Hi no ishi: Pečať - 1. Rozlúčka

Na úvod.

Nemyslela som, že už teraz dopíšem a zverejním úvod svojej série, ale podnietila ma k tomu "výzva" Akumakirei venovať sa v tomto novembrovom čase téme spomínania na zosnulých. Začiatok som mala rozpísaný už dlho. Viem, že ide o "otrepané" scény z konca mangy, ktoré predo mnou hádam spracovalo už veľa autorov. Snáď nikoho neurazím (ani neunudím), že sa k tomu vrátim, ale keď som začínala premýšľať, ako by príbeh mohol pokračovať, nedalo sa začať inde.

Na bolesť bol zvyknutý. V ľavom oku mu pulzovala s každým úderom srdca. Ležal v nemocničnej posteli, to vedel skôr ako si to mohol overiť. Je doma - v Konohe - konečne je po všetkom.
„Už si sa prebral?“ v Shikamaruovom hlase bolo poznať prekvapenie.
Naruto otvoril oči a uvidel polovicu známej nemocničnej izby, v ktorej už neraz ležal, no kamaráta nevidel. S námahou otočil hlavu smerom za hlasom. Konečne sa v jeho zornom poli objavil Shikamaru. Bol vážny ako obyčajne, čisto oblečnený. Práve narovnal chrbát a uvoľnil spojené dlane rúk, ktorými sa predtým opieral o stehná.
„Godaime-sama predpokladala, že sa nezobudíš skôr ako zajtra. Prišiel som sem, aby som mohol aspoň chvíľu v tichosti premýšľať," vysvetlil svoju prítomnosť milovník pozorovania plynúcich mrakov.
Jeden akoby na sekundu preplával po jeho tvári, no vzápätí sa stratil.
Shikaku-ot´chan je mŕtvy.
Narutove spomienky z posledných dní sa vynárali ako z veľkej diaľky. Ako keby neprešli dva dni, ale najmenej tisíc.
„Shikamaru, prepáč.“
“Nebuď hlúpy, Naruto. Nemôžem sa tu zašívať večne. Okrem toho, som rád, že si v poriadku, naozaj rád.“
Kým ešte hovoril, blonďavý ninja si na ľavom oku nahmatal hrubý obväz prichytený okolo hlavy, pre ktorý poriadne nevidel.
„Relatívne v poriadku,“ dodal trochu rozpačito. „Tsunade-sama povedala, že to oko sa zahojí, ale liečila ho dosť dlho. Poškodenie bolo hlbšie, než sa na prvý pohľad zdalo.“
„Ako dlho už ležím?“ prerušil ho Naruto a zdalo sa, že znervóznel.
„Priniesli vás len včera. Od vyčerpania ste obaja skolabovali.“
Obaja! Sasuke sa vrátil do Konohy! Vzdal sa. Je späť.
Akoby ním prešlo tisíc voltov. Prudko sa vzoprel na oboch rukách, aby sa posadil, a skoro spadol z postele, keby ho Shikamaru nezachytil za plece. Musel vyskočiť tak rýchlo, až stolička zahrkotala.
Dvere na izbe sa hneď pootvorili a ktosi nazrel dnu.
„Všetko v poriadku, len som zakopol,“ zavolal Shikamaru cez plece.
„Naruto je hore? Musím to okamžite oznámiť Hokage-sama!“
Opäť sa náhlivo zatvorili.
Naruto sedel na posteli a uprene hľadel na kýpeť pravej ruky. Spomienky sa na neho valili ako prúd krvi, ktorý ich opäť spojil.
„Čo je so Sasukem? Prečo tu nie je?“
Rozhostilo sa ticho. Už začal vážne uvažovať nad tým, že ho vyhľadá v pustovníckom móde, ak by ho vôbec vládal vyvolať, ale Shikamaru napokon odpovedal.
„Sasuke žije, no ak si myslíš, že by sme ťa dali na jednu izbu s človekom, ktorý sa ťa toľkokrát pokúsil zabiť, tak si naozaj...“ Zháčil sa a zaťal zuby.
„...hlupák?“ pozrel sa na neho Naruto.
No myšlienkami bol zjavne inde. Musel sa usmievať. Nemohol si pomôcť. Sasuke žije a je späť. Konečne je naozaj všetko v poriadku.
„To už je za nami, netreba sa obávať. Videl som, čo je v Sasukeho srdci.“
Shikamaru nepochyboval o tom, že Naruto má ten dar, bol však ďaleko od toho, aby sa nechal uchlácholiť tvrdením, ktoré sa nedá nijako rozumovo dokázať. Okrem toho nemal žiadne kompetencie týkajúce sa ďalšieho Sasukeho osudu, takže nemalo zmysel o tom s Narutom polemizovať. On ale Sasukemu neverí.
„Shikamaru - si môj dobrý priateľ...“
Oslovený prekvapene zdvihol hlavu a pohľady sa im stretli. V tých modrých očiach bol taký pokoj, že ak by po ňom tiež zatúžil, určite by sa dal presvedčiť. Preto odvrátil zrak.
„...no Sasuke je ako môj brat.“
„Naruto, chápem, že puto, ktoré so Sasukem máte, je mimoriadne, ale aj ty musíš pochopiť, že všetky činy človeka majú svoje následky, a bez ohľadu na to, čo si ja myslím, som si istý, že akonáhle sa preberie, poputuje z nemocnice do cely.
„Takže on sa ešte neprebral?“
