Kým som ťa spoznal, časť 1.- Triedny blázon

Vlak sa pomaly blížil do svojej zastávky. Keďže som bol myšlienkami inde, takmer som si ho nevšimol. Nastúpil som až v poslednej chvíli, keď ma z hlbokých myšlienok vytrhol ruch okolo idúcich, ktorý striedavo vystupovali a nastupovali na vlak.
Posadil som sa a dumal ďalej. O práci, o rodine a podobne. Teraz som mal na takéto veci času a času. Odkedy som odišiel zo svojej funkcie Hokageho na dôchodok som mal akosi veľa voľného času. Prenechal svoje miesto Sarade Uchihovej, dcére môjho teraz už dobrého kamaráta (nebolo to tak vždy).
„Pán Naruto? Uzumaki Naruto?“
Zareagoval som na hlas, ktorý má vytrhol z premýšľania.
„Dobrý večer. Takže ste to vy.“
Chlapík, ktorý nado mnou stál, mi nebol vôbec povedomý. Patril k mojej stráži za čias, keď som bol ešte Hokage? Alebo je to otec nejakého kamaráta mojich detí? Nevedel som na to prísť a prišlo mi to trápne sa pýtať. Ešte by si pomyslel, že na mňa lezie starecká demencia.
„Asi si ma nepamätáte. Som Hioshi. Pred vyše dvadsiatimi rokmi sme chodili spolu na akadémiu. Do toho istého ročníku.“
Konečne, aj keď len matne som si na to spomínal. Pozdravili sme sa a prehodili pár slov. Nanešťastie sa blížila zastávka, kde som vystupoval, a tak sme nestihli na všetko zaspomínať.
Keď som sa vrátil domov, jedlo už bolo na stole. Moja žena Hinata je presná ako vždy. Jedlo je prichystané vždy v rovnaký čas. Posadil som sa za stôl a nabral si večeru. Onedlho sa z hora dorútila aj moja dcéra Himawari a môj starší syn Boruto.
„Dnes som vo vlaku stretol Hioshiho. Pamätáš si ho?“ predniesol som na Hinatu po večery, kým sme ešte všetci sedeli za stolom čakajúc na dezert.
„Matne,“ odpovedela mi žena. „Nechodil s nami na akadémiu?“
„Na akadémiu?“ prerušil nás Boruto. „Aj vy ste chodili a našu školu?“
„Samozrejme. Za našich čias to ale bolo iné. Vtedy bolo potrebné vychovať veľa nindžou. Ale ako tak uvažujem, na vašej škole sa toho dosť zmenilo.“
Boruto ma zaujatie počúval, a tak som začal hovoril ďalej.
„Za našich čias sa triedy delili na A, B, C a D. A a B boli triedy, kde študenti preukazovali tie najlepšie výsledky, C boli tí priemerní. No a trieda D bola tá najhoršia. Čo sa týka správania žiakov aj školských výsledkov.“
„A kam si patril, ty ocko?“ opýtala sa ma Himawari.
Vtedy som mal tak trochu knedlík v krku. Samozrejme, že som patril do déčka, najmä kvôli svojmu správaniu. A učenie mi tiež príliš nevoňalo. Ale mal by som toto svojim deťom vešať na nos?
Našťastie sa od témy upustilo, akonáhle prišla Hinata s dezertom. Myslím, že to jediné ma zachránilo. Stále som ale musel myslieť na chlapca, ktorého som vtedy spoznal. Strávili sme spolu celú akadémiu.

Pred vyše dvadsiatimi rokmi.

Naruto ako vždy spal na hodine. Nebol ale jediný. Nikoho totiž nebavilo počúvať starého pána Hiruzena Sarutobiho - vtedajšieho Hokageho - a jeho historky z vojny za jeho čias. Mali to ako povinnosť vrámci hodiny histórie Konohy. Nikto sa ale neopovážil ani ceknúť, keď mu sprievod robil veliaci kapitán jednotky strážne u Hokageho, Yamato. Jeho pohľad bol zvláštny. Všetci sa vyhýbali očnému kontaktu s ním.
Celá trieda sa naraz prebrala a postavila sa, keď do triedy vošiel riaditeľ s nejakým chlapcom.
„Chcem vám predstaviť nového študenta. Od dnes bude vašim novým spolužiakom na akadémií. Volá sa Chouji.“
Naruto si ho za lavice premeriaval od hlavy až k pätám. Na nohách mal staré polorozpadnuté topánky. Na sebe mal staré tričko, ktoré vyzeralo, že ho nosí už poriadne dlho. V rovnakom stave boli aj jeho nohavice. Vyzeral dosť zanedbane. Naruto usúdill, že existujú dva závery. Buď pochádza z nie príliš slávneho klanu, alebo tak chodí schválne. Kým Naruto premýšľal nad výzorom nového chlapca, riaditeľ ho posadil do lavice za neho. Vtedy zacítil pach potu zmiešaný s arómou jedla. Pravdepodobne čipsov.
Ďalšiu hodinu mal na starosti Ibiki. Ibiki bol pre žiakov najväčší postrach. Nie len že to bol bývalí nindža, ktorý kvôli vážnemu zraneniu už nemôže bojovať. Bol to ten najprísnejším a najdrsnejší učiteľ akadémie. Neváhal pristúpiť v prípade neuposlúchnutia aj k telesným trestom.
Bez akéhokoľvek slová rozdal žiakom testy a oni poslušne začali vyplňovať otázky.
V tom sa zozadu ozval divný zvuk. Znelo to, akoby si niekto dovolil na jeho hodine odgrgnúť.
„Kto sa to považuje narušiť hodinu takto neprípustné?!“ postavil sa Ibiki od katedry a rozhliadal sa naokolo.
Zraky spolužiakov sa upriamil na nového študenta.
Ten len pokojne odvetil: „Pardon.“
Všetci na neho vypleštili oči. Ako si niekto mohol dovoliť niečo také na hodine s Ibikim? Onedlho sa celá trieda rozosmiala.
„Ticho! Vráťte sa ku svojim testom. A s tebou si to ešte vybavím,“ napomenul triedu Ibiki a sadol si späť za stôl.

