Sľub

Posledný ťah v Shogi patrí tebe. Stále čakám, kým ho spravíš. Ale márne. To sa už nikdy nestane. Už nikdy nepoložíš svoju ruku na hracie pole. Už nikdy prstom nepohneš figúrky vykonajúc ten ťah. Oproti mne je prázdno. Len prázdne miesto na lavičke pre človeka, ktorý si tam už nikdy nesadne. Už nikdy sa nedozviem, kto vyhrá.
Mám plakať? Nejde to. Prečo? Prečo to do frasa nejde?! Nemal som ťa rád? Nie. Tak to nie je.
Kým Chouji a Ino tak srdcervúco plakali nad tvojim telom, ja som nepohol ani brvou. Snažil som sa logicky uvažovať. Ale k čomu mi bola v tej chvíli logika? Nakoniec som predsa len pár sĺz vyronil. Čo už, emócie nado mnou zvíťazili.
V mysli ale bola otázka: Prečo to robím? Prečo plačem? A prečo ľudia tak hrozne plačú nad stratou blízkeho. Čakajú, že sa vráti? Očakávajú snáď, že slzy vyronené za stratou milovanej osoby im ju naozaj vrátia? Blbosť. Kto by tomu veril.
Tak na čo je plač? A prečo by som to mal robiť. On by si to neprial. Nie. Som si istý, že nie.
„V živote nindžu príde ešte veľa strát“- hovoril.
„Keby sme každého oplakávali, kedy by sme stihli zaňho bojovať? Dokončiť to, čo on nestihol.“
No ani pomsta nie je správne riešenie. To mimochodom tiež hovoril.
Strácam sa v tom.
Prečo niektorí hovoria, že ľudia odchádzajú vtedy, keď skončia svoju misiu tu na zemi. Prečo hovoria, že odídu, až keď ich ľudia už nepotrebujú?
On mal ešte prečo žiť. Jeho dieťa. Jeho krásna dcéra, ktorá teraz neuvidí svojho otca a on neuvidí vyrastať ju.
Neuvidí jej prvé kroky. Jej prvé kroky na akadémiu. Tú cestu, kedy sa z nej stane nindža. A ako bude bojovať za svoju zem rovnako, ako on. Mal ju toho ešte veľa čo naučiť. Od neho sa mala učiť techniky. Mali spolu zvádzať boje a zdokonaľovať sa po jeho boku. Každé dieťa si zaslúži mať šťastnú, kompletnú rodinu. Matku, ktorá ju bude viesť k slušnosti, úcte. Otca, ktorí ju bude viesť k disciplíne, pokore. Viere v to, že aj keď je svet občas zlý, aj jeden človek môže veľa zmeniť - po vzore jedného nemenovaného chlapca. Ktorý síce bol neotesaná trúba, no dokázal veľké veci, pretože si išiel za snom a mal ľudí - aj keď len pár ľudí, ktorí mu ukázali cestu a pomáhali mu ňou prejsť.
Áno. Svet nindžov je zlý a krutý. Ale vziať rodiča ešte nenarodenému dieťaťu je krutosť najhrubšieho zrna.
Teraz tu kľučím pred tvojim hrobom a dávam si otázku, či som tomu mohol zabrániť. Veď som tam bol! Bol som tam! Boli sme tam všetci došľaka! A nikto. Vôbec nikto z nás tomu nedokázal zabrániť.
Teraz mám voči tebe jednu povinnosť. Jeden sľub, ktorý som ti dal, keď si mi umieral v náručí a žiadal si ma o zapálenie poslednej cigarety, ktorá ešte nedohorená padla na zem v čase tvojho posledného výdychu. Mimochodom, tvoj zapaľovač stále mám. Ako pamiatku.
Ten zapaľovač som už toľko krát zapálil v nádeji, že možno prídeš.
Ďalšia hlúposť.
Sľúbil som ti, že o tvoju ženu aj dieťa bude dobre postarané.
Kurenai ti priviedla na svet krásnu dcérku. Volá sa Mirai - asi chápeš prečo.
Má oči svojej matky, ale vždy keď sa na ňu pozriem, vidím v nej kúsok teba.
Už vyrástla. Veľa toho vie. Ovláda aj tvoje techniky, takže máš byť tam z hora na čo hrdý. Vyrastá z nej unikátna mladá dáma a verím tomu, že v tvojom posolstve bude pokračovať, len čo vychodí akadémiu.
A neboj sa, neprestal som na ňu dohliadať. Presne tak, ako som ti to vtedy sľúbil. Obvykle považujem niektoré veci za otravné. Ale niečo takéto nemôžem považovať za obťažujúce. Hlavne od človeka, ktorí mi bol vzorom a viedol ma.
Teraz som na rade ja. Usmerňovať “tvoju budúcnosť“.