Napriek všetkému v Narutovom hlase začul náznak niekdajšej rivality. Ničím neživený ale vyšumel dostratena.
„Nie. Jeho zásoba chakry klesla na úplné minimum a zrušenie Nekonečného Tsukyomi nad takým množstvom ľudí si vyžiadalo tiež svoju daň. Nevieme odhadnúť, kedy sa preberie.“
To, čo mu ale robilo starosti naozaj, bola skutočnosť, že jeho Rinnegan je aj napriek nedostatku chakry stále aktívny. Popravde, zatiaľ neprišiel na to, akým spôsobom Sasukeho udržia na správnej strane mreží bez Narutovej pomoci, s ktorou, ako sa zdá, nemôžu počítať. To si však zatiaľ nechal pre seba.
„Takže Sakura ošetruje jeho,“ povzdychol si Naruto náhle, no potom sa zaškeril. „To sa dalo čakať.“
„Pri Sasukem sa striedajú vybrané stráže z ANBU. Sakura tam prístup nemá. Ona...“
„Tu ťa preruším, prepáč, Shikamaru.“
Dovnútra vstúpila Tsunade, ktorá už nejakú chvíľu počúvala rozhovor chlapcov spoza dverí.
„Godaime-sama.“
Čiernovlasý ninja sa úctivo pozdravil úklonom, no žena tomu nevenovala nijakú pozornosť.
„Sakura zariaďuje veci pre mňa, a hlavne sa striedame v nemocnici pri tých najťažších prípadoch. Stále sem prinášajú množstvo zranených, ale bola ťa tu pozrieť niekoľkokrát. A nielen ona.“
Usmiala sa. Nemohla sa ubrániť hrejivému teplu, ktoré cítila pri pohľade na ofačovaného mladíka. Vsadila na neho všetko a zvíťazili. Jirayia nakoniec našiel skutočné dieťa proroctva. Ten prevít! Teraz si už bola istá, že umieral s vedomím, že našiel to, čo hľadal – preto rád položil svoj život. Keby tu teraz bol, nadúval by sa pýchou. Cítila potrebu zastať jeho miesto.
„Naruto!“
„Babi-Tsunade, čo bude so Sasukem?“ skočil jej ten do reči.
„Teraz nie, Naruto. Viem, že ťa to zaujíma viac než všetko ostatné, ale o jeho budúcnosti nerozhodujem sama. Predsa len jeho činy zasiahli všetkých shinobi, obzvlášť Skrytú oblačnú. Ale budem na jeho strane - tak ako ty - takže sa nevzdávam nádeje.“
Shikamaru prekvapene vzhliadol.
A v Narutových očiach sa zalesklo, no prekonal to.
„Babi.“
„Naruto, toto nie je oficiálne vyhlásenie, ale myslím si, že si to zaslúžiš počuť. Štvrtá veľká vojna ninjov ja skončená. Všetkých nepriateľov sme eliminovali. Tvoj majster Jirayia by bol na teba hrdý, pretože máš na tom najväčšie zásluhy. Rada by som povedala 'kľudne odpočívaj', ale už teraz sa hromadia problémy, ktoré musíme riešiť. Sasukeho budúcnosť je jedným z nich. Preto poviem len toľko: odpočiň si, koľko potrebuješ a spolieham na teba aj naďalej.“
„Jasnačka,“ salutoval horlivo Naruto a od bolesti skrivil tvár. Ako dlho potrvá, kým si zvykne na to, že nemá čím?
Shikamaru mal v očich ustaraný pohľad, no Tsunade od zlosti zanadávala.
„Mó, Naruto, znova to začalo krvácať. Zas to musím preväzovať.“
Zamračene sledovala zväčšujúcu sa krvavú škvrnu na obväze. Z nejakého dôvodu sa kýpeť zatiaľ nezačal hojiť. Určite to bolo vrcholným vyčerpaním. Ale jeho regeneračná schopnosť sa môže obnoviť každou chvíľou. A práve tá rýchlosť, ktorou sa Narutovi uzatvárali rany, jej robila starosti. Nemá čas tu diskutovať. Ak má Naruto ešte niekedy používať obe ruky, ideálne by bolo implantovať Hashiramove bunky do čerstvej rany, tak ako to kedysi zjavne urobil Madara Obitovi. Bohužiaľ, telo sa nezachovalo, aby ho mohli preskúmať. Našťastie majú aspoň veľké množstvo materiálu z klonov Bieleho Zetsu a Orochimara, ktorý asi rovnakým spôsobom implantoval Hashiramove bunky Danzouovi. Práve s ním musí náhradnú ruku pre Naruta a Sasukeho konzultovať.
Sasuke – do jeho izby nemal prístup žiadny nemocničný personál okrem nej. Ešte sa neprebral, to by jej okamžite hlásili.
„Dobre, hotovo,“ náhlivo vstala, „idem skontrolovať Sasukeho.“
Naruta myklo.
„Ty lež a oddychuj,“ zavelila. Vedela veľmi dobre, že Naruto si z jej prísneho hlasu ťažkú hlavu nerobí. O to viac bolo prekvapivé sledovať, ako sa odovzdane vystiera na posteľ. Vyletelo jej obočie, no rýchlo sa ovládla.
„Shikamaru!“
„Hai!“
„Oboznám Naruta so zajtrajším programom. Myslela som, že to urobím sama, no už sa nemôžem ďalej zdržiavať.“
„Spoľahnite sa.“
„A dohliadni, aby oddychoval. Máš to na starosť.“
„Tak to je otrava,“ precedil mladý jounin pomedzi zuby, no dvere sa už zatvorili.

