Jirayia - Narutova možná katastrofa 3

„Zbalený?!“ spýtal sa Jirayia neisto nad nešťastným chlapcom stojacim bez nálady po jeho boku. Naruto nevyzeral moc nadšene ani nepôsobil obvykle energickým dojmom ako to mával vo zvyku.
„No tak bude zábava!“ Naprázdno odfúkol do vzduchu, pričom mu vietor strapatil neposlušné vlasy.
„Ako pre koho.“ Odvrkol mu napokon a vykročil popredu bez toho, aby na neho čakal.
„Ešte niečo, Naruto...“ predniesol nečakane.
„Čo chceš?“ odvetil podráždene spoza vlastného chrbta avšak bez zastavenia. Keď opúšťali hlavnú bránu, vedúcu priamo do srdca dediny ukrytej v listí neohliadol sa, dokonca sa ani nerozlúčil so svojimi tímovými partnermi, či s Kakashi-senseiom.
„Nezabudol si na našu priateľku?“ donieslo sa k jeho utlmeným ušiam. „Koho tým myslíš?!“ Zastal a začudovane sa zamyslel, čo zase môže mať ten starý zvrhlík na mysli... Potom mu to došlo, no na čo iné by asi mohol taký Casanova jeho formátu myslieť? Už to došlo aj jemu a to neoplýval práve kto vie akým veľkým rozumom!
„Ja som ešte príliš mladý na to, aby som si bral nejakú ženskú so sebou, nemyslíš??? A navyše nevyznám sa do umenia toho tvojho zvádzania, preto nemám toľko skúsenosti s odkopnutím každej, ktorú sa snažíš tak zvane ohúriť, ako máš iba ty!“ Potom si prudko vzdychol.
„To by mi ešte tak chýbalo...“ nezabudol dodať štipľavo na záver k svojmu už aj tak drzému prejavu.
„Ako to hovoríš!“ Varovne zvýšil hlas, pričom si popravil starodávne zvitky na mohutnom chrbte a pokračoval rovnako mrzuto ako na začiatku. „Nie, nemám na mysli ženu!“ podotkol ostro. Počul snáď dobre? Ero-sennín nemyslí ženu??? „Nemáš na mysli... ženu?! Ale koho potom?!“ tváril sa nanajvýš zmätene, tak toto ešte nepočul! Možno sa mu to iba sníva v jeho dennej more, alebo to hrejivé slnko nad ich hlavami pečie už aj na jeho mozog?
„Mám na mysli...“ dych sa mu skoro zastavil, to napätie ho zabíjalo! Čo? Čo? Čo? Nenapínaj ma už toľko, ty jeden starodávny zvrhlík, opakoval si stále dookola, netušiac čoho sa to vlastne dočká, zvedavosť v ňom jednoznačne zvíťazila.
„Tvoju peňaženku, samozrejme!“ Naruto spadol rovno tvárou na zem, bezcieľne vrtiac nohami a rukami, no neschopný sa nejakým neznámym spôsobom vyslobodiť z vlastného ohromenia.
„To som ťa dostal, čo?“ zaškeril sa prešibaný kocúrisko a vykročil vpred, nechávajúc ho za sebou v prachu.
„Jirayia, toto na mňa už neskúšaj, jasné?“ povedal vyčítavo, keď sa po hodnej chvíli vyslobodil a znova poslušne cupital po jeho obrích stopách. „Nebodaj som ťa nezahanbil, Naruto?“
„Kto povedal, že áno?“ Bránil sa zubami nechtami, nechtiac si priznať, že ho tak ľahko nachytal. Nečakal, že zaútočí na jeho najslabšie miesto, a to boli jeho poctivo zarobené peniaze. Už raz ho oklamal týmto nečestným spôsobom, aby mu zveril vlastnú peňaženku, rovnakú chybu po druhý raz neurobí!
„Počuj, Naruto... Miesto, kam mierime je známe chýrnymi zlodejmi a gangsterskými ninjami, nechcel by som, aby také sladké dieťa ako si ty okradli. Vieš, možno...“ nevedel nájsť tie správne slová, aby vystihol nebezpečnosť danej hrozby.
„Možno by si mi mal zveriť svoje úspory do úschovy, ver mi, u mňa budú v dobrých rukách. Dattebayo!“ A vyčaroval anjelsky nevinný úsmev. „Ero-sennin...“ podozrievavo pozrel skrz privreté oči a Jirayia nevedel, čo sa s tým chlapcom zrazu deje.
„To je môj slogan.“ Zazrel na neho tak krvilačne, takmer akoby na neho hľadel Kyuubi a nie Naruto. Rovnako rýchlo ako vzbĺkol ohnivým plameňom sa však aj upokojil.
„Neviem, či sa mám viac báť tých zlodejov a ninjov alebo skôr teba a tvojich úmyslov!“ Zahundral nezrozumiteľne po chvíli, prekonávajúc jeden meter za druhým.
