Romantická sériovka 03

Takže tretí diel...zistíte kto je Moigi a prečo má Ayme problém s Itachim. Tak enjoy:)

Cŕŕŕŕŕŕŕn!!!! To je už ráno? V posteli je tak príjemne…ešte desať minút. Alebo nie, dnes je dôležitý deň, dnes nemôžem zaspať a odmietam sa naháňať. Ayme rozlepila oči a pomaly sa vyhrabala z postele. Vošla do sprchy a chvíľu si užívala prúd čerstvej vody, o desať minút vyšla von, umyla si zuby, vysušila si vlasy uterákom a začala sa obliekať.
Čo by som si mala obliecť? Tsunade vravela, že sa hneď začne trénovať, tak je to jasné… Otvorila skriňu a vybrala svoje tréningové a vlastne aj najpoužívanejšie oblečenie. Čierne, upnuté, sieťkové tričko, na neho ešte jedno zelené, voľnejšie s dlhým rukávom a so zaväzovacím pásom. Nakoniec obliekla hnedé, voľnejšie trojštvrťové nohavice a na opasok pripevnila púzdro s kunaimi, shurikenmi a ďalšími zbraňami. Postavila sa pred zrkadlo, aby skontrolovala či je všetko v poriadku.
V zrkadle sa objavila drobná, štíhla dievčina s vyšportovanou postavou, plavými jemne vlnitými strapatými vlasmi, ktoré siahali do polovice chrbta, zlatistou pleťou, nápadne veľkými zelenými očami. Farba jej očí pripomínala letnú trávu, jemne vyblednutú vďaka slnečným lúčom. Dalo by sa povedať, že je Ayme veľmi pekná. Nebola typickou kráskou, bola však prirodzená, s jemnými črtami a pôsobila veľmi žensky. Hmm, fajn, nikde mi nič netrčí, idem sa najesť. Dám si asi niečo ľahké a výživné. Nasypala si vločky, ktoré zmiešala s ovocím a zaliala pomarančovým džúsom. To by mi malo dodať dostatok energie a navyše mám na to chuť, rozmýšľala.

Keď dojedla, obula sa a vyrazila na určené miesto. Uvidela dvoch chlapcov. Shikamara poznala už z diaľky. Druhý ninja bol trošku podsaditejší a napriek tomu priam hltal chrumky.
“Dobré ráno Shikamaru,” usmiala sa na neho a vzápätí sa otočila na Choujiho, “ahoj, teba ešte nepoznám, volám sa Fuuma Ayme,” podala mu ruku na pozdrav.
“Ahoj Ayme….chrum,chrum…ja som Chouji, dáš si?” predstrčil pred ňu sáčok s chrumkami.
“Ďakujem, ale už som jedla.” Zdvorilo odmietla.
“Výborne! Aspoň mi viac ostane…chrum,chrum…” pokračoval v jedle.
“Toho si váž, s hocikým by sa o jedlo nepodelil a zároveň nepočítaj s tým, že sa to bude opakovať.” Zašeptal Shikamaru.
“Hmm, nevadí.” Povedala zamyslene.
“Na čo myslíš?” vyzvedal Shikamaru.
“Ale na nič dôležité,” zatĺkala, “mám problem s tým, že som v týme s Itachim,” priznala nakoniec.
“Rozumiem ti, tiež z toho niesom zrovna nadšený.” Povedal vážnym tónom.
“A prečo?” Pozrela prekvapene.
“Akatsuki, zabili nášho pôvodného senseia. Volal sa Sarutobi Asuma a bol mi veľmi blízky. Ťažko som sa vyrovnával s jeho stratou. Ale snažím sa nedávať mu to za vinu, nakoniec on s tým nemá skoro nič spoločné. Ale aj tak….bol v rovnakej organizácii ako jeho vrah.”
Ayme neverila svojim ušiam, veď to je skoro rovnaký problém ako rieši ona. Ale narozdiel od Shikamara, nevedela byť tak veľkorysá. Ona sa so zbytočnou smrťou svojho priateľa Moigiho nikdy nezmieri. Bol pre ňu všetkým a ona o neho pršila vinou Akatsuki. Nevedela kto presne ho zabil, preto nenávidela všetkých členov tej prekliatej organizácie rovnako.
“A ty? Prečo ti vadí Itachi?” Prerušil jej myšlienky Shikamaru. Ayme sa trpko usmiala.
“No vidíš, máme niečo spoločné…” zašepkala a porozprávala mu svoj príbeh.
“To ma mrzí,” povedal smutne ,”ale, nemôžeš sa celý život hnevať a trucovať, musíš zabudnúť a žiť ďalej.” “To sa ľahko povie, ale ja nedokážem tak ľahko zabudnúť. Už sú to štyri roky a stále to bolí!” vykríkla.
“Vieš Shikamaru, ja si ťažko hľadám priateľov. A keď už niekoho považujem za priateľa je to silné puto. A keď ho potom stratím, dlho sa stým nedokážem vyrovnať…” povedala Ayme trasúcim sa hlasom.
“Tak vieš čo? Pokúsim sa byť tvojim priateľom a pomôžem ti zabudnúť.” Usmial sa na ňu a objal ju.
“Ďakujem,” zašeptala.