Vytiahol ruky z vreciek a znovu sa pomaly usadil na stoličku pri posteli.
Naruto hľadel do stropu. Nepozrel na neho ani keď povedal: „Nemusíš pri mne strácať čas. Neboj sa, neurobím nijakú blbosť.“
„Blbosť je tvoje prostredné meno,“ odvrkol Shikamaru, no potom ho to zamrzelo. „Aj keď pripúšťam, že za poslednú dobu si trochu zmúdrel."
Naruto sa uškrnul.
„Teba nikdy nedobehnem.“
„O to sa ani nesnaž. Len naďalej buď sám sebou,“ zaodŕhal. „Zdá sa, že je mojím údelom byť ti nablízku.“
Ich pohľady sa zase stretli a v modrých očiach sa mihlo prekvapenie.
„Už od čias Akadémie som musel na teba dozerať. Sám som tomu úplne nerozumel - proste som musel. Bol si jeden z nás - ninjov z Konohy, a zadalo sa mi to správne. Až teraz vidím, aké dôležité bolo konať podľa svojho presvedčenia a neignorovať ťa ako to robili ostatní.
Naruto pocítil dojatie. Shikamaru je skutočný priateľ, ktorého hodnotu nikdy plne nedocenil.
„Shikamaru, z teba by bol skvelý Hokage. Máš všetky predpoklady. Máš ich oveľa viac ako ja. Mal by som,...ale, ty by si mal...“
„Bez boja by si mi ten titul nedaroval a to by bol môj koniec,“ skonštatoval Shikamaru.
Naruto zvážnel. „Pochopil som, že titul Hokage si nemožno privlastniť, ani keby bol človek najsilnejší. Hokagom sa človek stáva skutkami v prospech iných.“
“A práve preto práve ty, a nie ja, máš všetky predpoklady. Si odhodlaný viac než ktokoľvek z nás. Od samého začiatku. Hádam by si sa nevzdal svojho sna kvôli pochybnostiam o svojich kvalitách.“
„Nikdy!“ spätil sa Naruto. „Ja len, ak by to bolo lepšie pre Konohu...“
„Stratégie nechaj na mňa, v tom som naozaj schopnejší než ty. Vážim si tvoje ohľady voči mne, no nebolo by to úprimné. Nikdy som neašpiroval na vedúci post a túto otravnú záležitosť skutočne rád nechám, aby ma minula. V partii shogi som úplne iným kameňom, pomyslel si sám pre seba a bol vďačný svojmu učiteľovi, ktorý mu pomohol to pochopiť.
Naruto nemal dôvod neveriť mu. Aj keď to pre neho bolo nepochopiteľné. Zdalo sa, že sa mu uľavilo.
„Tak to by sme mali,“ pokračoval Shikamaru. „Posielaš ma preč, no Tsunade-sama ma poverila informovať ťa o zajtrajšom dni. Zdá sa, že ešte vládzeš. Takže ťa oboznámim so zajtrajškom, a potom budeš ďalej oddychovať."

