Láska verzus moc a sila 11

Kvôli pár mesačnej neaktivite som k časti pridala zhrnutie predošlých desiatich kapitol.

V nemocnici panovala stále pochmúrna nálada. Síce sa rozhodlo, že Božský strom zničia, ale nikto nevedel s istotou povedať, či to už chorým ľudom pomôže. Niektorí od toho rozhodnutia už vydýchli naposledy a ich rodinám sa tak rozplynula nádej v uzdravenie. Radosť a viera sa zmenili na plač a nariekanie. Blízka rodina nebola však jediná, kto pociťoval stratu. Zasiahlo to každého v nemocnici, či už to dal najavo alebo nie. Aj oni sa dovolili stratiť v ružových myšlienkach o zdravých a vyliečených pacientoch. A preto ich smrť znamenala šok a prasknutie tej bubliny. Museli sa však opäť vrátiť do reality, kde súboj nie je vyhratý, kým sa nad nimi bude na kopci vypínať Božský strom.
Tamiko spolu s Yumi zabalili do bielej plachty telo mladého muža, ktorý skonal ráno potom, čo poslali domov Kumiko, ktorá v nemocnici slúžila už niekoľko dní. Odmietala odísť a oddýchnuť si, ale nakoniec ju prehovorili. Nechceli, aby sa príliš vyčerpala a neodpadla, ako sa stalo už mnoho ráz. A túto skutočnosť si musela uvedomiť aj ona sama.
„Tretia smrť za posledné dva dni,“ povedala Tamiko a snažila sa o neutrálny hlas.
Pokúšala sa vytesniť myšlienky na plačúcu ženu, ktorá ich dnes poctí svojou návštevou s uslzenými očami. Bude sa pýtať otázky, na ktoré nebude mať ona a ani nikto iný odpovede. Pozostalí si neuvedomovali, že ošetrovatelia nerozhodovali o tom, koho si smrť zoberie a koho život ušetrí. Keby to bolo na nich, nikto už nezomrie, všetci sa po zničení stromu preberú a bez následkov. Žiaľ, takúto moc nemal nikto z nich.
„Nie je to posledný raz, čo toto robíme, kým sa nezničí strom,“ povedala Yumi.
V rukách žmýkala špinavý kus látky a kvapky vody dopadali aj na drevenú dlážku vedľa jej nôh.
„Viem,“ neostávalo Tamiko nič iné, iba súhlasiť.
Nikto nevie, kedy Indra studňu vykope a koľko životov si Božský strom zoberie ešte po svojom zničení. Museli sa na túto skutočnosť pripraviť.
„O chvíľu príde jeho žena,“ začala opatrne Yumi s tichou prosbou v hlase.
Síce obe už niekoľko rokov pracovali v nemocnici, ale oznamovanie týchto správ pre nich bolo stále ťažké a radšej túto úlohu zverovali inému pracovníkovi. A k tomu od doby, čo v ľuďoch rozkvitol púčik nádeje, že toto umieranie skončí, sa im to oznamovalo ťažšie, aj ich reakcie boli prudšie a niekedy viac agresívnejšie.
„Ja jej to povedať nemôžem. Odchádzam na pár hodín preč,“ zamietla jej tichú prosbu.
Tamiko ponorila ruky do teplej vody a kúskom mydla si z nich začala zmývať nečistoty. Na oblohu už pomaly vystupovalo obedňajšie slnko, čo znamenalo čas odchodu z nemocnice. Nerada v tom však nechávala svoju priateľku samú, ale toto stretnutie už odkladala nejaký ten deň.
„Som rada, že sme Kumiko poslali domov, ale tento rozhovor vie z náš všetkých viesť najlepšie,“ posťažovala si nahlas, avšak z jej hlasu nepociťovala nijaký hnev.
Rukou si uvoľnila bielu zásteru a položila ju na kopu špinavej bielizne.
„Taya sa s tou ženou často rozprávala, možno jej to bude chcieť povedať ona,“ navrhla Tamiko.
