Prianie 01

Prvé stretnutie

Bola hlboká noc. Na nebi bolo vidieť všetky hviezdy. On sa na ne díval. A premýšľal. Ležal na tráve s rukami založenými pod hlavou. Hľadel, ako padá hviezda a zasmial sa.
„Keby si tu bola, už by si mi vravela, aby som si niečo želal, že sa mi to splní. Ale to, čo by som si ja želal, sa splniť nedá.“
Zafúkal jemný vetrík. „Ale dobre, nech je po tvojom.“ Zavrel oči a prial si...
****

„Aaaaaa!“ Do noci sa ozval strašný výkrik. Ľudia začali zamkýnať domy, zatvárať okná, triasli sa vo svojich domovoch. „Už ide!“ Znelo v každej rodine.

„Amiko? Amiko, kde si?“ Matka hľadala svoju dcéru., ale nemohla ju nikde nájsť. Potom zbadala otvorené strešné okno. „Amiko, nie....“ Klesla na kolená a začala plakať.

Dievča sa prechádzalo po opustených uliciach.
„Pche! Čoho sa boja. Veď tu nič nie je,“ vravelo si smelo nahlas, hoci sa jej začínali zmocňovať obavy.
Vtom naľakane podskočila. Z vedľajšej uličky totiž začula divné zvuky. Opatrne sa tam vybrala. S otvorenými ústami hľadelo na to, čo sa tam dialo.
Pozerala sa na niečo divného. Bolo to niečo medzi človekom a tigrom. Malo to veľké drápy, špicatejšie uši a veľké, zakrivené zuby. Bolo to aj chlapte a sfarbené do biela. A ono to... ono to jedlo. Nie, žralo to...
Naplo ju. To niečo tam jedlo ľudí. Alebo skôr dojedalo to, čo z nich ostalo.

Začala potichu cúvať, ale nepočítala s plechovkou, o ktorú zakopla. Ten zvuk zaznel v tom tichu ako úder hromu.
Zviera zdvihlo hlavu. Jeho pohľad bol divší, než pohľad hladného leva. Z úst mu kvapkala krv, zubami zvieralo kúsok končatiny, ktorú hneď odhodilo.

Vydalo sa k nej. Ona neutekala. Len fascinovane hľadelo do jeho očí. Boli, nevedela to presne popísať, boli jednoducho zvláštne.
Už stálo pri nej. Dýchalo jej na tvár. Bála sa, a ako, ale nemohla sa ani pohnúť....
Sklonila hlavu až k jej a potom....

„Necháš ju na pokoji, ty potvora?“ Skríkol niekto a zviera odletelo o niekoľko metrov ďalej.
Pred Amiko stál blonďák s modrými očami. Ruky mal zaťaté a jeho hnev sa stále zvyšoval.
„Nič ti nie je?“ Hodil na ňu pohľad.
Nemo pokrútila hlavou.
Usmial sa. „Som rád,“ pozeral, ako sa zviera zdvíha zo zeme. Potom náhle zarevalo. Bol to strašný rev. Plný utrpenia. A zmizlo.
„Kde je?“ Vykríkol on a rozbehol sa tam, kde stálo, ale nenašiel ani stopu. „Dopekla!“
Vrátil sa k dievčaťu. „Poď, vezmem ťa domov.“ Chytil ju za ruku a obaja kráčali tam, kam ich ona viedla.

Dcéra zaklopala na dvere. Tie sa pomaly otvorili a...
„Amiko... Amiko!“ Žena objala dievča a rozplakala sa od šťastia. „Ďakujem,“ zašepkala mu.
„Eee, nie je za čo, naozaj, veď sa nič nestalo,“ bol rád, že je všetko v poriadku.
„Narutooooo! Hej, kde si?“ Ozýval sa blízko nich nejaký ženský hlas.
„Musím ísť, dávaj si nabudúce pozor, dobre?“ Postrapatil malej vlasy a rozbehol sa za hlasom, ktorý ho volal.

„No, kde si bol? Báli sme sa o teba.“ Nahnevane vravela.
„Ale, Sakura, veď sa o mňa nemusíš tak báť, ja som silný. Aj keď, nepríjemné mi to rozhodne nie je, lebo to znamená, že ma máš rada, že?“ Uškŕňal sa veselo.
„Tyyyyy!“ Napriahla ruku a tak mu tresla, až odletel o päťsto metrov ďalej. „Nechci ma naštvať!“
„To by som naozaj nechcel,“ zašomral si popod nos.
„Naruto, videl si ho?“ Ozval sa iný hlas.
„Áno, vyzerá ešte desivejšie, než ako ho popisovali.“ Zamračil sa Naruto.