Po tom ako osamel, čo najpohodlnejšie sa vystrel na chrbát. Musel Shikamaruovi svätosväte sľúbiť, že sa z postele ani nehne, kým mu to nedovolí on alebo samotná Tsunade. Napriek tomu, že na neho stále doliehala nesmierna únava, spánok ho obchádzal. Najprv čumel nepohnute na biely strop, potom sa pomrviac na posteli zahľadel na pásy svetla, presvecujúce cez žalúzie. Podľa jeho sklonu a teplejúcej farby usúdil, že slnko už poriadne kleslo. Sakra - tak zaspí, alebo sa bude musieť prehadzovať až do rána? Chcel načerpať čo najviac síl, aby zajtra bez akýkoľvek pochýb mohol odtiaľto vypadnúť a zúčastniť sa verejnej rozlúčky s padlými hrdinami Konohy. Nejiho pohreb. Znelo to neuveriteľne. Opäť ochromený zízal do prázdna, ako pred pár dňami na bojisku, omráčený pohľadom na tisícky zranených, stovky mŕtvych a jedného priateľa, ktorý sa obetoval namiesto neho. Práve jemu raz sľúbil, že zmení klan Hyuuga, aby už viac nemusel žiť v strachu zo smrti v prospech niekoho iného, ktorú mu určí hlavná rodina. Ten sľub nenaplnil - nestihol to - miesto toho na vlastné oči sledoval miznutie pečate na jeho čele a úsmev na jeho vyrovnanej tvári. Takto sa to nemalo stať. Nemohol to prijať. Opustila ho odvaha aj chuť bojovať. Zrazu mal pocit, že už nič nemá zmysel. Až kým mu na tvári nepristála malá horúca dlaň a naliehavý hlas mu pripomenul jeho cestu ninju. Nemohol sa vzdať, nemohol ju zaradiť. Musel prijať obeť, ktorú boli obe rodiny Hyuugov ochotné priniesť. Musel pokračovať ďalej bez zaváhania ako Hinata a Neji.
Spakruky si zotrel slzy z oboch líc ľavačkou zovretou v päsť. Obväz na pravej ruke znovu presakoval. Nevzrušene pozoroval mokvajúcu škvrnu pripomínajúcu rozvíjajúci sa kvet.
Čo robí vlastne Kurama?
Nechal vytratiť sa všetky vonkajšie vnemy a zostúpil do svojho vedomia. Zvuk odkvapkávajúcej vody sa miešal s tlmeným chrápaním. Pri každom výdychu a nádychu sa od jeho pôvodcu šírili kruhy vo vode, ktorá Narutovi siahala ledva po členky. Kurama spal. Tmavá srsť sa mu medovo leskla. Vyzeral podstatne lepšie než keď sa videli naposledy. Spomínal si na jeho varovanie, ale nepovedal ako dlho jeho hlboký spánok potrvá. Vykročil priamo k nemu, no kruhy, ktoré pred sebou vyslal, boli vyrušené skôr než dosiahli spiaceho. Kyuubiho deväť chvostov sa bezvládne vznášalo na hladine. Neprebudil sa, ani keď ich delila vzdialenosť na dĺžku vystretého ramena, ani keď sa Narutovi podlomili kolená a tvárou sa zaboril do zježenej srsti. Ten Kuramov spánok bol asi nákazlivý. Všetky myšlienky, všetky spomienky vybledli. Rozpúšťali sa v zlatistej tekutine, ktorá lenivo bublala ako uspávanka.

