť na niečo dobré pod zub, už som celkom hladná. Aspoň sa lepšie spoznáme, čo myslíš?”
“Musím sa ešte zastaviť u Tsunade a neviem na ako dlho to bude….a čo zajtra?” Navrhla Ayme.
“V poriadku, aj tak sa tu zajtra opäť stretneme.” Súhlasila Sakura.

O hodinu boli obe kunoichi hotové. Sakura šla domov a Ayme sa eše zastavila u piatej.
“Tak som tu, čo ste chceli?”
“Trochu som sa poponáhľala a zaradila som ťa do jedného z týmov,” prehlásila hrdo Tsunade, “budeš v pôvodnom týme desať, nahradíš Ino.”
“Kto je Ino a kto patrí do týmu desať?” vyzvedala Ayme.
“Ino od nás odišla, je to na dlho nemám čas ti to vysvetlovať, spýtaj sa zajtra Sakury, bývali priateľky, neskôr sokyne….skrátka poznali sa dobre. No a čo sa týka zvyšku týmu, patrí doň ešte Nara Shikamaru a Akimichi Chouji.“ Tak výborne, Shikamara poznám...aspoň niekoho, pomyslela si Ayme.
“Tento tým prišiel pred časom o velitela, takže som vám pridelila nového….je ním Uchiha Itachi..”
“Čože?!? To nemyslíte vážne!?” vykríkla Ayme pobúrene. Tsunade sa zamračila a prepaľovala pohľadom Ayme. Bola spokojná s tým ako v tak krátkom čase zostavila nový tým a to že Ayme protestuje sa jej naozaj nepáčilo.
“Niečo sa ti nepáči a navyše, akým tónom sa to so mnuo bavíš ?!” Zvýšila hlas piata.
“Ja…prepáčte, nehala som sa uniesť….ale…ja..nesúhlasím….nejde to inak? Nemohla by som byť v týme s iným senseiom? Navyše čo robí člen Akatsuki vo vašej dedine?” povedala značne zúfalo a prekvapene.
“Aha, takže vieš….” Tsunade sa ukľudnila a začala vysvetľovať, “vieš, Itachi už nie je členom Akatsuki, výmenou za cenné informácie som ho prijala späť . Žije v Listovej už pár mesiacov.”
“A vy mu veríte? Ja…chcela by som byť v inom týme ak by to šlo.” Povedala ticho Ayme.
“Bohužial to nejde, iné týmy sú plne obsadené a navyše zohrané, bola by hlúposť niečo v nich meniť. Neviem aký máš problém s Itachim, ale budeš to musieť zvládnuť …iná možnosť tu nieje.” Povedala chladne piata.
“Zajtra ráno sa všetci stretnete a začnete tréning, tak sa na to priprav. A o piatej buď v učebni. Teraz môžeš ísť.”
“V poriadku budem tam!” odvetila Ayme pričom mala zaťaté päste a nahnevaný výraz v tvári.

Zabuchla za sebou dvere, ktoré skoro vyleteli z pantov. Bola nahnevaná. Tvár jej zaplavili slzy. Kráčala smerom k domu, nikoho si nevšímala, hlavou jej výril prúd myšlienok, ktoré sa snažila utriediť, ale veľmi to nešlo. Ešte bolo priskoro na racionálne uvažovanie, zaplavoval ju intenzívny hnev. Zrazu ucítila na ramene dotyk. Otočila sa a neznámej osobe uštedrila silný, nečakaný úder do ľavého líca. Ani nad tým nerozmýšľala, správala sa inštinktívne. Hneď sa ale spamätala a začala sa ospravedlňovať.
“Prepáč, ja…. trochu si ma prekvapil, navyše mám teraz bojovú náladu….ale mrzí ma to.” snažila sa ospravedlniť. Pritom si pozorne premeriavala svoju obeť. Sivé vlasy, maska, športová postava a prekvapený výraz. Ayme mu podala ruku aby sa zdvihol zo zeme. Kakashi to ale zvládol sám.
“Hmm, toto som nečakal,” pošúchal si udreté lice, “som Hatake Kakashi a nechcel som ťa vystrašiť, len… vypadáš že niesi v poriadku a ideš sama, je už neskoro na to aby sa take mladé dievča potulovalo samo.” pousmial sa.
“Neboj sa, viem sa o seba postarať.” Odvetila unaveným hlasom, predsalen dnešný deň bol dosť vyčerpávajúci.
“Si v poriadku?” Spýtala sa Kakashiho a pritom ukázala na jeho tvár.
“Popravde úder máš slušný na takú drobnú slečnu, bolí to poriadne, ale hádam sú všetky kosti na svojom mieste.” Pokúsil sa o úsmev, ale bolesť narastala takže z toho vyšiel len akýsi úšklebok. Cez masku to ale nebolo tak vidieť.
“Ak dovolíš, skontrolujem, či to nieje zlomené,” začala cez masku opatrne prehmatávať tvár. Kakashi sa pri tom mierne začervenal a po chvíli sa odtiahol. Nebol zvyknutý na to, že sa mu niekto dotýka tváre aj keď len cez masku.
“To nič nebude,” povedal, pritom sa na ňu zahľadel a spýtal sa: “ Kto si?”
“Prepáč, ani som sa nepredstavila. Volám sa Fuuma Ayme. Dnes som prišla.”
“Môžem ťa odprevadiť domov Ayme?” spýtal sa Kakashi.
“No…ja neviem,” váhala,” ak nemáš nič lepšie na práci…..” súhlasila nakoniec.
“Ale upozorňujem, že nemám práve najlepšiu náladu.” Dodala.
“Všimol som si.” Pritom si opäť pošúchal líce. Chvíľu sa rozprávali o tom prečo má Ayme zlú náladu a prečo vlastne prišla do Listovej, chvíľku sa rozprávali o Sakure. To už sa ocitli pred Ayminym domom.
“Tak som doma. Ďakujem, že si ma odprevadil a že si ma vypočul. Cítim sa trochu lepšie,” usmiala sa.
“To je v poriadku, bola to celkom príjemná prechádzka a bavilo ma počúvať ťa,” oplatil jej úsmev.
“Tak…dobrú noc,” zakývala Kakashimu a vošla do domu. Umyla sa, obliekla do pyžama, nadstavila budík a zaľahla do postele. Predtým ako zaspala rozmýšľala nad uplynulým dňom. V podstate bol pekný až na správu o jej novom senseiovi…Uchiha Itachi, to bude problém…zavrela oči a zaspala.