V znamení vetra a ohňa 4 - Za hranicami tmy a svetla

„Sasuke-kun...“ Zašepkala z posledných síl, čo jej ešte v zoslabnutom tele zostávali. Prečo. Znela posledná otázka, ktorú si položila, než stratila posledné kúsky zdravého vedomia.
Sasuke zavrel obe oči s obrovskou námahou, nesmierne ho bolelo to, na čo sa chystá, čo práve chce vedome urobiť. Mal ju zabiť, no len pomyslenie nato, ho privádzalo do krajnej zúrivosti. Ležala na zemi nehybne, pozorne sa na ňu zadíval, akoby iba spala a pritom vyzerala tak nádherne. Rovnako ako pred rokmi, bol to on, kto musel ukončiť ich stretnutie takýmto mizerným spôsobom. Znechutil si aj sám seba, ale nemal na výber. Od okamihu, kedy sa stretli to musel urobiť. Preto ju aj vyhľadal, Orochimaru mu vyčítal jeho správanie, že sa dostatočne nevenuje svojmu tréningu ani svojmu hlavnému poslaniu.
„Takto chceš zabiť Itachiho?“ Opakoval mu dokola.
"Keď neustále myslíš iba na to dievča?" Hádzal mu tie jeho chabé výčitky na oči každý deň, až nakoniec mu prikázal, že si bude musieť vybrať a to medzi pomstou alebo láskou. Bolo to neuveriteľne ťažké rozhodnutie, ale vybral si...
Sakura bola nadbytočná pre jeho účel, iba ho spomaľovala a jeho myšlienky na ňu o to viac. No nemohol si pomôcť, už len ten pocit, že mu na nej tak neuveriteľne záleží dral jeho vnútro na kusy.
„Dočeta!“ Zaklial nahlas.
„Prečo to muselo skončiť práve takto...“ Pomaly k nej pristúpil, ostrie meča sa zalesklo v odraze strieborného mesiaca.
Čepeľ zamieril na bezbranné hrdlo. Už ani vánok sa neopovažoval pohnúť, akoby od ľaku prestal existovať, spolu s ich zakázanou láskou.
„Prosím, odpusť mi...“ Prosil ju, ale ona jeho nárek nepočula.
„Ale keď som v myšlienkach s tebou, nemôžem sa sústrediť na nič iné... Nemôžem slobodne dýchať, normálne uvažovať, už ani neviem kto vlastne som...“ Priznal potichu. Nemôže si dovoliť prehru, musí pomstiť svoj klan, svoju rodinu a zabiť hlavného vinníka jeho nešťastia! Prečo by inak žil, prečo by došiel takto ďaleko? Pre ten jediný účel.
„Ako sa môžem sústrediť na svoj cieľ, keď jediné, čo robím je, že neustále myslím na teba!“ Skríkol rozčúlene, jeho zloba narastala s každým novým nádychom. Potom sa ostro zarazil a ticho na ňu pozrel v ohromení. Z tváre jej stekala čerstvá slza.
„Sakura.“ Povedal láskavo, sklonil sa ku nej.
„Vždy sme chceli byť spolu, je tak...“ A nežne ju pobozkal na suché pery. Cítil jej dych, ako z nej uniká a vpíja sa do prázdna. Prerušil bozk, keby ďalej pokračoval prestal by reálne uvažovať.
„Odpusť mi...“ Meč sa zaleskol v povetrí a rýchly úder našiel svoje určenie. Necítila bolesť, keď sa ostrý meč zabodol do jej tela s neuveriteľnou ľahkosťou, ani prenikajúci chlad, ktorý po ňom okamžite prišiel. Jediné, čo ju hrialo pri srdci, bola láska a poznanie, že ju predsa len mal niekedy rád. Ohnivá krv prudko vystrekla z prebodnutého miesta a rozlievala sa po okolí, nezobudila sa ani na tú hlbokú ranu. Zastavil sa, ponad plece jej venoval letmý pohľad, kým bez slova odišiel rovnako, ako aj predtým. Zanechal ju napospas temnote, opustenú a bezbrannú, ležiacu mŕtvu na zemi, v náručí kráľovnej smrti.