Keď sa najbližšie zobudil, bolo už ráno. Cítil sa oddýchnutý a čulý. Na pristavenej stoličke sa vŕšilo úhľadne poskladané čierne smútočné oblečenie. V umývadle na izbe si opláchol tvár, ktorá sa mu vzápätí skrivila od kŕčovitého pocitu v žalúdku. Od hladu sa mu zamotala hlava – musel sa oprieť o okraj studeného porcelánu a predýchať to. Následne sa opatrne presunul ku dverám. Na chodbe ešte stále stála stráž.
„Môžem dostať najesť-dattebayo?“ zakvílil bez okolkov.
Strážca najprv len prekvapene hľadel na neho, no okamžite sa spamätal a odbehol kamsi dolu chodbou.

Shizune našla Naruta ochabnutého na stoličke. Tváril sa ako mučeník. Kým bol v bezvedomí, dostával umelú výživu intravenózne, ona však veľmi dobre vedela, že žalúdok sa tým nenaplní, a teraz určite bolestivo protestuje.
„Dobré ráno, Naruto-kun. Priniesla som ti niečo teplé.“
Z misky v jej ruke trčala jediná lyžica – to neveštilo nič dobré. Naruto na prinesený pokrm podozrievavo zaškúlil.
„Čo to je? Nemôžem zájsť na ramen?“
„Neprichádza do úvahy.“
Očakávala odvrávanie, nariekanie, presviedčanie. Nič z toho sa nekonalo. Naruto si razom uvedomil, aký rozruch by asi vyvolala jeho návšteva v Ichiraku, pohľady všetkých upreté na jeho ruku – či skôr to, čo z nej ostalo, otázky, ľútosť, zvedavosť. Nemal na to najmenšiu chuť.
„Mám ťa nakŕmiť?“
„V žiadnom prípade!“ odmietol zhrozene, až sa skoro rozosmiala. Položila teda misku na nemocničnú tácku a Narutovi na kolená.
Radšej si nepredstavovala, kde všade nájde kašu nakyckanú.
„Na začiatok je to lepšie než ramen.“
Narutov výraz hlásal, že nič nie je lepšie než ramen.
„Ak ti nebude z jedla zle, (zatváril sa dosť pochybovačne) na obed ti zájdem zobrať Miso do Ichiraku,“ povzbudzovala ho.
„Vrátim sa za chvíľu premeniť ti obväz.“ A donesiem aj Ton-ton pomyslela si v duchu, očakávajúc stopy po jedení hádam aj na dlážke.

Naháňať misku po tácke nebolo vôbec príjemné. Pripadal si nemotorne a hlúpo. Kým dojedol, kaša celkom vychladla. Studená chutila ešte horšie než teplá.
Pri preväzovaní Shizune prekvapene skonštatovala, že rana sa už zahojila.
Kurama zjavne dospal, preletelo mu hlavou.
Za týchto okolností navrhla, že sa môže okúpať, čo veľmi rád urobil. V čistom nemocničnom úbore potom zabíjal čas potĺkaním sa po priľahlej záhrade. Od Shizune sa dozvedel, že Sasuke ešte stále neprecitol. Inak nestretol nikoho známeho, nik ho nenavštívil. Až tak sa tomu ale nečudoval. Rozlúčka bola naplánovaná o tretej poobede a všetci mali určite plné ruky práce s prípravami. Každý stratil niekoho drahého v tejto vojne. Myslel na Obita.
Shizune dodržala slovo a na obed mu priniesla misku ramenu priamo z Ichiraku. Bolo vidieť, že starký na oblohe nešetril. Zjavne vedel, ku komu polievka poputuje.

