Jirayia - Narutova možná katastrofa 2

„Konečne doma!“ spokojne sa usmial a vyvalil sa na svoju mäkkú posteľ. Všetko je po starom a tak ako má byť!
Ďalšia misia je splnená, peniaze našetrené, Jirayia odkopnutý, obedňajší rámen zjedený!
Prevrátil sa na druhý bok, aby lepšie videl na plávajúce oblaky na pokojnej modrej oblohe.
„Sasuke, Sakura, Kakashi-sensei, všetci... Až na jedného!“ Pozrel sa von oknom a ako oparený horúcou vodou nemohol vysloviť jediného slova, aby opísal jav, ktorý uvidel...
Namiesto vtáčika vyspevujúceho pred jeho oknom tam sedela obrovská prepasená žaba so slizkým jazykom, ktorým sa ho snažila celého oslintať. Keby to nevidel na vlastné oči, tak asi neuverí!
„Daj pokoj, ty prerastená ropucha.“ Zahlásil s nechuťou a odstrčil podlhovastý slizký jazyk ďalej od seba. To snáď ani nie je pravda, pomyslel si a rezignovane pokrútil hlavou nad prehnanou snahou dotyčného ninju. Zdá sa, že tento to tak ľahko nevzdá, hm?!
Teraz bolo jasné, že rovnako sa správal celý ten čas aj on, už chápal prečo každému liezol na nervy! A náhle mu bolestivé päste od Sakury nepripadali až také bezdôvodné či neoprávnené.
„Zase ty? Už som ti predsa povedal svoju konečnú odpoveď...Tak čo tu chceš?“ Nedal sa odradiť jeho ľahkovážnym prístupom.
„Si ešte dieťa, Naruto, preto nepochopíš fígle dospelých.“ Jirayia sa uškrnul, neohrabane sa zošuchol z chrbta obrovskej žaby.
„Prečo mi to Tsunade neoznámila osobne, prečo poslala...“ Jirayia ho prebodol ľadovým pohľadom. Pokračovať by znamenalo jasnú samovraždu, doslovné harakiri, preto iba ľahostajne dokončil svoju predchádzajúcu myšlienku. „Práve teba?!“ Možno sa chvíľa na vysvetlenie nájde, aspoň nebude klásť nové a nové hlúpe otázky po ceste a bude viac trénovať.
„Poznáš Tsunade, práve robila nejaké tie nudné papierovačky, a pri takej dôležitej úlohe musí byť ninja plný sily a energie, aby zvládol všetok ten stres a podobne. No povedzme iba, že Tsunade si zvolila ten horší spôsob posilnenia...“
Popravil si čelenku so symbolom listu a zatváril sa nechápavo.
„Nemôžeš rozprávať tak, aby som to pochopil aj ja?“ spýtal sa ho potichu. Jirayia sa prepleskol po čele, keď si uvedomil s kým sa to rozpráva a že musí začať vysvetľovať od samého začiatku a každý detail. Ľudia ho musia milovať, je taký naivný a hlúpy!
„Priam ideálna kombinácia pre môjho dokonalého učňa, žiaka slávneho Jirayiu, legendárneho Sanína a známeho lámača ženských sŕdc...“ povedal ironicky a ťažko si vzdychol nad svojím neľahkým osudom.
„Ha?“ „Ale nič!“ opravil sa narýchlo.
Akoby mi pripomínal niekoho z dávnej minulosti... Dokončil s nenúteným úsmevom, keď spomienkami zaletel k svojim detským časom a nahlas sa rozosmial, až sa steny Narutovej izby otriasali ako počas zemetrasenia.
„Skôr ako mi zničíš moju izbu, prezraď mi, čo ti prišlo také smiešne?!“ Rýchlo si našiel dôvod, ako zamaskovať svoj hlavný účel.
„Iba to, že Tsunade sa zase ožrala ako doga a preto zaspala vo svojej kancelárií. Keby sa na kilometer ďaleko neozývalo jej príšerne chrápanie a zvláštne rozprávanie zo sna, nikto by neprišiel na to, že vôbec zachrápala. Ani traja členovia ANBU jednotku ju nedokázali prinútiť, aby sa spamätala, keď sa ju snažili priviesť opäť k rozumu a podnapitým zmyslom. Ešte k tomu, vyzerala dosť agresívna, čo sa aj potvrdila o niečo neskôr, tí chlapíci už asi nikdy nebudú... Ehm...“ zastavil sa práve včas.
"Myslím, že už vieš dosť, nie? Tak čo?! Je to už pre teba dosť pochopiteľné!“ vyriekol na záver.
