V znamení vetra a ohňa 3 - Zoči voči skrytej túžbe

Neskorý chladný večer sa tiahol zradnými úbočinami. Vysoké skalnaté kopce nad Konohou sa ponorili do prenikavej tmy, a tá rozprestrela svoje nekonečné krídla plné temnoty. Ponáhľala sa, utekala akoby o život. Prečo sa to musí stať práve mne, nechápala. Práve teraz, keď sa ako tak začínala dostávať z tej hrozivej osamelosti, keď začínala dúfať, že by dokázala niekedy zabudnúť... Ani netušila ako, náhle sa ocitla na rovnakom mieste ako pred 3 rokmi, v ten istú noc, v tú istú neskorú hodinu. Zaspomínala na Sasukeho tajný odchod. Stále mala pred očami ten bolestný výjav ich stretnutia. Akoby sa odvtedy nič nezmenilo.
„Nechoď, ak nemôžeš zostať, zober ma so sebou!“ prosila zúfalo, ako aj jeho posledné slová: „Po tom všetko si stále otravná.“
Nemohla vrátiť ten vzácny čas, ale aspoň dúfala, že on stále žije a je nikde šťastný.
„Si taká hlúpa, Sakura. Spomínať na niečo čo je navždy stratené.“Pošepla si sama pre seba a pokúsila sa o úsmev. Ach, Sasuke, kde len môžeš byť, si v poriadku? Venovala svoje najtajnejšie želania žiarivej oblohe vysoko nad sebou, nech tá padajúca hviezda donesie jej priania až k nemu.

Náhle za svojím chrbtom zacítila niečí intenzívny pohľad. Neznámy cudzinec, akoby chcel, aby ho zmyslami zachytila. Nestihla sa spamätať a záhadná postava sa ocitla v jej tesnej blízkosti, stojac necelých pár stôp za ňou. A ona bola natoľko vystrašená, že nedokázala vzdorovať možnému nebezpečenstvu.
„Sakura...“ Ozvalo sa spoza jej chrbta, no nemohla sa otočiť k zdroju šíriaceho sa zvuku. Bála sa, lebo kebyže tak urobí majiteľ toho hlasu tam v dnešnú noc nebude stáť, a ona sa späť ponorí do prázdnoty vo svojom srdci. Pochybovala, že by tam skutočne mohol byť, určite iba zradná vidina minulosti.
„Nie.“ Nahovárala si, aby oklamala aspoň samú seba.
„To nemôže byť pravda.“ Osoba za ňou sa ani nepohla, zdalo sa, že vyčkáva ako bude reagovať. Tichý lovec sa chystal zaútočiť na nič netušiacu korisť.
„Je to tak dávno, však?“ Odvetil potichu. Z oka jej vypadla horúca slza, ktorá jej stekala na chvejúcu sa tvár. Nemohla uveriť, že by to mohol byť práve on.
„Preto odmietaš uveriť, že je to skutočné?“ spýtal sa tajomne. Nebolo pochýb, bol to on. Jej skutočná a jediná láska.
„S...Sa...Sasuke-kun?“ vyrvalo sa zo Sakurinho stiahnutého hrdla.
„Potom prečo...“ Sasuke pochopil na čo naráža, ale dúfal, že si to za celé tie roky uvedomila.
„Prišla si na to, že samotu musíš prijať vo svojom vnútri, naučiť sa ju akceptovať, prestať ju odmietať, dovoliť, aby sa stala tvojou súčasťou. Nemohol som ti to vtedy povedať, pretože si nevedela aké to je, ale teraz je to iné.“
„Čím je to iné!“ Vykríkla so slzami v očiach.
„Musíš pochopiť, že to bolo najťažšie rozhodnutie môjho života.“ Odvetil jej.
„Tak prečo si sem dnes prišiel?! Znova ma trápiť?“ predniesla skleslo.
„Nie... Aby som ti pripomenul čo ku mne cítiš, a ešte niečo, ja som nezabudol, Sakura.“
„Neverím ti...neľúbil si ma, preto si odišiel.“ vzlykala a znova cítila tú ukrutnú bolesť, ako sa derie na povrch a otvára staré rany.
„Pretože som nechcel, aby si skončila ako ja, aby si nasledovala cestu, pri ktorej som ja nemal na výber.“ Oponoval jej, pričom chcel vyvrátiť jej mylné predstavy z ich posledného stretnutia.
„Prečo nie? Vždy som ťa ľúbila viac než vlastný život!“ Vietor mu strapatil uhľovo-čierne vlasy, na jeho čelo sa objavili náznaky výčitiek.