Ani sa nenazdal a bol čas sa obliekať. Napriek voľnému strihu mal čo robiť, aby sa do smútočného odevu za pomoci jednej ruky navliekol. Krátko pred treťou ho prišla vyzdvihnúť Tsunade. Bola mĺkva a poblednutá.
„Nenávidím pohreby,“ zašomrala neadresne, a potom bez zaváhania vykročila pred ním.
Išli priamo na konožský cintorín. Nik ich nezastavoval – ulice boli vyľudnené. Všetci ninjovia, okrem tých, čo mali hliadku a služobné povinnosti, boli zoradení pred Pamätníkom Hokagov. Naposledy tu takto hromadne stáli na pohrebe Tretieho. Dnes, narozdiel od toho dňa, bolo počasie jasné, jesenné, plné vôní zmaru a farieb. Vpredu na ozdobenom stole boli stovky malých fotografií, ovenčené vetvičkami bielych chryzantém.
Tsunade pokračovala dopredu, zatiaľ čo Naruto sa zaradil do prvého radu na voľné miesto vedľa Kakashi-senseia, ktorý dnes výnimočne nemeškal. Mlčky mu kývol hlavou na pozdrav. Vedľa stála Hinata - bledá a pohrúžená do svojich myšlienok - akoby si jeho príchod ani nevšimla. Po jej pavici potichu vzlykala Ino a za ňou stál bez výrazu Shikamaru. Uplynul sotva rok, čo pochovávali svojho majstra. Dnes pochovávali svojich otcov. Vedel, ako ťažko je bez otca. Kedysi mu Sasuke vykričal, že nemôže rozumieť strate niekoho tak blízkeho, pretože si svojich rodičov nepamätá. Štvrtá veľká vojna ninjov mu dala príležitosť prežiť s Minatom niekoľko spoločných chvíľ. Konečne na neho začal myslieť v prvom rade ako na svojho otca a až potom ako na Štvrtého Hokageho. A chýbal mu. Prežili spolu len niekoľko vypätých hodín na bojisku, ale to vedomie, že je na neho hrdý, že mu verí, že ho neustále sleduje a chráni za každú cenu...O čo viac musí chýbať otec Shikamaruovi a Ino po všetkých tých spoločných rokoch – chvíľach dobrých aj zlých, veselých aj smutných. Jemu nebolo nikdy dopriate tešiť sa z blízkych dlhý čas. Najbližší mu bol Jiraiya, a to strávili spolu necelé tri roky. Azda preto sa dokázal s inými tak rýchlo zblížiť, lebo si podvedome uvedomoval pominuteľnosť a cenu týchto vzťahov.

Tsunade mlčky stála chrbtom k bojovníkom a prechádzala očami po tvárach na fotografiách. Všetkých poznala. Každému z nich prideľovala misie, aj túto, ktorá bola ich poslednou. Položili svoj život za ideály Konohy – ich mená budú vytesané na Pamätníku padlých. Budú chýbať. Pre ňu nastanú krušné časy, kedy bude musieť látať a plátať ešte ťažšie než po Peinovej invázii. Časom sa však prázdne miesta zaplnia. Už teraz vedela vymenovať geninov, od ktorých si veľa sľubovala. Hneď ako to situácia dovolí, musia im umožniť zúčastniť sa Chuninských skúšok. Vedela však, že tu padli aj ľudia, ktorých miesto dlho nik nezastane. Shikaku. Inoichi. Prišiel čas prenechať štafetu novej generácii, aby ukázali, čo v nich je, a aký svet dokážu vybudovať. A napokon tu boli tí, ktorých nikto nezastúpi, ktorí zomreli príliš mladí, ktorí po sebe nemohli nič zanechať, len veľký žiaľ a krivdu. No paradoxne aj vďačnosť. Neji - najväčší talent Hyuugov. Keby sa nebol obetoval, možno by tu dnes vôbec nestáli, možno by snívali sen niekoho iného až do úplného konca.
Ticho si povzdychla a zvesila plecia. Nastal čas čeliť tej strate. So zašušťaním plášťa sa otočila k zhromaždeným.
„Zišli sme sa tu na verejnej rozlúčke s našimi padlými spolubojovníkmi. Chcem sa poďakovať každému hrdinovi osobitne, aj pozostalým. Žiadna obeť, ktorú priniesli, nebola zbytočná. Zomreli, keď chránili to najcennejšie - budúcnosť celého sveta, a víťazne uspeli. Nech odpočívajú v pokoji.“

Trvalo vyše hodiny, kým všetci smútiaci prejavili účasť položením kvetov. Potom sa zhromaždenie bez slova rozišlo - každý ku hrobom svojich blízkych. Pietne miesto bolo plné tichých hlúčikov. Naruto rozmýšľal, či by sa k niektorému mal pripojiť. Najbližšie bola rodina Yamanaka. Ino držala okolo pliec nejakú ženu - asi svoju mamu. Necítil sa povolaný vyjadriť im sústrasť v tejto chvíli. Rovnaké to bude aj s rodinou Nara. Konohamaru práve odchádzal od Asumovho hrobu a vydal sa dole cestičkou k Pamätníku Hokagov, kde je pochovaný starúšik Tretí, ale aj jeho rodičia. Už skoro vykročil za ním, keď zbadal Hinatu a ďalších členov ich klanu nad hrobom, ktorý musel patriť Nejimu.
Žiadna obeť nie je zbytočná a uspejeme, keď chránime to, čo je nám cenné. V tejto chvíli musel myslieť na Hakua a Zabuzu. Akým silným ninjom sa Neji za tak krátku dobu stal!