Nečakala však, že vyslovenie mena ich priateľky a spolupracovníčky vženie do miestnosti napätie. Všetky tri dievčatá sa poznajú už dlhé roky a konfliktom alebo klebetám sa vždy vyhýbali. Preto dievča nerozumelo, prečo Yumi zrazu stíchla a odvrátila od nej zrak. Niekoho iného by možno aj napadlo, že sa len nepohodli a jedná sa o klasické ženské opletačky, ale Tamiko poznala obidve a túto možnosť hneď vylúčila. Ak Yumi zareagovala takto, má pre niečo na Tayu naozaj ťažké srdce a nechce, aby o tom ona vedela. Zrejme sa v tomto ich spore jednalo o ňu...
Dievča odložilo kúsok mydla a začalo sa pomaly utierať do mäkkej látky. Síce sa dusno v miestnosti mohlo prirovnať blížiacej sa búrke, ale Tamiko odísť nemienila. Preto sledovala svoju priateľku, ktorá radšej skladala kusy špinavej bielizne, než na nej mal spočinúť jej zrak. Nechcela sa s ňou podeliť o svoje pochybnosti týkajúce sa Tayi a zaryto mlčala. Avšak roky neodhalia iba kladné stránky človeka, ale aj tie slabé. Yumi bola veľmi silná žena, ktorá sa rozhodla nežiť večne v smútku kvôli svojmu smutnému detstvu a miesto toho sa rozhodla starať o ľudí, ktorí to potrebujú. Lenže tajomstvo, o ktorom verila, žeby mal vedieť aj niekto iný, nedokázala v sebe dlho dusiť.
„Yumi,“ oslovila ju mierne Tamiko.
Tlačil ju čas a aj zvedavosť. Bála sa, že Yumi vie o niečom, čo by jej na plecia pridalo ďalšiu ťarchu a už teraz sa mladému dievčaťu podlamovali kolená. Ťažila ju zrada rodiny a stále nerozumela, ako si mohli pokojne líhať, keď vedeli, že kým vstanú, choroba si zoberie život ďalšieho nevinného človeka, ktorý im veril.
Tamiko kvárila aj nútená svadba za človeka, ktorého nemiluje a hrozba, že sa ním stane práve Jiro.
Taktiež ju umárala skutočnosť, že si mnohí myslia, že je Jirovi zaviazaná kvôli tomu, že si ju zobral pod svoje ochranné krídla a zachránil ju tak pred mesiacom od cely len o vode a chlebe.
Aj nenávisť zo strany mnohých občanov dediny a ich neustále pohŕdanie a označovanie ju za naivku a pobehlicu.
A nakoniec Indra, ktorý ľudom obalamutil mysle a nepriamo sa jej k tomu priznal.
Oslovená konečne prestala s nezmyselnou činnosťou. Aj tak sa bielizeň bude musieť pretriediť a spočítať, a opäť sa rozhádže. To si uvedomovala i Yumi.
„Kto si myslíš, že ťa z nemocnice zradil?“ spýtala sa a ďalej pokračovať už ani nemusela. Tamiko veľmi dobre vedela, kam tým smeruje, presnejšie na koho chce hodiť obvinenie zo zrady.
Samozrejme, že nad tým rozmýšľala. Hlavne, keď zavládla noc a spánok ju nechcel vziať do svojej ríše, kde problémy nie sú. Iba ticho a pokoj. A prirodzene, že ju napadla aj jej kedysi veľmi dobrá priateľka.
„Taya ma nezradila,“ odpovedala jej.
Neklamala. Vedela, že ona to nebola a dala by za ňu v tomto prípade pokojne aj ruku do ohňa.
„Odkedy začala tvojho brata navštevovať vo večerných hodinách, vie o nemocnici všetko,“ obhajovala Yumi svoje tvrdenie. Mala právo byť za toto na ňu nahnevaná. Všetci boli.
„Viem, že Kyovi...“ nestihla dokončiť ani vetu a už Yumi začala z minulosti ťahať ďalšie jej prehrešky.
„Pamätáš, keď sme s Kumiko odmietli podať chorému ten čaj z tých podivných bylín, ktoré tvoj brat osobne doniesol?“ spýtala sa, aj keď vedela, že si na to musí pamätať. „Na druhý deň sme sa všetky tri museli zodpovedať okrem nej.“
Síce to boli vážne argumenty a určite to Yumi nehovorí bez skrytých výčitiek, jej hlas však ostal neutrálny. Nekričala, nebola nazlostená. Jednoducho hovorila iba fakty.
