Itachiho spomienky...

Itachiho spomienky... Uchiha Shisui...

Bol temný večer. Sedel som v izbe a pripravoval som sa na zajtrajšiu misiu. Kunaie, shurikeny, zvitky a všetky potrebné veci som si pripravil, aby som ráno mohol okamžite vyraziť. Svoju katanu som si položil vedľa postele, ako som mal vo zvyku. Tesne pred tým, ako som si šiel ľahnúť, som ho išiel skontrolovať. Spal ako anjelik. Ani neviem prečo, ale bol to môj rituál predtým, ako si ľahnem – skontrolovať svojho malého brata.
Po návrate do svojej izby som sa okamžite zarazil. V okne bola totižto postava. Nevidel som jej do tváre, ale mala na sebe uniformu ANBU. To ma síce trochu upokojilo, ale stále som bol v strehu. Ako náhle sa však otočil, spoznal som svojho najlepšieho priateľa Shisuiho.
Trochu som bol prekvapený, ale potom ma napadlo, že chce so mnou prejednať ešte nejaké detaily ohľadom zajtrajšej misie. Kývol mi, aby som ho nasledoval. Okamžite som si zobral svoju katanu, ktorú som si upevnil na chrbát a už som sa za ním hnal. Bolo mi trochu divné, prečo používa Shunshin no Jutsu, veď nás nikto nesleduje. Aj keď je majstrom v tejto technike, tak som mu v pohode stačil a čoskoro sme sa ocitli na čistinke za konohou, hneď vedľa rieky. Oprel sa o strom a díval sa na hviezdy. Chvíľu som ich pozoroval s ním. Potom to ticho prerušil jeho hlas: „Itachi, musím Ti niečo dôležité povedať...“
Pozrel som sa na neho a bol trochu nervózny, lebo ten výraz na jeho tvári bol desivý, taký, aký som u neho ešte nevidel. Strhol som sa a povedal mu nech mi to povie. Sťažka sa nadýchol a riekol: „To, čo Ti však chcem povedať, zmení tvoj život a obávam sa, že dosť radikálne a tragicky.“
Stíchol a pozrel sa na mňa pohľadom plným smútku a beznádeje.
„O čo ide!“ Povedal som síce dosť pokojne, ale opak bol pravdou. Shisui bol vždy veselý a plný života, takže ma jeho momentálny postoj dosť zarážal.

„Zistil som niečo, čo môže znamenať Koniec Konohy.“
Pri tých slovách som stuhol, hlavou mi preleteli myšlienky a spomienky na obdobie vojny. Nechcel som ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby vypukla ďalšia. Keď videl, že som z toho v šoku, pokračoval: „Týka sa nás to priamo. Ide o náš klan. Aby som povedal presnejšie, tak o jeho históriu, ktorá sa rozhodla vrátiť sa.“
To, ako spomenul náš klan, som si stále opakoval. Pokiaľ som vedel, tak on bol rovnako ako ja proti vojne a hlavne ani on sa nechcel zúčastniť prevratu. Pomáhal mi zo získavaním informácii a na dohode s Hokagem. A teraz tu hovorí, že by to mohlo znamenať koniec konohy. Veď ak sa jedná o klan, tak to sa snažím urovnať a myslím si, že to bude možné. Zas ma vytrhol z myšlienok a pokračoval: „Najsilnejší z nás sa vrátil a hľadá zámienku ku vojne s Konohou. Jeho nenávisť voči nám i Konohe je nesmierna. Narazil som na neho pri mojej nedávnej misii v zemi Vody a blízko Kirigakure no Sato. Po ťažkom boji som pomáhal raneným. Vtedy som ho uvidel stál na kopci a pozoroval ma. Tvár som mu nevidel, pretože mal cez ňu zvláštnu masku, ale ten Sharingan som videl jasnejšie než slnko na oblohe. Odrazu však zmizol, ani pomocou môjho Sharinganu som to nebol schopný zachytiť. To, čo spravil, bolo za hranicou síl akéhokoľvek shinobiho s výnimkou Yondaimeho. Po návrate do Konohy som začal zisťovať, o koho sa jedná. Nikto však o ňom nemal potuchy. Hokage som sa o tom nezmienil, lebo som to chcel vyriešiť v rámci nášho klanu. Keď som však zavítal do siene starších, tak mi to došlo. Ta maľba na stene! Okamžite som sa vydal do Údolia konca, aby som si to overil. Bohužiaľ, bola to pravda. Bol to on sám, najsilnejší Uchiha a zakladateľ konohy – Uchiha Madara!“