Chouji si toto dianie vôbec nevšímal, bol zaneprázdnený svojim jedlom. Zrazu zdvihol hlavu a uvidel prichádzať tmavovlasého muža.
“Už ide sensei…chrum, chrum.” Ayme sa vymanila z objatia a jej tep sa zvýšil. Pohľad upriamila na Itachiho. Tmavé vlasy, čierne oči, chladný pohľad….videla ho prvý krát. Ako ho len nenávidela.
“Ospravedlňujem sa za meškanie,” povedal kľudne a prezeral si členov svojho týmu, “som Uchiha Itachi, váš nový sensei. Od dnes za vás zodpovedám a budem vás učiť ako bojovať. Teraz sa mi predstavte,”pozrel na Choujiho, “ môžeš začať!” prikázal chladne.
“Volám sa Akimichi Choji, pochádzam z Konohy mám rád jedlo a mojou najlepšou technikou je Baika no jutsu. Mám sedemnásť rokov a mojim najlepším priateľom je Shikamaru.” Predstavil sa a vytiahol nové balenie chrumiek.
“Ďalší,” pozrel na Shikamara. Ten si povzdychol v zmysle to je ale otravné a pokračoval.
“Som Nara Shikamaru, tiež pochádzam z Listovej. Som relatívne dobrý stratég a dokážem ovládať tiene. Inak rád pozorujem mraky a oddychujem kedy sa len dá. Mám rád Choujiho, Naruta a najnovšie aj tuto Ayme. A tiež mám sedemnásť…Stačí?” Itachi prikývol a prešiel pohľadom na posledného z členov. Tu ale narazil na pohľad plný nenávisti, ostal prekvapený. Prečo sa na mňa tak díva, vôbec ju nepoznám, tak prečo by ma mala nenávidieť? Možno sa mi to len zdá, alebo nie? Takto sa na mňa díval len jeden človek…..Sasuke.
“Môžem začať?!” spýtala sa Ayme nahnevaným tónom. Itachi mlčky prikývol.
“Som Fuum Ayme. Pochádzam zo Zeme ryžových polí. Je to malá, chudobná krajina. Kedysi tam žilo dosť schopných ninjov, ale jedného dňa prišiel Orochimaru a nasľuboval im hory doly. Naneštastie, vidina lepšieho života a moci bola silnejšia ako zdravý rozum a preto sme prišli o mnoho schopných ľudí. Odvtedy bol život v tejto zemi ťažký, ale mne to nevadilo, mala som priateľa s ktorým som dokázala na všetko zabudnúť. Volal sa Moegi. Bol ako môj brat, vyrastali sme spolu a spolu sme sa rozhodli, že z nás budú shinobi. Bol veľmi nadaný, pomáhal mi so všetkým a ja som sa mu snažila so svojou súťaživou povahou za každú cenu vyrovnať. Učila som sa taijutsu, ninjutsu…genjutsu mi veľmi nešlo. Nakoniec ho zabili Akatsuki, bolo to pred štyrmi rokmi a vtedy som sa rozhodla stať lekárskym ninjom. Raz možno znovu narazím na spriaznenú dušu a nenechám ju odísť tak ľahko.“ Skončila svoje rozprávanie. Celý čas hľadela do zeme a ruky mala skrížené na prsiach. Zdvihla pohľad a uprela ho na Itachiho. Dúfala, že pochopil jej nenávisť voči jeho osobe. Itachi sa ale tváril akoby si nevšímal jej hnev. Chladným tónom im oznámil, že začnú tréning.
To si asi robí srandu! On na to nebude nijako reagovať?! To mu je úplne jedno ako mi ublížili jeho spoločníci, alebo on sám? Tak to je sila. Ayme zúrila, mala čo robiť aby nevybuchla a nezačala mu nadávať, alebo na neho nezaútočila. Kľud Ayme, nestojí ti za to, nezaslúži si od teba ani náznak emócie.. Hovorila si v duchu. Po chvíli dorazili na lúku kde sa mal odohrávať tréning. Zastali pod stromami a Itachi začal rozdeľovať úlohy.
“Chouji, Shikamaru, vaše schopnosti poznám zo záznamov. Ale Ayme o tvojich schopnostiach neviem nič . Takže som sa rozhodol nasledovne. Najskôr začneme rozcvičkou, dáte si tri kilometre behom po hornatom teréne, musíte to stihnúť do desiatich minút, inak budete mať dnes o hodinu dlhší tréning.”
“To je celkom náročné sensei…” Ozval sa Shikamaru.
“Neprerušuj ma keď rozprávam,” povedal Itachi kľudne, ale spôsobom ktorý naháňal strach, ”život shinobiho je celkom náročný, keď sa ti to nepáči, môžeš skončiť.” Dokončil.
Všetci traja preglgli, tréning s Itachim bude naozaj náročný, žiadna flákareň.
“Mám byť o piatej u Tsunade, nemôžem mať o hodinu dlhší tréning.” Ozvala sa Ayme.
“To ma nezaujíma. Ak nechceš mať dlhší tréning, budeš musieť dobehnúť do desiatich minút.”
“Ale, ak to nestihnem budem mať problémy!!” vykríkla Ayme pobúrene. Čo si o sebe ten namyslený id*ot myslí?! Nadávala v duchu. Itachi si jej reakciu nevšímal, namiesto toho pokračoval a objasňoval priebeh tréningu: ”Po rozcvičke bude Chouji bojovať s Shikamarom a ja si vyskúšam tvoje bojové schopnosti Ayme. Teraz sa nachystajte, o chvíľu bežíte!”