„A tiež si spomínam na to, ako mi zakázal sa starať o jedného starčeka, lebo vraj jeho praprapra príbuzný veľmi urazil našu rodinu a ja som neposlúchla. Taya mu tento môj prehrešok prezradila,“ pridala sa k nej, avšak nemala v pláne na ňu hádzať špinu a prebúdzať krivdy, ktoré už dlho spali.„Viem, že donášala a aj bude Kyovi vešať na nos dianie v nemocnici, ale v tomto mi ver. Taya ma nezradila.“
Vedela, že Yumi nepresvedčí o jej nevine a môže si zato jej priateľka sama. Drobné viny ich všetkých končili v ušiach budúceho vodcu, ale nikdy by mu nepovedala niečo, začo by niekto mohol byť skutočne obvinený. Keď za ňou prišla toho večera, kedy dobrovoľne porušila príkaz starešinu a zobrala Indru k Božskému stromu, pochopila, že sa o jej budúcnosť skutočne bojí. A mohla Kya milovať celým srdcom, avšak vedela, že pravda Tamiko ohrozí a k tomu spôsobí bôľ v jeho vnútre. Kyo nadovšetko dodržiaval zákony ich dediny, riadil sa nimi, ale stál by pred veľkou dilemou, keby sa rozhodoval, či má hodiť ďalší kus dreva do planúceho ohňa viny jeho vlastnej sestry.
„Nemyslím si to len ja,“ povedala vetu, ktorej sa Tamiko bála, „prestali jej veriť už mnohí v nemocnici. Je tu predovšetkým iba preto, lebo Kumiko je jej matka.“
Tamiko na malý moment privrela oči. Vedela, že tento deň nadíde, ak s tým Taya neprestane. Nikto nechcel mať medzi sebou klebetnicu. K tomu všetkému nebolo isté, či si ju Kyo niekedy vezme. Ak sa rozhodne pre inú ženu, stratí všetko. O jej pletkách vedeli všetci, takže pre ňu vydaj v budúcnosti bude obrovský problém, a keď Kumiko jedného dňa skoná, neostane jej ani práca. Nikoho nebude zaujímať, aká dobrá je v tom, čo robí.
„Je tu hlavne kvôli jej empatii voči pacientom a šikovným rukám,“ bránila ju Tamiko.
„Vážim si Kumiko, pre nás všetkých je ako druhá matka a Taya je moja dlhoročná priateľka. Nechcem jej uškodiť a ani ju pripraviť o prácu, avšak po tejto zrade už na ňu mnohí nepozerajú rovnakými očami.“
„Síce nie je pravda to, čo hovoríš, ale ak by bola, rovnakými očami by som sa na ňu predovšetkým ja nemala dívať rovnako. Vás sa to netýka,“ povedala Tamiko a v hlase jej už pohrávali farby hnevu.
V tomto s Tayou súcitila. Tiež sa ocitla v podobnej situácii.
„Ľudia, mimo brán nemocnice to nevidia, ale my tu vieme, akú obetu si musela priniesť, aby si kolobeh smrti zvrátila. Viacerí ho tu s tebou videli, aj keď si sa pre naše bezpečie jeho prítomnosť snažila zatajiť. Sú ti vďační...“
„Mne nemajú byť začo vďační,“ skočila jej do reči. Nemohla už ďalej počúvať chválu, keď si ju nezaslúžila. To Indra im jediný vie pomôcť. Jemu by sa mali ďakovať, nie jej.
„Tamiko,“ oslovila ju Yumi, ale dievča už odmietlo počúvať. Zdržalo sa tu už pridlho.
„Neviem, kto z nemocnice ma udal, aj keby som sa to teraz dozvedela, minulosť a ani budúcnosť svojho rozhodnutia už nezmením.“
To bola posledná veta, ktorú dnes Yumi plánovala povedať. Nemyslela to v zlom a chcela, aby vedela, čo sa tu šušká o nej a Taye poza jej chrbát. Ostala však ešte jedna nevyslovená otázka a tá bola, či o tom všetkom vie pre nich už vinná.