Vyslovenie jeho mena vo mne vyvolalo obavu. Aj ja som poznal povesti o jeho sile a schopnostiach. Nikto okrem prvého Hokage sa mu nemohol rovnať. Avšak jeho zrada poznamenala náš klan navždycky.
„To nie je možné, Madara zomrel v súboji s Shodaime Hokagem v Údolí konca. Ako by mohol teraz žiť?!“ spýtal som sa dosť bezradne a môj pohľad spočinul na ňom.
„Neviem, ale môžem Ti zaručiť, že osoba, ktorá bola na tom kopci, bol určite Uchiha Madara. Chakru tak plnú nenávisti a sily som doteraz necítil. Bola tak plná túžby po krvi, až to bolo strašné. Neviem, prečo ma vtedy nezabil, veď podľa toho, čo mi prezradil starý otec, tak keď odchádzal z Konohy, tak prisahal pomstu nielen Konohe, ale hlavne nášmu klanu. Síce bol schopný privolať Kyuubiho a zaútočiť na Konohu, ale prvý Hokage ho porazil. Ako sa však zdá, tak našiel spôsob, ako zabrániť svojej smrti.“
Hlava mi klesla, avšak ihneď som zareagoval: „Myslíš, že chce teraz zaútočiť na Konohu? Ak áno, prečo až teraz? Nedáva mi to zmyslel... Iba ak...“
Ani som to nedoriekol a Shisui mi už pritakal: „Áno, myslím, že chce využiť rozbroj, ktorý môže nastať, ak sa Uchiha klan vzoprie.“
Znova som sa ponoril do svojich myšlienok a uvažoval nad tým všetkým.
„To však nie je ten pravý dôvod, prečo som Ťa tu dnes zavola,l Itachi.“
On už má plán, ako tomu zabráni, pomyslel som si.
„Madarovi sa nedokážem postaviť. Jeho sila je strašná a naviac, jeho oči sú už dokonalé. Tie moje zatiaľ nie. Preto musíš niečo spraviť, Itachi.“ Pozrel sa na mňa a ten pohľad bol iný. Nedokázal som odvrátiť zrak, a tak sa naše pohľady stretli. Díval sa mi priamo do očí a potom to vyriekol: „Itachi, musíš ma zabiť.“

Ta veta ma prebodla ako meč skrz srdce. „To nemôžem Shisui, si mi ako straší brat, odmietam Ťa zabiť! Nemá to vôbec zmysel, prečo by som ťa mal zabiť?!“
Zo slzami v očiach som sa pozrel naňho. Videl som, že aj on má namále, ale ovládol sa a začal: „Aby si získal dokonalé oči, s ktorými Ťa Madara nebude môcť zabiť. Tvoja sila je oveľa väčšia ako moja, a preto to bude na Tebe. Naviac budeš musieť za akúkoľvek cenu zabrániť, tomu aby sa vzbura Uchihov čo i len začala. To by znamenalo okamžitú vojnu a koniec Konohy. Vieš, nevedel som uniesť to, že to nechám na Tebe, ale potom som si uvedomil, že ja by som to nikdy nedokázal, nemám ten talent. Aj keď som straší a vždy som Ťa bral ako mladšieho brata, už dávno si ma prekonal, aj Jiraiya-sama mi to povedal. Teraz musíš urobiť to, čo jn potrebné pre mier a pre záchranu celej Konohy. Prosím, musíš to spraviť, inak to bude znamenať skazu všetkého, na čom mne aj Tebe záleží. O mňa sa neboj, bude pre mňa pocta položiť život za ochranu mojej vlasti. Ale musíš to spraviť tak, aby to vyzeralo ako nehoda, pretože som si istý, že niektorý členovia vojenskej polície majú o nás určité podozrenie. Všetko musí zostať v tajnosti, aj tento rozhovor. Nikto sa to nesmie dozvedieť, lebo v klane sú ľudia, ktorý by to mohli zneužiť a to by bola katastrofa. Viem, dal som Ti na zodpovednosť za všetko a sám nič neurobím, ale viem, že jedine Ty si schopný ochrániť Konohu. Ty máš tu silu!“
Sledoval som ho, ako to s pokojom povedal. Nevedel som, ako mám reagovať, jeho slová boli úplne pravdivé a vedel som, že je to jediná cesta. Ale zabiť svojho najlepšieho priateľa, staršieho brata, toho, kto ma skoro všetko naučil... Rozpor týchto vecí ma trhal na kúsky. Čoraz viac sa však objavovali obrázky a spomienky na vojnu, čoraz viac som cíti,l že to je nevyhnutné.
A tak som skropil katanu svojimi slzami a jeho krvou. Padol mi do náručia a s posledným výdychom povedal: „Dokážeš to, spravil si správnu vec...“
Naposledy vydýchol. Vykríkol som nekonečnou bolesťou a všetko okolo mňa odrazu pohltil plameň. Postarám sa o všetko, prisahal som si nad jeho telom...