„Vravel si niečo?“
„Nie, nič.“ Zaklamal, no nepodarilo sa mu striasť Jirayiovu pozornosť, o to viac jeho sliedivých očí.
„Takže čo ty na to?“ Vyzeral stále nerozhodne, preto sa majster pretvárky rozhodol vziať to z druhého konca svojej neporaziteľnej taktiky, neúspech sa v žiadnom prípade nepripúšťal.
„Počul som, že si mal narodeniny, Naruto, je to pravda?!“ Civel na Jirayiu, odhadujúc jeho temné plány, no nevystrehol nič. Veď sú to iba narodeniny, nahováral si. Určite nebude mať nič zlé v úmysle?!
„Včera.“ Odpovedal mu veselo.
„Vieš, chcel som ti kúpiť darček, ale nemal som peniaze...“ dokončil skleslo a nádejne k nemu vzhliadol.
„Naozaj?!“ vyzvedal od neho neveriacky.
„Žiaden z legendárnych Sannínov nesmie klamať, Naruto!“ predniesol presvedčivo a láskavo zároveň.
„Tak teda dobre, dám ti nejaké tie peniaze.“ Zatiahol otrávene po jeho krátkej spovedi a vytiahol svoju tučnú zelenú žabku.
„To som presne chcel!“ Skríkol a vytrhol mu peňaženku z rúk.
„Héééj!“ zvolal Naruto dotknuto a snažil sa ju získať späť, avšak márne. Po hodnej chvíli a spoľahlivom spočítaní všetkých drobných, ako to Jirayia zvykol nazývať došiel k uspokojivému záveru.
„Dobre, povedzme, že to mi bohato stačí, tu máš...“ podal mu tri zelené bankovky so symbolom listu.
„A to je všetko?!“ spýtal sa ohromene nad jeho nekonečnou štedrosťou a napajedil sa ešte viac. Bolo jasné, že už od začiatku mu išlo iba o toto! A on zase hlúpo naletel! To snáď ani nemôže byť pravda, povedal si nešťastne. „Nezabudni, Naruto peniaze ťa dokážu okradnúť o všetko, ani o tom nemusíš vedieť! Koľkí už obetovali svoje šťastie a vlastné životy pre prchavé blaho a slastné požitky, ktoré ti môžu poskytnúť.“ Po chvíli našiel vhodné východisko, ktoré sa mu ponúkalo aj samo.
„Ja ťa vlastne chránim od toho, aby si podľahol ich mocnému čaru, mal by si mi byť nesmierne vďačný!“ a ticho sa zachichotal nad vlastnou šikovnosťou ako dobehnúť toto naivné chlapča.
„Tak vďaka za tvoju starosť!“Odsekol napálene a ofučal sa ako malé dieťa, ktorému zoberú obľúbenú hračku.
„Presne tak, Naruto. Peniaze sú nelichotivá a drahá záležitosť, pre toho, kto sa s nimi zahráva. Ak nad nimi stratíš kontrolu a prestaneš sa ovládať, môžu ťa úplne zničiť.“ Vysvetľoval tak pútavo, čoby hovoril sám o sebe.
„A to mi vravíš práve ty?“ odvrkol mu neoblomne, ignorujúc jeho zbytočné rady. Ja ich predsa nepotrebujem, ani som ju nechcel brať so sebou, to všetko ty a tvoje hlúpe požiadavky, rozčuľoval sa v duchu nad vlastnou nerozvážnosťou.
„Musíš byť viac zodpovedný, Naruto.“ To sa už nedalo vydržať! Prečo to hovorí práve jemu! Veď on nie je žiadny taký... Taký ako on!!!
„A to mi vravíš práve ty!“ vybuchol ako prebudená sopka, chrliaca nebezpečnú lávu.
„A taktiež sa musíš ovládať, nebodaj sa nebudeme hádať kvôli týmto pár drobným, nie?“ podpichol ho zámerne.
„Pár drobným?!“ Prehltol horkú slinu a na čele sa mu objavili prehĺbené vrásky.
„Celý rok som poctivo šetril, odopieral si každú radosť, každé rozptýlenie, na tie tvoje tak zvané drobné! To sú všetky moje úspory!“ Jiaryia si uvedomil jeho slabinu.
„Dobre, dobre. Len sa upokoj, pozri svoj podiel si už dostal a šéfom som tu pokiaľ viem JA?! Takže ti radím prestať sa so mnou hádať.“ Udrel klinček po hlavičke, dobre mierené slová boli presnejšie než tie najostrejšie kunaie. Naruto zostal ticho, tu nič nezmôže a tento prešibaný starý muž to dobre vedel.
„Veď vravím, zlaté chlapča...“ Pripomenul si potichu so širokým úsmevom , pričom spolu vykročili za zapadajúcim letným slnkom, smerujúc do tej ďalekej a neznámej diaľky.