Zatvorila dvere a ocitla sa sama na prázdnej chodbe. Mohla však počuť vzdialený kašeľ chorých, ich bolestné vzdychy a v niektorých prípadoch aj tiché modlitby. Občas Tamiko ani netušila, k čomu sa modlia, lebo slová, ktoré opúšťali ich ústa, nedávali zmysel. Avšak každý mal iba jedno prianie. Ostať nažive.
Dievča potriaslo hlavou samé nad sebou a nad situáciou, v ktorej sa ocitlo. Nielenže v týchto dňoch musí brániť samú seba a svoje činy, ale i Tayu. Chcela si s ňou pohovoriť, keď sa vráti, ale osud sa neriadil nikdy prianiami smrteľníkov, a tak sa ňu narazila hneď, ako jej tvár poláskalo obedňajšie slnko.
„Tamiko,“ zvolala na ňu Taya veselým hlasom.
Kvôli lúčom ju videla rozmazane a aj muža, ktorý stál po jej boku. Na malý moment sa jej zazdalo, že mužská silueta patrí jej bratovi, avšak mýlila sa. Kya naposledy videla toho večera, kedy od neho ušla a nechala ho samého v lese so svojimi výčitkami a hryzavým svedomím.
„Tamiko-sama,“ oslovil ju Takeo úctivo.
Pristúpila k nim bližšie, aby si nemusela skrývať zrak pred žiarou a mohla ich vidieť.
„Práve som vykopal hrob a spolu s ostatnými dúfame, že toto je posledný život, ktorý si tá choroba vzala,“ oznámil jej Takeo.
V svalnatých rukách ušpinených hlinou ešte zvieral lopatu a na čele sa mu leskli slzy potu. Bavlnená tunika sa mu lepila na vyrysované telo, a to poskytovalo Taye pekný pohľad na jeho mužnú postavu. Síce je do Kya hlboko zamilovaná, ale väčšinou sedavá práca mu nedala možnosť zaujať mladé dievčatá aj inak než peknými očami.
„To dúfame aj my,“ prikývla a pozrela sa na Tayu.
Chcela ju poprosiť, či by sa s ňou večer nemohla pozhovárať, aby jej mohla povedať reči, ktoré sa o nej po nemocnici šíria. Avšak Taya mala iné plány, o ktorých dievča nevedelo.
„Keď už ste skončili, mohol by si Tamiko odprevadiť,“ povedala Taya a v očiach sa jej zaleskla dobrota.
Doteraz pociťovalo dievča k svojej priateľke ľútosť za klamstvá, ktoré jej ničia už tak pošramotené meno. Avšak Kyo musel svojej milenke povedať o hrozbe vydaja s Jirom a možnosti nájsť si manžela skôr. Určite ju tiež poprosil, aby s výberom sestre pomohla. Teraz cítila iba hnev a zradu. Ako jej priateľka by mala vedieť, že svadba bude pre Tamiko znamenať väzenie, či už svoj život sľúbi tyranovi alebo niekomu inému.
„Veľmi rád,“ odpovedal a venoval jej jemný hrejivý úsmev.
Veľa slobodným dievčatám by z neho poskočilo srdce, ale to Tamikino bolo momentálne obalené hnevom.
„Ponuku musím odmietnuť. Určite sú naše cesty od seba vzdialené,“ snažila sa ho odbiť čo najmilšie.
Predsa len o celom tomto stretnutí bude večer Taya rozprávať Kyovi.
„To mi neprekáža. Je pekný deň, rád sa s vami prejdem.“
Úsmev mu neschádzal z pier ba naopak. Vďaka svojmu vzhľadu možno nebol zvyknutý na odmietanie od ostatných dievčat, ale u Tamiko nepochodí ani s dych vyrážajúcim úsmevom a s úprimnými očami.
„Znova musím odmietnuť. Mám ťažký deň. Chcem si utriediť myšlienky v pokoji.“
Ďalšie zdvorilé odmietnutie opustilo jej ústa. Niektoré dievčatá či ženy by jeho ponuku vyriešili jednou nepeknou vetou, avšak Tamiko taká nebola.