Hinata dlho stála pri novom náhrobku a po tvári jej stekali tiché slzy. Naruto čakal obďaleč. V pravici mu striedavo mravenčilo a šklbalo od bolesti. Ignoroval to. Keď sa otočila na odchod, dvaja strážcovia, stojaci za ňou, jej odstúpili z cesty. Vzápätí jej ju ale zastal Naruto. Hlas mu preskakoval od dlhšieho nepoužívania.
„Hinata. Nejimu som raz dal sľub, že keď sa stanem Hokagom, zmením pre neho klan Hyuuga, aby sa vedľajšia rodina nemusela viac obávať tej hlavnej. Teraz si uvedomujem, že vôbec netuším, ako to urobím - no tak to bolo doteraz so všetkým. Až kým sa neukázal správny spôsob a správny čas - bol som pripravený. Chcem, aby si vedela, že na ten sľub nezabudnem a pretože Neji zomrel, aby nás ochránil, skladám ho znovu do tvojich rúk.“
Hinata prijala ponúkanú ľavicu do zložených dlaní, sledovaná bledými očami strážcov, ktorých čelenky zakrývali znamenie.

Tichý zástup sa vzďaľoval. Prekvapene si uvedomil, že jedna osoba ostala nad Nejiho hrobom osamotene stát. Mala zvesené plecia a meravý postoj.
„Ten-ten?“
Pristúpil bližšie. Slané cestičky pod jej očami boli ešte vlhké. Nereagovala, preto ku nej natiahol ruku. Uskočila pred ňou ako pred horúcim železom.
„Odíď! Nechaj ma samú!“
Naruta zarazilo podivné škrípanie v jej hlase, ktoré tam predtým nebolo. Moc o nej nevedel. Vedel, že si po tréningoch a misiách rada dopriala trochu zábavy a oddychu. Často reptala na osud, ktorý ju zavial do tímu Gai, no bola svojmu tímu verná za každých okolností.
Neji je mŕtvy, Gai sensei skoro. Kde sa v takej chvíli fláka Hruboobočnatec-dattebayo? Bezradne sa rozhliadal.
“Pohľadám Leeho.“
„Netreba. Hneď po skončení oficiálnej rozlúčky bežal naspäť do nemocnice.“
No jasné - Gai-sensei...
Zrazu pocítil, že čokoládovohnedé oči sa na neho upierajú s nečakanou naliehavosťou.
„Prečo?!? Senseia si zachránil, hoci umieral. Prečo jeho nie?“
„To nebola moja sila - ja - nemohol som vtedy nič urobiť.“
Sklopil oči. Nejiho meno na novom šedom kameni.
Do zeme sa znovu vpíjali jej slzy.
„Všetci sa tešia, že vojna skončila. Oslavujú ťa ako hrdinu. Aj Nejiho si uctili ako hrdinu,“ vzlyk, „ktorý položil svoj život, aby zachránil princeznú Hinatu. Lenže ja viem, že chcel zachrániť vlastne teba, pretože ti veril. Od vášho prvého spoločného boja veril, že to ty dokážeš priniesť zmenu, po ktorej celý život túžil. A ty si nad tým zatiaľ ani neuvažoval. Sám si to priznal. Hnal si sa len za tým, aby si zachránil toho zradcu, takže zradca žije a hrdina je mŕtvy.“
Bezmyšlienkovite si vopchala do úst ruku zovretú v päsť a zahryzla sa do nej zubami.
Nevedel jej odpovedať, no ona odpoveď ani nečakala.
„Priala by som si, aby nebol hrdinom. Chcela by som, aby radšej žil. Prečo si radšej neumrel ty?“ Zhrozene si dlaňou prikryla ústa a rozbehla sa preč.

