Raz sa stretneme...

Obloha nad lúkou sa podozrivo zatiahla a naznačovala tak blížiacu sa búrku. No nik, kto tam stál to nevnímal. Všetci hľadeli do prostred kruhu, kde na zemi ležal ninja v lone tmavovlasej kunoichi. Z neba padla kvapka. Letela rýchlo dole a zmiešala sa s prúdom sĺz, stekajúcich po tvári mladej kunoichi. ,,Vieš, že keď máš voľné vlasy, si ešte krajšia?“ s námahou zašepkal ninja a pohladil ju po tvári, aby jej zotrel slzy.
Ona sa zasmiala nešťastným smiechom a z očí jej začal prúdiť ďalší príval sĺz. ,,Vieš, že mi prekážajú, neostrihala som si ich len preto, lebo sa ti tak páčim.“
Na zem začali dopadať ďalšie kvapky a miešali sa nie len z jej slzami, ale aj s jeho krvou, ktorá sa mu prúdom rinula z hrude. Obaja sa zahľadeli na oblohu. Kvapky, ktoré neúnavne padali im omývali tváre, čistili im duše a zmývali špinu a bolesť.
Keby som ju počúvol, všetko by bolo inak...
Odrazu sa mu v mysli vynorila spomienka na ten deň, keď sa stal ANBU. Ako s tým ona nesúhlasila, bála sa o neho, no on bol taký zaslepený túžbou byť lepší, túžbou dokázať klanu, že nezáleží na pôvode či postavení alebo na rodinných líniách. A teraz, keď tu ležal a videl ako kvôli nemu trpí jemu to najvzácnejšie na svete, už mu nezáležalo na jeho postavení, len túžil byť s ňou. Po celý život. Navždy. No už bolo neskoro... Pomaly pootvoril oči. Už dávno sa nedívala na oblohu, ale na neho a statočne zadržiavala slzy.
Neposedná ako vždy.... prebleslo mu mysľou. S námahou zdvihol ruku a jemne jej pohladil brucho. ,,Musíš na neho dať pozor...a....nedovoľ mu...aby...aby...“
už nevládzem ani rozprávať. No musím to dokončiť.
,,...aby urobil tú istú chybu, čo ja a...milujem ťa“ zašepkal som nakoniec. Viac som už nemohol povedať...
,,Nie! Prosím nie! Je to len moja vina! Keby som za tebou nešla, nemusel by si za mňa teraz umierať! Za to, že si mi zachránil život!“ kričala. No ja som ju počul už len z diaľky. Trochu som pootočil hlavou, aby som dal najavo,že to nie je pravda. Nesmie sa viniť za moje chyby...Odrazu som pocítil nával energie...
Musím ju využiť a rozlúčiť sa napadlo ma. Zúfalstvo ma pomaly ale isto začalo zožierať a ja som vedel, že koniec sa blíži...A tak som sa teda prudko nadýchol, zacítil som pritom ostrú bolesť v hrudi, nedbal som však na to, len som ju schytil a zašepkal: ,, Nesmieš sa za to viniť! A pamätaj, že ťa budem navždy milovať, TenTen a raz sa stretneme....No dovtedy buď šťastná...“
a potom som už necítil ani nevidel nič...