Nečakala na odpoveď, lebo vedela, že Takea ani toto jej slušné odmietnutie neodradí. Chcelo sa jej nahlas zasmiať nad myšlienkou, že aj tak by starý otec takéhoto budúceho člena rodiny neschválil. Síce povedal, že má voľnú ruku, ale určite od nej očakával, že kvôli požehnaniu k nemu privedie niekoho vyššie postaveného a nie obyčajného hrobára.
Započula za sebou ľahké kroky a nemusela sa ani otáčať, aby vedela, že je to Taya. V kútiku mysle aj tušila, že ak sa s ňou chce porozprávať bez Takea, musí ho odmietnuť a následne odísť. Pridala do kroku, aby sa spolu s ňou dostali kúsok za nemocnicu preč od všetkých zvedavých uší. Nemusí každý vedieť, že hľadá ženícha.
„Snažím sa ti pomôcť,“ povedala ublížene Taya, keď Tamiko zvoľnila krok a dovolila jej ju dobehnúť.
„Toto nie je pomoc. To je dohadzovanie,“ hlesla mierne jedovato Tamiko a otočila sa na ňu.
Vlasy mala zviazané, ale podobne ako u Kumiko jej zopár prameňov trčalo. Avšak nedívala sa na ňu láskavými očami, ako to vie jej matka. Miesto toho bol jej pohľad plný oddanosti Kyovi. A to naznačovali aj jej činy.
„Je to čestný muž, ktorý...“ spustila, avšak Tamiko jej nedovolila pokračovať.
„Prosím, nie. Určite je čestný, pracovitý a má aj ďalšie dobré vlastnosti, ale odpoveď bude rovnaká.“
Možno to aj myslela dobre, ale Kyov tieň nad ňou bude stále visieť.
„Snažíme sa ti iba pomôcť,“ povedala Taya s výčitkou v hlase.
Nad ich hlavami preletel kŕdeľ vtákov a prerušil na chvíľku hádku dvoch priateliek. Obe zdvihli zrak k modrému nebu a ďakovali za rozptýlenie, lebo aspoň na malý moment mohol v ich srdci vychladnúť hnev. Lenže táto prchavá kratochvíľa nedonútila Tamiko zabudnúť na jediné slovo.
Snažíme.
My.
Ona a Kyo.
„Teraz by si sa hlavne mala snažiť pomôcť sama sebe. Nie mne,“ povedala Tamiko a vzápätí ľutovala výber slov.
Chcela jej povedať pravdu, lebo nato mala právo. A tiež jej to mohla riecť priamočiaro a nielen časť. Z jej úst nevyšli starostlivé slová priateľky ale výčitka. Pocit hanby ju oblial ako studená voda a zahryzol sa hlboko do jej svedomia. Takáto predsa Tamiko nie je.
„Nerozumiem ti.“
Tamiko dosiahla presne, čo chcela. Téma sa otočila na podstatné pre ňu. A pre Tayiu bol prvoradý jej vydaj.
„Dnes som sa dozvedela,“ začala opatrne, a tiež chcela poukázať na čas, aby si Taya nemyslela, že to pred ňou tajila, „že skoro všetci v nemocnici si myslia, že to ty si Kyovi povedala o tom, že som porušila zákon a ukázala Indrovi pri chorých ľuďoch pravdu.“
Šok v priateľkinej tvári Tamiko utvrdil, že ju Taya skutočne neprezradila. Naozaj to boli len klebety, ktoré si už ľudia, po minulých skúsenostiach s jej donášaním, šepkali s radosťou.
„Nikdy by som ti takto neublížila,“ povedala úprimne.
Určite ju Taya stále berie ako najlepšiu priateľku. Poznali sa od detstva, pracovali spolu a Kumiko ich v učení brala ako rovnocenné. Občas jej ukázala chrbát, ale nikdy v takejto vážnej situácii.
„Viem.“
Verila jej.