“Som zvyknutý behať, ale desať minút, to nevidím dobre. Veď hodina hore dolu…nechce sa mi naháňať kvôli hodine…” Zveril sa Shikamaru.
“Ty to máš dobré, ale mne Tsunade určite vynadá ak neprídem včas. Navyše včera som k nej bola drzá. Týmto to len zhorším.” Posťažovala sa Ayme.
“Decká ja som plný chrumiek, ako mám bežať, keď som plný chrumiek?” Zavzlykal Chouji.
“Máte sa rozcvičovať a nie strácať čas rečami!” Prerušil ich Itachi. Vysvetlil im trasu a spustil stopky.
“Bežte!” Zavelil.
Všetci spoločne vybehli, ale Chouji začal po minúte zaostávať.
“Si v pohode?” Spýtala sa Ayme.
“Nič mi nieje, len nevládzem. Ale vy bežte, nezdržujte sa, mňa tá hodina navyše nezabije.”
“Dobre tak ideme, keby niečo tak krič.” Povedal Shikamaru. Ayme a Shikamaru pokračovali ďalej, vypadalo to nádejne, lenže približne dvesto metrov pred cieľom Shikamaru zle našliapol a podvrtol si členok.
“ÁÁÁu!”zakričal. Ayme zastala aby zistila čo mu je.
“Je to len podvrtnuté.” Povedala zadýchane.
“Tak utekaj nech to stihneš, potom ma vyliečiš!” Okríkol ju Shikamaru.
“Určite?” Váhala Ayme.
“Jasné, veď neumieram!” Rozbehla sa teda a zabrala čo najviac, aby to stihla. Dobehla k Itachimu, celá červená, spotená a zadýchaná. Oprela dlane o kolená a lapala po dychu. Zdvihla hlavu a pozrela na Itachiho.
“Máš šťastie, stihla si to, ale nieje to žiadna sláva. Máš len sedem sekúnd k dobru.”
“To je mi jedno!” odsekla, “musím sa tam vrátiť, Shikamaru je zranený. “
“Zranený? Čo je ním?”
“Len podvrtnutý členok….hneď to vyliečim. “
“A Chouji?”
“Chouji, nevládal. Veď sa na neho pozri, nemôžeš čakať, že sa bude pohybovať rovnako rýchlo ako my. Je ťažký, ale pri použití baika no jutsu je to výhoda.”
“Nepoučuj ma, som starší a skúsenejší, viem čo robím.” Povedal kľudným hlasom.
“Ako myslíš…” Povedala pohŕdavo.
Obaja sa vrátili k Shikamarovi. Ayme sa sústredila, priložila dlane k jeho členku a začala hromadiť chakru. Päť minút a skákal ako srnka.
“Teda si dobrá!” Pochvaľoval jej prácu Shikamaru. Jeho nadšenie prerušil Itachi.
“Shikamaru, počkaj prosím na Chojiho, oddýchnite si a začnite s tréningom. A aby som nezabudol, trest za to, že ste nedobehli včas samozrejme platí.” Ayme chcela protestovať, ale Itachi ju hneď zarazil svojim chladným pohľadom.
“Ty poď za mnou!” rozkázal a Ayme ho bez slova nasledovala.