Jirayia - Narutova možná katastrofa 5

„Opäť meškáš!“ Vydal zo seba a zatváril sa nadmieru nespokojne. Neznášal neskoré príchody senseia, skôr zvrhlíka číslo 1, aj keď to nebol vhodný názov, azda by mu to až príliš lichotilo.
„A ty zase hundreš ako stará ženská, začínaš mi pripomínať istú postaršiu dámu...“
„Tvoju matku?“ spýtal sa s potláčaným záujmom zistiť niečo viac o minulosti tohto na oko celkom nevinného mužička, teda... No bolo jasné, že s touto taktikou ďaleko nezájde. Akoby mu čítal myšlienky alebo čo? Nebola možnosť zahnať ho do úzkych a presne to ho tak dráždilo!
„Tsunade!!!“ vyhŕkol zlomene Jirayia a schoval si tvár do dlaní.
Toto dieťa... je ako tŕň v päte... ako bremeno, ktorého sa nemôžeš zbaviť, čoby bolo k tebe prirastené telom i dušou...
„To s tým nemá nič spoločné! Zase odbiehaš od témy!“ Naruto sa tváril nanajvýš znechutene.
Už ani zapadajúce slnko a jeho oslnivé lúče ho nedokázali rozveseliť. Akoby tento boj už dávno prehral, no si to stále nestihol nejako uvedomiť.
„Privilégium dospelých, Naruto, musíš sa s tým naučiť žiť.“ Uškrnul sa veselo a svižne vykročil.
„Tie tvoje výhovorky ma už začínajú unavovať, vieš to?!“ zastonal beznádejne a jeho kroky sa vzďaľovali do diaľky.
„Možno, ale to nie sú výhovorky, to sú praktické rady do života.“
„Tak si tie tvoje tak zvané rady nechaj pre seba, dobre? Starostí mám viac než je mi treba, nie to ešte starať sa o takého vyšinutého dedka so zvýšenou hladinou cholesterolu v krvi , s pomätenými predstavami a údajným komplexom menejcennosti, hlavne v ženskej spoločnosti.“
„Naruto!!!“ jeho výkrik sa šíril vzduchom ako nebeská správa, oznamujúca príchod syna diabla.
„Čo je?!“ Vetrík bol taký príjemný, pričom strapatil neposednú šticu zlatistých vláskov. Taký nevinný pohľad hodný anjelika! Keby ho nepoznal, tak by povedal, že je to stelesnená nevinnosť, nie to otravné čudo plné bláznivých nápadov, s natvrdlým výrazom v tvári a inteligenciou menšieho húpacieho koníka s dreveným podkladom.
„Nesprávaš sa slušne, mal by si si uvedomiť s kým to hovoríš a až potom niečo vypustiť z tvojich úst.“
„To mi vravíš ty, ero-senín???“ zazmätkoval uvedomelo, hrajúc sa na nechápajúceho.
„Ty ktorý tak poctivo dodržuje tri základné pravidlá shinobiho?!“
Jirayia sa začervenal. Prečo mu len hovoril tie pravidlá.... Toto malé dieťa, čoby! Čert v ľudskej koži nemá ani poňatia o dôležitosti jeho slov!!!
„Pozri sa na seba, však vyzeráš, akoby ťa práve prešiel parný válec alebo ťa prinajmenšom vyprali v práčke?!“
„Rušná noc, heh...“ odvetil zahanbene, nevšímajúc si jeho skleslý pohľad.
„Ty si nenapraviteľný a toto má byť môj vážený učiteľ...“ premýšľal nahlas, snažiac sa vystihnúť jeho pravú podstatu.
Jirayia čakal, že začne vyzdvihovať jeho kladné vlastnosti, jeho úspechy a odvážne skutky.... Zmýlil sa.
„Veď si starý prinajmenšom ako samotná Konoha, si nudný viac než Sasuke a to je už čo povedať! Vôbec nevieš čo je to rešpekt či úcta, nič neberieš vážne a myslíš iba na seba a na to, ako niekoho obrať o všetky peniaze, očumovať úbohé dievčatá v kúpeľoch alebo prinajmenšom ako aspoň naraziť ďalší súdok výdatného saké!!!“
„Ja som legendárny...“ nestihol ani len dopovedať, už sa dočkal odporu z chlapcovej strany.
„Máš pravdu, odpusť!“ Vbehol mu do reči a nútene sa zaškeril. V jeho očiach zbadal náznak opovrhnutia.
„Legendárny zvrhlík a alkoholik...“ dokončil unavene a venoval mu otrávený pohľad.
Nemalo význam trápiť sa nad niečím tak bezvýznamným, ako bola hádka, to skutočne nemal v úmysle. Taktický únik, to bolo to pravé, pomyslel si. Rýchlo ho niečím rozptýli a určite zabudne na túto menšiu konverzáciu, ohľadom jeho menších nedostatkov.
„Ja že mám pomätené predstavy???“ Spýtal sa prekvapene a poškrabkal sa po briadke.
„Vlastne máš pravdu, som asi riadny blázon, keď sa tu ťahám s takým rámenovým trpaslíkom ako si ty, navyše kto by povedal, že ja legendárny sanín, svetoznámy spisovateľ a lámač ženských sŕdc, sa tu budem vybavovať s takým malým usmrkancom...“ nemotorne pokrútil hlavou nad Narutovým spýtavým pohľadom.
„Komu hovoríš usmrkanec!“ rozčúlil sa a do tváre sa mu nahrnula červeň.
„Okrem teba tu nikoho nevidím, Naruto.“ Vyškieral sa.
„Ja mám dvojča.“ Podotkol impulzívne, snažiac sa vykrútiť z danej nepríjemnej situácie.
„Ty že máš dvojča??? Zamýšľal sa nahlas a divoko premýšľal.
„Tak to potom bude tvoj presný opak... Bude to slušný ninja s vybranými spôsobmi, vrodenými schopnosťami , obrovským zmyslom pre humor, spoločenský tichý typ a určite s úplným odporom k rámenu!!!“ schválne narážal na jeho najväčšiu slabosť a tou bolo vždy jedlo.
„Mám ho rád!“ odporoval cielene.
„Mať rád a byť závislým, je jedno a to isté! Navyše ty si ponorený v rámene od rána do večera, ani nevieš o sebe! Nečudujem sa akým spôsobom si sa naučil plávať, také rámenové lekcie budú asi predsa len na niečo dobré, no aj tak...“ zašomral potichu.
„Pomaly v tom náleve aj spíš, bez toho, že by si si uvedomil, ako si sa tam vôbec dostal!“ pokúsil sa o úsmev, no nevydaril sa mu ten efekt, o ktorý sa celý čas pokúšal.
Naruto neodpovedal, urazene nahodil kyslú tvár a vykročil za vyškierajúcim sa legendárnym sannínom oproti zapadajúcemu slnku.