„Viem, že si ľudia myslia, že si Kyovu priazeň kupujem ich chybami, ale obviniť ma z niečoho takého...“
Nerozumela, alebo skôr nemohla tomu rozumieť. Nikdy sa neocitla pred tvrdohlavým a rozhnevaným budúcim vodcom dediny, ktorý nevie nič o práci s pacientmi. Nikdy nikoho nepotrestal, ale na vlastnej koži Tamiko vedela, ako dokážu jeho slová bolieť. A fyzické rany sa hoja rýchlejšie než duša.
„Teraz stojím za tebou, avšak čo sa týka všetkého ostatného, som na ich strane,“ priznala sa Tamiko. Nechcela jej tým ublížiť, ani ukazovať, že je lepším človekom. Tieto slová už Taya počuť musela. „Mysli aj na seba. Ak raz tvoj vzťah s ním skončí, nikto ti v nemocnici už nebude dôverovať. Prídeš o jedinú rodinu, ktorú máš.“
„Kyo by ma nikdy neopustil,“ povedala Taya ešte viac ublížene, ako keď sa dozvedela, čo si o nej iní myslia.
Nikdy nemala Tamiko chuť niekoho chytiť a poriadne ním zatriasť, aby z neho vypadli všetky hlúposti a klamy. Žiaľ, keď stála pred svojou priateľkou, ktorá vo svojej prítomnosti a aj budúcnosti nevidela nič a nikoho iného okrem lásky a Kya, chcela to urobiť. Obávala sa aj toho, žeby to nepomohlo. Že ju tá pochabá ľudská vlastnosť ovládla natoľko, že sa to pre ňu stalo všetkým. Možno sa v kútiku duše nehnevala zato na Tayu, ale na seba. A možno to nebol hnev, ale žiarlivosť.
„Teraz bráň seba, nie váš vzťah. Oni si nemyslia, že si zradila iba mňa, ale všetkých. A sama dobre viem, že táto dôvera sa už ťažko získava naspäť,“ snažila sa ju priviesť k rozumu.
Starý otec a Kyo. Rodina, ktorej donedávna verila a nikdy by si nepomyslela, koľko klamstiev ukrýva. Bude im schopná niekedy opäť tak veriť?
„Nerozumieš tomu,“ odvrkla jej Taya zlostne, „akoby si aj mohla? Niekto ako ty si mohol vyberať z mnohých ženíchov. Mohla si mať toho najlepšieho! Avšak všetko si zahodila kvôli nejakému cudzincovi, ktorému si ukradnutá a len využíva tvoju naivitu!“ skríkla a prebodla Tamiko pohľadom. „To ty si hlúpa, nie ja. Ja toto všetko znášam kvôli niekomu, kto moje city aspoň opätuje.“
Už mnoho rokov počúva od brata urážky na svoju osobu. Pred niekoľkými týždňami ju ľudia začali osočovať a urážať, a stačili im na to fámy, ktoré sa ani nezakladali na pravde. Tamiko neporušila zákon kvôli poblázneniu. Neodsúdila sa kvôli cudzincovej peknej tvári alebo tajnému želaniu, aby jej venoval malý kúsok svojej pozornosti. Vedela, že pohľad obyčajných ľudí sa nezmení, lebo nepochopia, čo ona a ostatní zdraví ľudia museli prežívať v nemocnici. Avšak dúfala, že má na svojej strane tých, čo to zažívali spolu s ňou. Mýlila sa najmä vo svojej kedysi dobrej priateľke. Ďalšia rana pre jej srdce, ďalší balvan na jej pleciach. Choroba odíde, stratí sa, avšak už nič nebude v Tamikinom živote také ako predtým.
Možno mala prehovoriť a vrátiť Taye úder rovnakou silou. Mohla jej povedať, že si ju Kyo nikdy nezoberie a ona bude rovnako ako Tamiko v očiach ostatných pobehlica. Veľa slov sa jej hrnulo na jazyk, jedno horšie ako druhé, ale mlčala. Neklesne tak nízko ako práve teraz ona. Udrží si aspoň malý kúsok dôstojnosti, ktorý jej ostal a s bradou hore sa otočila, a vykročila do lesa. Bez jediného slova nechala Tayu tam stáť a dúfala, že si časom svoje slová uvedomí a pochopí, že sa jej Tamiko nechcela dotknúť, iba jej ukázať pravdu, kým nebude neskoro.