Svadba

Kráčala som k oltáru. Mal to byť môj veľký deň. Mala som sa vydávať. Ale nevedela som, či to naozaj chcem.
Pozrela som sa na neho. Brala som ho ako kamaráta. Miloval ma. Dúfala som, že to nieje pravda, ale v hĺbke duše som vedela, že je to tak. Áno, bála som sa. Bála som sa, že ho stratím, že zistím, že ho milujem, ale bude už neskoro. A tento strach ma priviedol až sem.
Nevedela som, či ho milujem a neviem to ani teraz.
Slza sa mi skotúľala po líci. Zdvihla som ruku a utrela som si ju. Nikto si nevšimol.
Postavila som sa vedľa neho. Kútikom oka som pozerala po ostatných. Všetci sa mi zdali taký cudzí okrem mojej najlepšej kamarátky, ale ani tá by ma teraz nepochopila.
Kňaz sa ma spýtal otázku. Dobre som vedela, ktorá to je, ale ešte stále som na ňu nevedela odpovedať. Otočila som sa k nemu, ale nepozerala som sa na neho. Zahliadla som postavu, ktorá pravé vyšla z kostola. Usmiala som sa. Zhlboka som sa nadýchla. Pozrela som sa na neho.
„Prepáč,“ bolo jedine, čo zo mňa vyšlo. Nechápal to, dobre ma poznal, ale aj tak tomu nerozumel. Pustila som kyticu na zem. Chytila som si spodok šiat, aby som sa o ne nepotkla a rozbehla som sa von.
Doprava, doľava, doprava, doľava..., nevedela som sa rozhodnúť.
Neutekala som za niečím, ale pred niečím.
Doprava.
Zahla som do malej, špinavej uličky vedľa kostola. Oprela som sa o stenu a zosunula som sa na zem. Z oči sa mi začali rinúť slzy.
„Si si vedomá toho, že to, čo si spravila, môže byt tvoja najväčšia chyba v živote?“
Zdvihla som hlavu a pozrela som sa do jeho čiernych očí. Väčšinou som v nich videla iba sharingam, ale teraz to bolo niečo iné. V obleku som ho síce ešte nevidela, ale vyzeral dobre. Svoje dlhé vlasy mal zostrihane po ramena a ofinka mu padala do oči.
Na súhlas som zakývala hlavou.
„Aj tak si to spravila.“
Nevedela som, či je to otázka, alebo iba oznamovacia veta, tak som nič nepovedala. Vzdychol si. Vstala som a hodila som sa mu okolo krku. Slzy sa mi znovu začali rinúť z oči.
„Ach, Itachi.“
Nevedela som, koľko sme tak stáli, pripadalo mi to ako večnosť. Konečne som sa mohla vyplakať, a nemusela som to skrývať. Konečné som sa necítila tak sama v tomto svete. Bola som šťastná.
„Mala by si ísť za nim. Určite sa teraz trápi.“
Mal pravdu. Pustila som Itachiho a zamierila som dnu.
Nikto tam nebolo okrem jednej osoby. Všetci ma išli hľadať alebo išli ochutnať koláče, ale v podstate išli čakať, čo sa bude diať. Pozrela som sa na Itachiho, ktorý ma pohľadom povzbudil, aby som sa nebála a išla. Pristúpila som k nemu a čupla som si pred neho. Ani si to nevšimol, bol moc zahĺbený do svojich myšlienok. V rukách držal kyticu, ktorú som ešte nedávno držala v rukách.
„Prečo?“ povedal viac pre seba ako svetu, „myslel som, že bola šťastná. Myslel som, že ma mala rada.“
„Aj som mala. A stále mam.“ Zhlboka som sa nadýchla, aby som nejako nazbierala silu na to aby som mu povedala pravdu.
„Tak prečo?“ pozrel sa na mňa tými jeho očami a čakal, že mu odpoviem. Oči sa mu leskli a vedela som, že sa mu každú chvíľu skotúľa po líci slza.
„Lebo som nevedela, či ťa milujem. Chcela som, aby si bol šťastný. So mnou by si nebol.“
Pozrela som sa na Itachiho, ktorý stal pri dverách a usmial sa mňa a ja som vedela čo by mi povedal. Všetko bude v poriadku. Veď aj bude. Opätovala som mu úsmev. Obzrel sa. Pochopil to.
„Takže odchádzaš?“
Na súhlas som zakývala hlavou. Na rozlúčku som mu dala pusu na líce. Vstala som a pomalým krokom som išla k Itachimu. V dverách som sa ešte otočila a posledný krát som sa na neho usmiala.