Sbohem se nedává navždy 002-To, v co uz nedufala

Daisa a Rain išli na tréning. Daisa si všimla, že je Rain stále viac a viac zamyslená, smutná, nič ju nebaví. Prosto má zlú náladu. A dnes obzvlášť. Trápilo ju to. Síce sa vlastne spoznali len pred dvoma rokmi ale má pocit ako keby ju poznala celý život. Predsa len je jej dvojča a zároveň najlepšia kamarátka. Jediná akú kedy mala. Aj keď teraz ma už veľa kamarátov Rain je prosto jej najlepšia priateľka. Ale aj napriek tomu jej nikdy nechcela povedať čo sa s ňou deje. Ani jej.
„Rain?“
Žiadna odpoveď.
„Rain!“
„Hm?“
„Počúvaš ma vôbec?“
Rain chvíľu neodpovedala ale potom sa na ňu milo pozrela a snažila sa nasadiť falošný úsmev.
„Vravela si niečo?“
„Rain, veď ty už vôbec nevnímaš. Už aspoň desať minút ti niečo rozprávam a ty sa spýtaš či som niečo vravela. Kryjem ťa pred mamou a ostatnými, pretože ti nechcem pridávať zbytočné problémy ale aspoň mne by si mohla povedať o čo ide.“
„Rain opadol úsmev na perách ale v zapätí sa zase objavil.
„Ale veď nie je nič o čom by si ty nevedela.“ Daisa si len vzdychla. Nechce ju nútiť. Raz jej to možno sama povie. Zvyšok cesty obidve mlčali. Došli k tréningovému areálu. Rain išla k areálu číslo päť a Daisa k desať. Každá bola totiž v inom tíme.

„Sai-sensei, čo budeme dnes robiť?“
„Kai, keď budeme všetci sa to dozvieš. Nebudem to každému osobne vysvetľovať.“
Keď už sú všetci:
„Kai, Rain a Sarawi. Všetci traja ste už jounnini. Som na vás pyšný. Odteraz budete musieť mať omnoho viac zodpovednosti a po nejakom čase vám pridelia váš vlastný tím......“ a tak ďalej a tak ďalej a pokračoval a pokračoval ale Rain už ho nepočúvala. Nemohla sa sústrediť na nič iné ako bol Itachi. V poslednom čase to bolo už neznesiteľné. Stále ho milovala a dúfala, že na ňu nezabudol. Ale čo ak ju už nemá rád? Čo ak preňho bola len bezvýznamná dočasná hračka? Ten pocit neistoty bol hrozný. Zatiaľ na to chvála bohu nikto neprišiel. Následky by boli strašné.
„Rain? Rain! Ty ma zase nepočúvaš.“ Zvýšený hlas ju prebudil zo snenia.
„Čo? Ehm....Sai-sensei. Gomen. Ja......zamyslela som sa trochu. Hovorili ste niečo?“
„Keby si ma počúvala nemusel by som to stále opakovať. Ako som už hovoril dnes máte voľno. Rozchod.“
Rain už smerovala preč keď:
„Rain! Počkaj ešte chvíľu. Musím sa s tebou porozprávať.“
„Áno Sai-sensei.“
„Rain, v poslednom čase si nejaká zamyslená. Odvtedy ako ťa uniesli Akatsuki chodíš s hlavou v oblakoch. Je všetko v poriadku?“
„Áno, Sai-sensei.“ Vlastne nie ale čo iné mala povedať? Boli by z toho len zbytočné problémy.
„V Akatsuki.....oni...neovplyvnili to tvoje správanie nejako? Myslím tým, že či ti neublížili alebo ťa.......nepoznačili. Mne sa môžeš zdôveriť. Nikomu to nepoviem.“
V podstate má pravdu, tak trochu ale nemohla prezradiť tajomstvo. Dala sľub. Keby na to prišiel, určite by to povedal mame.
„Nie.“
„Takže.....všetko v poriadku?“
„Áno.“
„To som rád. Môžeš ísť.“
„Dovidenia Sai-sensei.“
Mala ho rada, je to dobrý učiteľ ale už ju štvalo ako ju každý spovedá.
Tak...a čo teraz? Mám celý deň voľno.

Zase ako obvykle kráčala zamyslená ani nevedela kam. Krížom krážom mestom až sa dostala k lesu a ďalej a ďalej až prišla na malú lúčku. Celú cestu ju sledoval tichý tieň ale že bola zamyslená nič si nevšimla. Ako vo sne si ľahla do prostriedku lúky a nemo pozorovala oblaky. Rozmýšľala ako inak o Itachim, či si na ňu aspoň raz za čas spomenie, o otcovi, ktorého videla len raz v živote ale aj napriek tomu k nemu cítila silnú autoritu. Obetoval sa kvôli nej. Cítila sa strašne. Nič nemohla robiť. Musí prežívať život, ktorý ona nechce žiť. Ale dala sľub otcovi, ktorý za žiadnu cenu neporuší.
Vánok jej príjemne šteklil tvár, slnko hrialo a vôňa kvetov bola prekrásna, čo ju uspávalo. Pomaličky jej začali klipkať oči až zaspala.

Pomaly otvorila oči. Niekto ju jemne hladil po tvári. Aj keď sa už stmievalo, slnko jej svietilo do očí takže nevidela kto to je a veľmi sa tej osoby zľakla. Už chcela kričať keď v tom....tá osoba ju z ničoho nič pobozkala. Najprv si pomyslela- „čo si to ten niekto dovoľuje len tak ju bozkávať“ ale v tom momente si to uvedomila. Nemohla tomu veriť ale áno. Len jediná osoba sa takto bozkáva. Vtedy mu bozk opätovala.
Keď sa od seba konečne odsunuli, predsa len dýchať musia, Rain potichučky pošepkala „Itachi.“ A on odpovedal „Áno.“
Z očí jej začali stekať slzy šťastia. Konečne sa dočkala tej chvíle, v ktorú už ani nedúfala. Bol to ako sen, z ktorého sa nikdy nechcela zobudiť.
Itachi jej nežne zotrel slzy z tváre.
„Musel som ťa opäť vidieť. Snažil som sa ovládať pred ostatnými, aby na nič neprišli ale už som to bez teba nemohol vydržať. Vtedy som si uvedomil, že nemôžem bez teba žiť. Tak si mi celú to dobu chýbala.“
„Som tak šťastná, že ťa konečne vidím. Už som prestávala dúfať. Nemohla som na nič iné myslieť ako na teba. Bála som sa, že si na mňa zabudol.“ Trochu smutne dopovedala a sklonila hlavu aby nemusela hľadieť do jeho očí. On ju jemne chytil za bradu a zdvihol tak aby mu videla priamo do očí.
„To nikdy.“
Itachi sa nezmenil, bol taký istý ako pred tým za to ona sa veľmi zmenila. Z dievčaťa vyrástla krásna žena.
„Si ešte krajšia ako predtým. Dospela si.“
Nežne ju pohladil po jej uslzenej tvári a pobozkal. Tá mu bozk opätovala a rukou mu pomaly začala rozopínať plášť až ho úplne rozopla a zhodila z neho. Spýtavo sa na ňu pozrel či to naozaj chce. Jediným jej pohľadom mu bolo jasné, že po ničom inom teraz ani netúži. Nežne ju začal bozkávať na krku a postupoval stále nižšie.