„V tú noc...“, náhle sa jej zorničky roztiahli v čírom údive, „som pochopil, že mi na tebe záleží viac než ako iba na kolegovi, či priateľovi, nechcel som Ti nijak ublížiť, ver mi.“
„Veriť ti?“ zopakovala, a energicky pokrútila hlavou v odmietavom geste.
„To už nikdy neurobím, počuješ? Odteraz sme nepriatelia.“ Pripomenula mu vzdorovito. Nepriatelia? A na perách sa mu roztiahol širokú úsmev. Bola taká rozkošná, keď sa hnevala, takmer by na to bol zabudol.
„Ale ani ty by si nemala zabúdať, že kedysi dávno si ku mne cítila niečo viac.“ osviežil jej pamäť, a spomienky, ktoré ju dennodenne trápili a zabodávali sa do krehkej mysle ako stovky ostrých ihiel.
„To bolo veľmi dávno, navyše ľudia sa menia.“ Ticho si vzdychol.
"Ale ty nie. Neprestala si po mne túžiť rovnako, ako ja som nikdy neprestal túžiť po tebe..." priznal sa.
„Hlúposti.“ Zareagovala napäto.
„Chceš dôkaz?“ naznačil energicky. Pomaly sa priblížil, krok za krokom k objektu svojej skrytej túžby. Jemne ju pohladil na chrbáte, potom si ju otočil, aby na ňu dobre videl. Všimol si potoky vysušených sĺz, ktoré zanechali slané potôčiky na jej lícach.
„Tak prečo sa chveješ, keď sa ťa chcem dotknúť? Prečo cúvaš, keď ťa chcem zovrieť do náručia, Sakura.“ Od ľaku prestávala dýchať. Ako mohol tak rýchlo odhaliť jej skutočné pocity? Aj keď... Sharingan! Až teraz si ho všimla, takže celú tú dobu?
Jeho oči boli zrazu opäť zradné ako tá najhlbšia studňa a nevyspytateľné ako tá najtemnejšia noc. Sharingan z ničoho nič zmizol, cítila jeho nepravidelný dych, a takisto si uvedomila, že tiež musel po nej túžiť, rovnako ako ona po ňom. Váhala, jej kroky chceli ustúpiť, no jej srdce zostať. Ruky položil na jej driek a pritiahol si ju bližšie, ako by bola jeho vybojovaná korisť. Nebránila sa, iba s oddanosťou na neho hľadela. V jej očiach zbadal neutíchajúce plamienky nenávisti, ktoré ešte celkom nezmizli.
„Nechcem nič predstierať. Chýbala si mi...“ Srdce sa jej skoro zastavilo. Povedal práve to, čo povedal?
„Celý ten čas, odkedy sme sa naposledy stretli, neprešiel jediný deň, aby som nevidel tvoju tvár vo svojich snoch.“
„Tak prečo... Prečo si odišiel a nechal ma napospas samote... Sasuke!“ vykríkla, krútiac hlavou. Sasuke zostal napodiv pokojný ako predtým, neváhal vysvetliť jej pravdu.
„Odpoveď už predsa poznáš, už som ti ju raz povedal, chcel som ťa chrániť.“
„Ty klamár!“ Zakričala prudko a chcela sa od neho odtiahnuť. Nedovolil jej to, namiesto toho ju stisol ešte pevnejšie.
"Klamár..." Prestala sa však brániť, nemalo to cenu plytvať energiu na niekoho, koho nemohla poraziť. Vzdala svoje snaženie a nechala sa unášať jeho čarom, ktoré na ňu pôsobilo aj po toľkých rokoch rovnakým kúzlom.
„Už nechcem premrhať ani jeden deň bez teba.“ vzlykala, zadržajúc slzy.
„Ja viem...Odpusť mi.“ Zaznelo, keď ju tuho objal, odmietajúc povoliť svoje zovretie.
„Nechcel som ti nijak ublížiť, nechcel som...“ Spokojne sa pomrvila v jeho objatí.
„Ale ja som ti už dávno odpustila.“ Povedala celkom úprimne, vychutnávajúc si pôžitok z jeho vysnívanej spoločnosti. Zohol sa k nej a ich pery sa prekryli, bol to dlhý bozk, akoby mal nahradiť všetko, čo si predtým spoločne nemohli dopriať, akoby mal nahradiť všetko to, čo za tie tri nekonečné roky zameškali. Potom nečakane zodvihol tvár, a ona zbadala v jeho smutnom výraze niečo temné.
„Prepáč mi...“ zopakoval ticho, hladkajúc ju po tvári a utierajúc jej nové slzy. Nechápavo skúmala jeho tajomné čierne oči, plné neskrývanej bolesti.
„Mangekyou sharingan!“ vykríkol do temnoty, a Sakura sa v bezvedomí prudko zvalila na lístím zasypanú zem...