Pochmúrnu noc vystriedal žiarivý deň. Naruto bol na obvyklej prechádzke okolo Konohy, kým sa nedozvedel, že ho Tsunade opäť volá k sebe. Tie jej ninja misie sa pre neho stávali dennou prioritou, navyše väčšinu z nich robil sám. Nedávalo mu to zmysel, prečo by ho babka Tsunade poverovala tajnými úlohami a to osamote, pričom mu neposkytla žiadne krytie inými ninjami. Záhada, pomyslel si. Ešte k tomu dnes jej mal priniesť túto haldu papierov, akoby bol jej poskok alebo čo, durdil sa na celý svet. Ramená ho boleli a nohy sa z toľkej váhy podlamovali. Náhle uvidel na ceste niečo ležať, nehýbalo sa to. Bolo to až príliš podozrivé, preto sa rozhodol obzrieť si to bližšie. Pár krokov ho delilo od toho miesta, keď sa silueta postavy začala jasnejšie vykresľovať a on spoznal, že to čo leží pred ním je...
„S...Sa...Sakura...?“ Vyznelo z jeho priškrteného hlasu. Všetky papiere, ktoré tak zvieral na hrudi mu popadali na lístím zasypanú zem, takmer prišiel o rozum, keď ju takto našiel.
„Čo sa tu preboha stalo!“ Bežal k nej rýchlo ako víchor, no nemalo to cenu, Sakura v tú noc zomrela. Rana v jej boku signalizovala, čo sa asi muselo prihodiť. Objal ju tak pevne, ako len vládal, dúfajúc, že sa prebudí. Bola taká chladná, srdce nebúchalo v pravidelných rytmoch, navyše všade bolo toľko krvi!
„No tak, Sakura...prebuď sa!“ Vzlykal a pritláčal si ju k sebe, z oboch očí mu vyprskli slzy.
„Prosím... Neopúšťaj ma, počuješ ma?“ Jemne ju zdvihol zo zeme a najbližšou cestou sa rútil do kancelárie Hokageho. Vykopol dvere so Sakurou, schovanou v teplom náruči: „Prosím, Tsunade potrebujem tvoju pomoc!“ Kričal a kliesnil si cesty pomedzi hŕbami zaprášených spisov a starých pergamenov.
Nechápavo ho sledovala, kým si neuvedomila pravý dôvod jeho návštevy.
„Naruto, čo to robíš a prečo ...“ Zarazene stíchla, pretože Naruto mal plné očí sĺz a jeho ustráchaný pohľad jej veľa napovedal.
„Sakura, niekto ju musel prepadnúť! Ja našiel som ju takto a...“ Vysvetľoval narýchlo, no neudržal sa bez viditeľného strachu.
„Sakura.“ Zašepkala trpko, keď uvidela smrteľnú ranu v jej pravom boku. Z pozície uznávaného lekárnika ihneď vedela, že tu už nemôže nijak pomôcť. Nemalo význam pokračovať, keď už nebolo možné zachrániť ju.
„Stratila veľa krvi, Naruto, neviem ako ti to povedať, ale je...“ Hľadala správne slová.
„Nie!“ Kričal impulzívne, pevne ju držiac a odmietajúc si niečo podobné vôbec pripustiť.
„Nemôže byť mŕtva, Tsunade! Nemôže, ja to nedovolím!“ Pohľad ma prázdny, bezvýrazný, prisluchajúci samotnému diablovi, keď prehovoril, preľakla sa.
„Ja by som urobil čokoľvek, len, aby som ju znova videl nažive.“ Priznal bolestne, pričom si ju pritúlil ešte tuhšie.
Tsunade si spomenula na tú osudovú noc, keď stratila svojho milovaného brata a životnú lásku, veď vtedy konala rovnako pudovo, ale aj tak ich už nikdy nesmela vidieť, nesmela ich objať, povedať im, ako veľmi ich ľúbi. A teraz má Naruto prežívať to isté, tú istú bolesť ako ona, bez možného lieku na jeho žiaľ?
„Máš ju až natoľko rád?!“ Spýtala sa udivene a vyčkávala.
