Kruťásek 03. časť

Kráska a zveri

„Nessi!“ Bežal dnu. Utekal do podzemia. „Moja krvilačná beštijka! Môj dokonalý výtvor!“ Lamentoval nahlas.
Konečne vošiel do komnaty a tam ju zbadal. Na zemi, dobitú, s vytrhanými črevami. Kvokol si k nej a pozeral, či ešte žije.
„Vďaka Jashinovi!“ Vydýchol šťastne. Ale potom sa mu výraz v tvári zmenil. Keby ho niekto videl, len by zutekal.
Vstal a podišiel k stolu. Stlačil tam čierny gombík a povedal: „Roe 1, 2, 3 a 4, do mojej pracovne!“ Potom sa vrátil k zvieraťu a opatrne ju zobral na ruky a položil na stôl. „Dám ťa do poriadku,“ šepol jej.

Niekto zaklopal. „Ďalej!“ Povedal Tobi.
Dnu vošli štyri postavy. Štyri jeho diela. Netvory.
„Roe 10 ušiel. Nájdite ho a priveďte. Ale nezabíjajte ho. Trochu ho môžete poničiť, keby sa vzpieral, ale nezničiť, áno?“ Pozrel na nich.
„Áno, pane!“ Všetci štyria sa uklonili a odišli.
„Teš sa na tú bolesť, Desina. Dám ťa Nessi na obed.“ Naklonil sa k nej a začal jej spájať a obnovovať orgány...
****

Krv! Všade je krv! Tá vôňa! Tá chuť! Odtrhol si ďalší kus a žral ďalej. Pri tom sa obzeral okolo seba.
Bol v nejakej osade. Mesiac osvetľoval všetko naokolo, lebo bol spln. Bolo tam pár chatrčí a ticho ako v hrobe.
Ono to aj bol cintorín. Už tam nikto nežil. Zabil ich. Do jedného. Deti, mužov, ženy, starých ľudí.
Možno by ich nebol zabil úplne všetkých, ale oni kričali. Veľmi. A jeho to vzrušovalo. Hnalo ho to dopredu. Musel ich zabiť. Nemohol ich nechať tak.
A ešte keď začali prosiť. Plakať. Vrieskať. Utekať. Predsa je len z väčšej časti zviera a musí počúvať svoje inštinkty.
Sadol si uprostred izby plnej krvi a kúskov ľudských tiel. Odhryzol si z nohy, ktorú držal a veselo si pochutnával ďalej.
****

Išla sama lesom. Len tak bezcieľne blúdila a premýšľala. O svojej rodine, živote a o všetkej smole, ktorá ju kedy stretla. Práve uvažovala, že horšie to už byť nemôže, keď sa ocitla pred štyrmi čudnými stvoreniami.
„Dočerta!“ Vykĺzlo jej, keď zbadala, čo za čudá to sú. Obrovské tvory, s veľkými pazúrmi a zubami, s pohľadmi, ktoré by vedeli asi aj zabíjať. A tie všetky štyri strnuli na mieste a len sa na ňu dívali.
„Ku*va!“ Pomaly začala ustupovať dozadu, aby im mohla potom ujsť. Stále z nej nespúšťali oči. Keď bola od nich už dosť ďaleko, rozhodla sa, že je najlepší čas zdrhať. Otočila sa a...
Za ňou stál jeden z nich. Vystrel ruku a ukazovákom jej ťukol do hrudi. Ona odletela o sto metrov dozadu a tvrdo narazila do skaly, ktorá tam bola. Padla na zem a pri tom s ňou odpadol veľký kus balvana.
Kľakla si a vykašlala trochu krvi. Utrela si ju rukou z úst a pozrela na netvora pred ňou. „Za toto mi zaplatíš!“ Postavila sa, rukou spravila pečate. „Kage Bushin no Jutsu!“ Desiatky jej klonov sa postavilo vedľa nej. „Absolútna obrana!“ Vykríkli naraz.
Okolo nich sa začalo tvoriť zvláštne zelené svetlo. Bolo čoraz žiarivejšie, až kým naokolo nebolo nič vidieť. Potom sa ozvalo: „Útok!“
Klony sa vrhli na obludu. Stále ich ožarovalo to zvláštne svetlo, ktoré mu zabraňovalo zaútočiť.
Boli už pri ňom. Ani nevedel, čím na neho zaútočila a už mal v sebe veľa rán a krvácal tak, ako keby bol nejaké sitko s obrovskými dierkami.
Iba sa na to prihlúplo pozeral. Po chvíľke však strašne zareval a ostatné tri tvory priskočili k nemu. Priložili si ruky ku svojim ústam a snažili sa vyprodukovať čo najviac slín na ne. Potom ich prikladali na jeho rany. Tie sa akoby zázrakom začali zaceľovať. Keď boli hotoví, všetci štyria sa postavili pre ňu a jej klony.
„Zasiahla ma, je silná. Vezmeme ju. On sa poteší.“ Povedal ten, ktorého liečili a ostatní len prikývli.
„Nikam nepôjdem. Jedine cez moju mŕtvolu!“ Ozvala sa a vyvolala ďalšie klony.
„Živá alebo mŕtva. Nášmu pánovi nebude vadiť ani jedno a ani druhé. Hlavne, že bude mať tvoje telo. Hoci, za živú bude radšej.“ Povedal jej a vrhli sa na ňu.