Naruto za ňou hľadel ako obarený. Až teraz si uvedomil, že aj jeho líca sú mokré. Obrátil sa na odchod. Nechcel nikoho stretnúť, nikomu nič vysvetľovať. Konečne chápal, prečo Kakashi-sensei trávil toľko času na hroboch svojich priateľov. On bol hrdina, ktorý prežil a jeho doživotnou misiou bolo nikdy nezabudnúť. Stratil senseia z dohľadu hneď po skončení oficiálneho programu. Teraz ho hľadal očami na cintoríne - nevedel, kde má Rin hrob - no nikde ho nevidel. Rýchlym krokom sa vybral k vstupnej bráne, dvomi skokmi prekonal schody vedúce na ulicu a vydal sa smerom k tretiemu cvičisku korunami stromov. Viackrát skoro stratil rovnováhu - pri rýchlom presune mu druhá ruka dosť chýbala.

Kakashi stál so sklonenou hlavou a rukami vo vreckách pri Pamätníku padlých. Smútočného odevu sa zbavil niekde zacestou. Stál tam bez pohnutia ako po tisíckrát. Spomínal na svojho priateľa, ktorý tu síce neležal, ale ktorý opustil tento svet, tentoraz už naozaj.
Keď vedľa neho doskočil Naruto, neprerušil svoj starý rituál, ako mal vo zvyku vždy, keď ho pri rozjímaní niekto vyrušil. Vyhľadával tu samotu. Naruto bol ale výnimkou. Stále mal pred očami útržky ich boja proti Kaguyi a jeho bolesť nad Obitovou smrťou. Nad smrťou človeka, ktorý umožnil Kyuubimu uniknúť a zabiť aj jeho rodičov. Obito si bol vedomý svojej nehodnosti, a predsa nezaváhal a využil ponúknutú šancu prevziať zodpovednosť za svoje skutky, pokúsiť sa ich odčiniť. Už raz svoj život úprimne obetoval za svojho priateľa a na konci to urobil znova. Prvý raz mu zveril zodpovednosť za Rin a on to pokašľal. Tentokrát ho poveril pokračovaním svojho sna stať sa Hokagom. Tentokrát to musí zvládnuť. Bol však presvedčený , že vedľa neho stojí mladík, ktorý sa ním už stal - neoficiálne, ale reálnejšie, než sa ním kedy bude môcť stať on sám.
„Naruto?“
„Sensei?“
„V minulosti som príliš často dával najavo svoju nevôľu trénovať ťa kvôli tvojej hlúposti a zbrklosti. Mal by som sa ti ospravedlniť.“
„To nebude....“
„Počkaj. Nechaj ma dohovoriť,“ skočil mu Kakashi do reči. „Na druhú stranu, moja neangažovanosť dala priestor Jiraiyovi-sama. On bol tvojím skutočným majstrom. Stal sa z teba ninja, na ktorého môže byť učiteľ hrdý - a nie je to moja zásluha. Vlastne som sa od svojho „hlúpeho“ žiaka niečo naučil aj ja: každý veľký ninja začína snom, ale len túžba ho dosiahnuť a každodenná práca na sebe nestačí. Chcel si, aby ťa všetci uznali, a práve preto, že si nebojoval za seba, ale za ostatných, sa tvoj sen stal skutočnosťou. Preto ho dokázal vidieť dokonca aj Obito. Ani nevieš, aký som ti vďačný, že zomrel ako môj priateľ a môj hrdina. V jeho hrdinstvo som veril celý svoj život, a teraz, aj keď sa to zdalo nemožné, stojím pri jeho pamiatke zmierený.“

Zdvíhajúci sa vietor pred sebou tlačil mračná, ktoré sa rozťahovali po jasnej oblohe. Zo stromov im v ústrety zlietalo lístie. Kakashi odprevadil Naruta naspäť do nemocnice. Už na recepcii si všimli zmätok a napätie. Godaime, ktorá sa odkiaľsi prirútila, nasledovaná čiernovlasou spoločníčkou, sa prehnala okolo nich bez povšimnutia s dvomi vlajúcimi copmi blond vlasov. V rukách mačkala tradičný smútočný odev, a potom ho nevyberane vrazila Shizune do náručia. Tá, zocelená mnohými podobnými nečakanými útokmi, ani nespomalila a hnala sa ďalej za znakom hráča na chrbte jej plášťa.
Naruto sa spýtavo rozhliadal po niekom, kto by ich uviedol do obrazu, keď k nemu konečne doľahlo šuškanie zhromaždeného personálu.
„Sasuke sa prebral!...“