„Viac než vlastný život.“ Povedal slabo, takmer ho nepočula a s nádejou pohliadol Tsunade do neurčitej tváre. Rozhodnutie bolo na nej, no mohla niečo urobiť?
„Existuje jedna prchavá možnosť, ale je to riskantné, ak to vyjde, možno na sebe privoláme hnev všetkých síl tmy a svetla.“
Nečakal dlhšie, to jediné teraz potreboval počuť, zdvihlo mu to skleslú náladu.
„Ty by si to dokázala? Vrátiť Sakuru späť?“ Bol taký nedočkavý a jeho sebavedomie narastalo každou sekundou.
„Orochimaru nie je jediný legendárny Sannin, ktorý pozná zakázané techniky! Navyše ja som Hokáge, shinobi z Konohy, neexistuje nič čo by som nezvládla.“ Pripomenula mu, a vyčarila nútený úškrn.
V srdci pocítil náramné teplo, a duša mu horela jasným plameňom. Majú teda nádej!
Situácia, do ktorej sa však týmto rozhodnutím dostala, nebolo nijak priaznivá, dokonca by povedala, že viac než kritická. Následky, ktoré by nasledovali by mohli byť horšie, než si kedy dokázala predstaviť, ale tento chlapec je tak odhodlaný, a zdá sa, že Sakuru vrúcne ľúbi. Nedovolí, aby sa jej trpká minulosť opakovala a zasiahla tak ľudí, ktorých má najradšej!
„Polož svoje ruky na ranu, hneď na moje, a vysielaj svoju chakru do tej rany.“ Odmlčala sa na okamžik, ale neváhala pokračovať.
„Sakura, sa teraz nachádza na hranici medzi životom a smrťou, ale stále neprestúpila na druhú stranu, máme istú šancu ju zachrániť. Musíš sa však sústrediť, aj najmenšia pochybnosť by znamenala katastrofu.“ Energicky prikývol. Nebola síce istá šanca na úspech, ale aspoň sa o to pokúsia.

Všade sa rozprestierala nekonečná temnota a tiché prázdno, nachádzala sa na mieste, kde raz skôr či neskôr skončí každý shinobi. Ale toto miesto bolo pochmúrne, bez radosti, šťastia, či nádeje, všade bola len tma, bolesť a zármutok.
„Kde to som?“ Opýtala sa sama seba, ale nepočula vlastný hlas.
„Ako som sa tu ocitla? Je tu niekto?“ Odpovede neprichádzali, chlad a tma boli také intenzívne, že cítila ako ovládajú jej stiesnenú myseľ. Príval bolesti a beznádeje ju načisto ochromil, nevládala bojovať s niečím, čoho sa nemohla dotknúť. Cítila ako padá, padá do priepasti večného zabudnutia, z ktorej niet návratu. Toto bola cesta, ktorou musela kráčať.
„Prosím...“ Počula niečí vzdialený hlas, vychádzajúci odnikiaľ. Obzrela sa, nevidela nikoho, iba čiernu noc.
„Prosím, Sakura....“ Volal ju, no márne.
„Kto je tam?“ Nemohla si spomenúť, myšlienky boli chaotické a neusporiadané. A potom tá pálivá bolesť, keď sa snažila vybaviť si jeho tvár.
„Sakura, vráť sa sem... Vráť sa ku mne.“ Prosil Naruto a vysielal všetku svoje chakru, ako aj červenú chakru Kyuubiho, do Sakurinho stuhnutého tela, avšak bez žiadneho výsledku.
„Ten hlas....“ Spomínala a bolesť sa rozpínala čoraz viac, no nepoľavila v snažení. Musela zistiť, kto to je a čo vlastne od nej chce. Bola už tak blízko, črtala sa pred ňou silueta nejakého mladíka.
„Poznám ho... Už som ho niekde videla.“ Nedokázala však nájsť tú správnu spomienku, ani určitú tvár. Čas sa krátil ohromnou rýchlosťou, nezostávalo ho veľa, musela ísť...stať sa súčasťou kolobehu smrti, opustiť pozemský svet a zamieriť za ďalekým svetlom.
„Sakura!!!“ vykríkol do prázdna.
Náhle precitla, zorničky sa jej prudko rozšírili v úľaku. „Naruto...?“