Nemala šancu. Pri nim štyrom, keď sa spojili, žiadnu. Skončila dobitá, bez chakry, na zemi. Jeden ju vzal na ruky a keď sa vzpierala, tresol ju do hlavy a ona omdlela.
„A teraz nájdeme Desinu a vrátime sa. Pán bude potešený.“
****

Niečo zacítil. Čerstvá krv! Mäso! Postavil sa a vyšiel von za nosom. Cítil to. Prenikavo. Tá vôňa. Bože, ako to on miloval. Nič sa jej nevyrovnalo.
Vyšiel na koniec osady a tam ležala. Na zemi. Krvácajúca a v bezvedomí. Bolo mu jedno, kde sa tam vzala. On už nepremýšľal. Chcel ju. Vedel, tušil, že bude dobre chutiť.
Podišiel k nej a sklonil sa. Jeho hlava sa naklonila nad jej tvár. Oblizol jej krv z tváre a slastne zamrnčal. Dokonalá.
Posunul sa ďalej nad jej telo. Kde začnem? Hlava sa mu presunula nad jej brucho. Bol zviera, ale mal v sebe aj niečo z človeka. A to mu práve vravelo, aká je krásna. Premýšľal, či by nemal prebudiť a trochu sa pobaviť. Neznášal pasívne ženy.
Vynorila sa mu nejaká spomienka. Na kričiacu ženu. Vzpierala sa mu a jeho to bavilo o to viac. Týral ju a užíval si to. Bolo to tak strašne vzrušujúce, keď pozeral, ako jej z rán stekajú pramienky krvi a pri tom sa s ňou...
Zhlboka sa nadýchol a olizol jej holé brucho. Zachvela sa. Výborne. Vrátil sa k jej tvári. Pazúrom jej prešiel po spánkovej kosti až k ústam a pri tom jej ostrým drápom prerezával kožu. Krv začala pomaly vytekať z novej rany.
Mykla sa. Jeho striaslo. Vlastne sa už chvel. Od radosti. Od toho pocitu, ktorý sa ho zmocňoval. Tá žiadostivosť.
Mierne jej zahryzol do pery. Chutí tak sladko. Vzdychol si.

Práve vtedy otvorila oči. Myslela si, že ešte sníva. Ale nebolo to tak. On bol naozaj nad ňou. Ohava so šialeným výrazom v tvári. Taký už videla mnohokrát, ale na mužoch, ktorých stretala. Začala sa báť. Ako sa sem dostala?
Posledné si pamätala súboj s tými netvormi, ktorí vyzerali skoro ako on. Tak kde sú?

Prebrala sa. Zasvietili mu oči. Tak sa dáme do toho. Jednou labou jej roztrhol vrch nohavíc a druhou ju schmatol za vlasy a silno potiahol. Chcel, aby sa na neho dívala. Už teraz jej videl strach v očiach. Šťastne vyceril zuby. Naklonil sa nad jej rameno a zahryzol sa do nej. Ale len zahryzol. Nič nevytrhol. Len sa pozeral, ako tečie krv. Tá ho odjakživa fascinovala.

Čo to robí? Keď jej roztrhol nohavice, len nasucho prehltla. Nech ma radšej zabije, ako urobí to, čo sa chystá. Ignorovala jeho uhryznutie. Nechcela dávať strach veľmi najavo, ale ako sa jeho ruka posúvala nižšie, už sa neudržala. Videla, že si to všimol. Prečo?

Bojí sa. Spokojne sa uškrnul. Trochu sa ešte zabavíme, kým príde to najlepšie. Zasmial sa desivo, aby ju ešte viac poľakal.
Presunul sa hlavou k jej hrudníku a ľavou rukou jej popri tom robil dieru do podbrušia. Práve uvažoval, kam sa zahryzne na tej lákavej hrudi najskôr, keď začul nejaký šuchot. Zdvihol hlavu. „Vy!“ Zavrčal.

