V znamení vetra a ohňa 2 - V pazúroch osudu

Dnes už nikam nepôjdem, zaumienila si v duchu a vzdorovito sa prevrátila na druhý bok. Prečo aj? Nikto ma predsa nečaká, aj keď... Po dlhom zamyslení, ju niekto napadol. Možno jeden človek tu bude, ale len predstava na to, jej naháňala panickú hrôzu, to čo sa stalo včera síce nemôže vymazať len tak ľahko z pamäte, na to je to azda až príliš čerstvý zážitok, ale aj tak chcela čo najskôr zabudnúť, že sa niečo podobné vôbec odohralo.
„Sakura! Dnes máš voľno, ale nemala by si celý deň preležať vo svojej izbe, na to je až príliš pekne, nemyslíš?“ Zvolala jej milovaná mama z kuchyne.
Sakura si vzdychla. Shanaroo! Dokedy ma chceš takto obmedzovať, skríkla vnútorná Sakura v záchvate zúrivosti.
„Áno, mami, veď už idem.“ Prišla po chvíli konečná odpoveď. Rýchlo sa obliekla, ani nestrácala čas česaním si strapatých vlasov, prehodila si cez seba hrubý plášť, pretože vonku sa schyľovalo k letnej búrke, aj keď si to jej mama očividne nechcela priznať, ona si to všimla už dávnejšie.

Pozorovala oblohu, odkedy sa zobudila, obdivovala veterné obláčiky v tvare snehovo-bielych baránkov, putujúcich všetky svetové strany. Túžila s nimi splynúť a zabudnúť na všetky svoje problémy, či starosti. Tiahlo ju to však tam, kde to všetko začalo, nejakým neznámym spôsobom si chcela pripomenúť minulosť. Boj o prežitie, tri stĺpy, o ktoré mali byť priviazaný, cingot rolničiek, to všetko smerovalo jej vrtkavé myšlienky do dávnej minulosti. Keď sa trojčlenná skupina, vedená vždy meškajúcim Hatake Kakashim, snažila stať sa právoplatnými geninmi, ninja učňami. A ako sa jej to po urputnom boji a prekonaní všetkých Senseiových nástrah nakoniec aj podarilo. Búrkové mraky začali pomaly ovládať oblohu, ale stále nad žiariacim slnkom nenachádzali dostatočnú prevahu. Stála pred troma stĺpmi bez pohybu, akoby zamrzla v čase spolu s nimi. Náhle zacítila odzadu niečí slabý dych, pomaly sa pootočila, dúfajúc, že osoba ktorej pohliadne do tváre nebude práve on.
„Našiel som ťa.“ Odvetil s úsmevom a ona čelila jeho spaľujúcemu pohľadu. Zoči voči možnej výzve sa triasla po celom tele.
„Prečo si tu?!“
Naruto sa zaškeril, a navyše s tým známym diabolským úsmevom, ktorý dokázal vyčariť iba on.
„Myslím, že poznáš moju odpoveď.“
Chvíľu sa tvárila, že to nepočula. Všimol si to, a preto to neváhal zopakovať, trebárs aj milión krát.
„Tiahne ma sem rovnaký účel ako aj teba.“ Spomenul narýchlo, aby ozrejmil danú situáciu a ich celkom náhodne stretnutie. No jeho účel nájsť ju a pohovoriť si o tom, čo sa stalo včera, bol vopred jasný.
„Myslíš spomienky na našu spoločnú minulosť?“ Odpovedala, očakávajúc jeho kladnú odpoveď a znova sa mu otočila chrbtom. Takto sa jej rozprávalo omnoho slobodnejšie, okrem toho nemusela vzdorovať jeho zvedavým modrým očiam.
„No, nie tak celkom.“ Chladný vietor prinášal zo sebou pocit neistoty.
„Ako to myslíš?“ Stuhla ako ľad, no nenachádzala odvahu pozrieť na neho.
„Čiastočne som prišiel aj pre niečo iné.“ Preglgla horkú slinu a snažila sa prinútiť k nádychu.
Niečo iné, opakovala si v duchu.
„Prišiel som, aby som ťa mohol znova vidieť.“ Doplnil svoje, pre ňu tak nejasné slová. Neváhala a pootočila hlavu, smutne sa na neho zadívala ponad plece. Videla v jeho očiach plamienok nádeje, no nechcela ho držať v naivnej ilúzií.