„Tsunade a jej sklon k alkoholizmu ju raz zabije, preto nepijem to vaše tzv. čarovné saké.“ Priznal s podozrievavým pohľadom na svojho senseia.
„Niekedy to nie je na škodu.“ Odporoval mu s hrdosťou.
Spomenul si však na nedávny rozhovor s Tsunade, pri tom pomyslení sa detsky začervenal. Nebolo to tak dávno, navyše Tsunade bola v podnapitom stave, teda ako väčšinou, o to viac miloval tieto rozhovory so svojou starou priateľkou. „Tsunade?“ začal jedného neskorého večera v hostinci, kde zostali ako poslední hostia pár minút pred záverečnou.
„No čo zase chceš, ty starý zvrhlík?!“ odvrkla tvrdo a naliala si pohár objednaného saké.
„Ešte si mi neodpovedala?“ saké zmizlo rovnako rýchlo a záhadne, ako sa stihlo naliať.
„A na čo?“ Zase zabudla, čo sa jej pýtal, zhruba pred piatymi sekundami? To je ale irónia a ona mu bude niečo hovoriť o tom, aké je dôležité počúvať názory ostatných?
„Prečo si niekedy niekam nevyrazíme? Ako za starých časov, zaspomínať a oživiť si naše staré vzťahy?“
„Prečo by som ja mala s tebou hocičo podnikať?“ Spýtala sa prekvapene.
„Teraz je na to najlepšia príležitosť! Ty ako budúci Hokáge už nebudeš mať množstvo podobných príležitostí niekam si vyraziť, pamätaj na to. A ja ako tvoj dobrý priateľ, ti chcem iba spríjemniť posledné chvíľky tvojej slobody.“ Neoklamal ju svojimi medovými rečami.
„O čo ti ide, Jirayia? Dobre viem, že niečo kuješ, tak von s tým, nech nestrácam svoj drahocenný čas.“
„Nóóó... Zdá sa, že si ma odhalila.“ Zasmial sa a poškrabkal sa na chrbte. „Tak?“ Po dlhom premýšľaní, kde začať ,usúdil, že najlepšie bude povedať pravdu, teda čiastočnú pravdu.
„Chcel by som o tebe napísať knihu, bol by to trhák, úplný hit Listovej, určite by ti popularita lichotila, nemám pravdu?! Koniec koncov si rada stredobodom záujmu!“ Prepichol ju svojim skúmavým pohľadom, čítajúc v jej zradnej duši.
„Na to som ešte príliš striezva.“ Zatiahla a takmer sa prevrátila dozadu, čo sa snažila udržať stratenú rovnováhu.
„To nie je problém! To sa dá v pohode zariadiť.“ Usmial sa a zdvihol ukazovák pred seba.
„Hej, šéfe, ešte jednu fľašu sem... ááále, viete čo? Doneste hneď celý sud!“ potom sa pritiahol bližšie k Tsunade a pošepol jej dôverne do ucha.
„Nemusíš sa ničoho báť, my sa predsa nejako dohodneme, ako starí priatelia? Neboj sa, nebudem tam nič rozoberať o tvojom hráčskom duchu alebo prehnanej náklonnosti k alkoholu...“ A objal ju okolo pliec, navodzujúc tú správnu atmosféru.
„Jirayia...“ povedala sladko a otočila sa smerom k nemu.
„Čo sa deje?“ cítil vo vzduchu niečo magické, čo ich k sebe priťahovalo. Konečne sa ho snáď chystala pobozkať?!
„Poď bližšie, Jirayia...“ nastavil svoje ústa a privrel obe oči v hlbokom očakávaní.
„Ja nie som žiadny gembler ani alkoholik, je ti to jasné?!“ skríkla a vrazila mu rovno do tváre, pod jedným okom mu navrela modrá hrča veľkosti pomaranča. Potom hlasito odpochodovala, napodiv ešte po vlastných a pod ramenom držala podozrivo veľký súdok neznámeho obsahu.
„Tsunade...“ zaškeril sa, keď si pošúchal stále napuchnuté líce.
„Tak, Naruto?! Vybavené, je to prianie 5. Hokágeho, Tsunadine želanie. Zajtra skoro ráno vyrážame na našu spoločnú misiu a ešte niečo...“ prekvapene na neho zažmurkal.
„Nezabudni na tú svoju chutnú žabku, schovanú tamto pod stolom!“ Bolo jasné, že naráža na jeho tučnú peňaženku s poctivo zarobenými peniazmi z ninja misií. Chcel mu odporovať, no nestihol nič namietať, obrovská ropucha zmizla aj so svojím zvrhlým majiteľom do prichádzajúcej noci.
„Ero-sennín!!!“