Roe 1, 2, 3 a 4 stáli pred nimi. Pozerali na nich so spokojnými výrazmi.
„Návnada zabrala. Si ešte hlúpy, Roe 10. keby si sa viac učil, vedel by si udržať svoje pudy na mieste. Bavili by sme sa ešte dlhšie, ale ju chceme ako živý darček a nie moc poškodený, takže sme ti museli prekaziť zábavku.“ Ozval sa Roe 1.
Vstal, namrzený, že mu to prekazili. „Nejdem nikam!“
„To sme vedeli, že povieš.“ V sekunde ho obkľúčili a vrhli sa na neho.
Chcel im utiecť, ale nestihol. Jeden ho už držal za nohu, druhú ho objímal v trupe, tretí ho schmatol za ruku a štvrtý ho chytil pod krk.
Vzpieral sa. „Urobte to!“ Povedal Roe 1.
Roe 2 mu odtrhol jedným šmahom nohu, ktorú mu držal. Roe 4 vysunul polmetrový dráp a začal ho rezať do brucha. Roe 3 sa sklonil k ruke, ktorú stískal a odhryzol mu ju.
Roe 10 zareval od bolesti. Pomaly padol na zem. Vedľa nej. Hľadel, ako sa jej výraz strachu mení na výraz zhnusenia a radosti. Strácal vedomie, ale jeho posledné myšlienky patrili jej...

„Úloha splnená. Vrátime sa za ním. Roe 2, ty vezmi jeho a ty, Trojka, zase ju, áno?“ Roe 1 sa otočil a všetci vyrazili. Ona medzitým zase stratila vedomie, takže ani nevedela, že niekam zase idú...
****

„Pane, vrátili sme sa a máme dva úlovky.“ Tvorovia sa postavili pred neho a položili mu k nohám dve telá.
„Kto je to?“ Kývol smerom k nej. Roe 1 mu povedal, čo sa stalo.
„Za to si zaslúžite veľkú odmenu navyše, že ste mi ju priviedli. A živú. Myslím, že to bude dobrý nový pokusný králik.“ Zasmial sa šťastne. „Bežte do ciel 1-20 a vyberte si, na čo máte chuť.“ Uškrnul sa, keď zbadal ich pohľady. „No bežte už,“ prepustil ich a oni rýchlo zmizli. Zanedlho už počul rinčanie reťazí a výkriky. „Dobré zvieratká,“ povedal si nahlas.
„Tak, čo s tebou, ty moje neposlušné stvorenie? Za to, čo si urobil Nessi, ťa nič dobrého nečaká.“ Pozrel na Desinu a zapískal.
Ozvalo sa ťapkanie a dnu vošlo štvornohé zviera. Vyzeralo byť mohutnejšie, než ako bolo. A aj desivejšie.
„Si síce môj skvelý výtvor, ale ju mám rád. Smola. Miláčik, ber si ho, nechcem ho už vidieť.“ A otočil sa od neho k žene na zemi. Tá práve otvorila oči. Tá farba! Úžasné!

Kde to som? Pomaly otvorila oči a zaostrila pohľad. Videla nejakého muža v maske, ktorý na ňu vyjavene pozeral. Potom mierne pootočila hlavu a zbadala nejaké zviera, ktoré priskočilo k tomu netvorovi, ktorý...
Pomykala hlavou, aby vyhnala tie myšlienky. Potom rýchlo zavrela oči. Ale aj tak počula, ako to zviera láme jeho kosti, ako mu trhá údy, ako si na ňom pochutnáva. Bolo jej navracanie z toho zápachu.

„Nessi, zlatko, vezmi si ho k sebe, áno? Mám tu hosťa.“ Ozval sa milý hlas. Zviera poslúchlo a odtiahlo si korisť do vedľajšej miestnosti.
„No a teraz k tebe. Moji sluhovia mi ťa doviedli ako darček. Že si silná. A mali pravdu, ako vidím. Bude sa nám dobre spolupracovať.“ Naklonil sa k nej, chytil ju za ramená a posadil. „Ale najprv ťa dám do poriadku.“
„Prečo?“ Ozvala sa.
„Čo?“ Spýtal sa.
„Prečo mi chcete pomôcť, ak ma chcete na pokusy? Prečo? Je to len strata času, nie?“ Povedala mu priamo.
„Či na klasické pokusy, to ešte neviem. Zatiaľ sa mi pozdávaš a okrem toho, je mi to dole smutno. S Nessi sa mi až tak dobre nedá rozprávať.“ Uškrnul sa. „Či sa niekam ponáhľaš?“
„Ja? Nie, nikam. Nemám nikoho, môj život nemá cenu. Už dlhšiu dobu. Ak vôbec niekedy nejakú mal.“ Povedala a dodala: „Rob, čo chceš.“
„Minulosť ma nezaujíma. Teraz. Vidím, že si budeme rozumieť. Tak mi povedz tvoje meno, myslím, že Roe sa k tebe nehodí.“ Zasmial sa.
„Meno? Ja som...“