„Vyhýbaš sa mi.“ Poznamenal sklamane a predstierajúc falošný úškrn neváhal dodať: „Hádam sa ma len nebojíš?“ Naruto zostal stáť pokojne na mieste, ani ho nenapadlo pohnúť sa a ešte viac ju tým vystrašiť. Nevedel, či sa mu to zazdalo, alebo sa skutočne pri jeho posledných slovách celá zachvela.
"Včera...“ Začal jemne, smerujúc k svojmu pravému účelu.
„Včera to bol omyl, Naruto.“ Vbehla mu do reči, ospravedlňujúc svoj unáhlený čin.
„Bola som ranená, teda ešte stále som zo Sasukeho odchodu, asi len preto sa stalo, čo sa stalo.“ Klamala, keď nie Naruta, tak sama seba určite. Nechcela si totiž priznať, že by medzi ním a ňou mohlo vzniknúť niečo viac, niečo magické, neuveriteľné zmyselné a pudové ako samotný život.
„Prepáč mi ak som ťa nechávala v istej nádeji, že ty a ja...“ Nemala odvahu dokončiť to, čo začala.
Usmial sa, akoby vedel vopred, čo mu odpovie.
„Konečne si si to priznala, Sakura.“ Pripomenul jej impulzívne.
„Pretože, to čo sa stalo včera bolo skutočné, nebol to iba krásny sen, alebo niečí hlúpy výmysel.“ Odporoval jej, prebodávajúc ju svojím horúcim pohľadom.
Sakura nemohla ďalej, nevedela prečo musela po ich spoločnom bozku tak zbabelo utiecť, ani prečo jej iba spomienka na ten okamih vyvolávala závrate.
„Prosím prestaň.“ Žiadala ho, potom uprela na neho svoje uplakané oči. Videl, že jej svojím správaním spôsoboval bolesť, ale už nebolo cesty späť. Od tej osudovej chvíle, keď sa ich pery stretli v tom spaľujúcom bozku. Jednoducho nemohol cúvnuť, stratiť tak všetko o čo tak tvrdo bojoval!
„Nič ku mne necítiš?“ vyriekol tú otázku, na ktorú ako jedinú nevedela odpovedať. Mlčala ako chladná ryba, snažiac sa iba utiecť rybárovi z nastraženej návnady.
Odmietavo pokrútila hlavou, v mylnom geste.
„Nič k tebe necítim, Naruto.“ Nevydržal ľadový pohľad, ktorý mu venovala, nedokázal prekonať ľahostajnosť v jej hlase s akou k nemu rozprávala, príliš to bolelo, aby to bola pravda.
„Tvoje pery však vtedy hovorili niečo iné, než hovoria teraz tvoje slová.“
Rozčúlil sa, postrehla to v jeho výzore, ale aj tak stále trvala na svojom.
„Zmýlila som sa. Ľudia robia chyby, Naruto.“
Naruto sa tváril bezradne a taktiež vydesene kvôli jej myšlienkam. Potom k nej však bleskovo pristúpil a schytil ju do prázdneho náručia. Prudko ňou zatriasol, v snahe ju zobudiť z jej sna.
„Nemôžeš predstierať, že to necítiš.“ Predniesol rozzúrene, no láskavo zároveň.
„Tú záhadnú silu, ktorá nás k sebe tak priťahuje...“ Privinul si ju pevne ku sebe, takmer nemohla dýchať ako ju stískal. Jemne ju pohladil po vlasoch, pričom jej venoval letmý bozk na potom poliatu šiju.
„Prosím, netráp ma už toľko.“ začala bojazlivo po tom, ako si uvedomila, čo asi cíti.
„Vždy som ľúbila iba Sasukeho, potom prídeš ty a obrátiš celý môj život naruby!“ Vykríkla do ničoty, keď mu udierala päsťami do jeho silnej hrude.
„Už ťa nechcem nikdy vidieť plakať, Sakura. Sľúb mi to, inak budem musieť zakaždým urobiť toto.“ Zohol sa a ich pery sa dotkli. Na kratučký okamih, sa cítila ako v nebi, čoby sa každá bolesť a zármutok vyparili do prázdna, z ktorého aj tak pochabo vzišli. Sladký príval vzrušenia ju premohol, nedovoľoval sa jej pohnúť, ani uniknúť z jeho pevného zovretia. Bola lapená v pasci, a to v pasci spaľujúcej vášne.
„Prepáč mi.“ Zamumlal nezrozumiteľne, keď ju tak náruživo bozkával, odmietajúc niekedy skončiť.
„Ale nemôžem prestať.“
A tiché slzy sa spustili z čierneho neba, sťa trest za ich spoločný hriech...