Naruto a Chouji spolu nastúpili do vlaku. Narutovi nebolo príjemné, že chodí domov rovnakým vlakom ako on. Chouji sa ale s ním chcel silou mocou kamarátiť. Čo horšie, začal s ním komunikovať.
„Ja som Chouji. A ty sa ako voláš?“
Naruto sa ho snažil ignorovať. No on bol neodbytný.
„Sedím za tebou v lavici... Si nemí?... Nemáš nejaké čipsy?“ otravoval ho stále s nejakými otázkami.
Naruto si myslel, že už nemôže byť horšie. No opak bol pravdou. Na ďalšej zastávke nastúpila trojica dievčat s tej prestížnej akadémie tvoriacu najlepších budúcich nindžov a kunoichi v Konohe. Patrili tam deti zbohatlíkov a dediči slávnych klaunov ich dediny. Ich škola patrila k najdrahším v Konohe a ponúkala to najlepšie vzdelanie. Dokonca ani žiaci z A, a B triedy tam od nich nemali také vzdelanie ako oni. Mali dokonca aj vlastné uniformi, ktoré stáli celý majland.
Dievčatá nastúpili a sadli si pred Naruta a Choujiho. Chvíľu sa len tak debatili. Ale v tom sa jedno dievča zmenilo o pachu, ktorý je cítiť zo zadu.
„To smrdia tí chalani za nami. Tí z tej akadémie,“ ozvala sa druhá z trojice.
„Nemáš chuť na koláčik?“ ozval sa Chouji smerom na Naruta.
Dievčatá sa začali chychúňať. Potom ich ešte chvíľu poohovárali. Na ďalšej zastávke vystúpili.

Na druhý deň písali písomku s Irukom.
„Nemáš náhradné pero? Moje vypísalo,“ začal znova otravovať Naruta ten nový.
Naruto mu nevenoval pozornosť a snažil sa premýšľať nad správnymi odpoveďami.
„Už máš vyplnenú otázku 6? Je naozaj ťažká,“ neprestával. „Mám strašnú chuť na koláčiky, čo som ti spomínal včera vo vlaku. Išiel by som si ich kúpiť.“
Naruto usúdil, že ak mu neodpovie, zrejme ho bude neustále otravovať. Tak sa otočil k nemu.
„Počúvaj ma. Neviem, ako na vašej starej škole, ale tu máme trochu tvrdšie pravidlá, čo sa týka vyrušovania. A rád by som tento test dopísal. Tak ma prosím nechaj pracovať. Koláčiky si môžeš kúpiť aj po škole,“ povedal šeptajúc a obrátil sa k testu.
„Ale ja na ne mám strašnú chuť,“ šepol Chouji a uvažoval, ako by sa mohol z triedy vytratiť bez povšimnutia. Vtedy ho niečo napadlo.
„Pavúk. Je tu pavúk,“ ukázal smerom k trojici dievčat, ktoré začali okamžite kričať a liezť na lavicu. Nastal chaos, pretože hrdinský chlapci sa zdvihli od stolov, aby dievčatám pavúka odohnali. Vtedy sa Chouji vytratil.

Na druhý deň doniesol Iruka testy.
„Testy ste síce nedokončili kvôli včerajšie u incidentu, ale keďže ste si stihli prečítať všetky otázky, boli by ste schopný si to narýchlo dohľadať. A tak vám ich nevrátim na doplnenie. Oznámkoval som to, čo ste stihli. Ako vždy ste si splnili svoju povesť triedy D, a to nepripravovanie sa na učivo, takže sa nad tým ani nebudem pozastavovať. Čo ma ale prekvapilo, bol test nového žiaka vašej triedy. Nemilo prekvapil. Citujem...“
Iruka si vzal test s menom Choujiho a začal čítať.
„Otázka číslo 4. Kedy je prísne zakázané v boji použiť očné techniky? Odpoveď vašeho spolužiaka znela: Neviem. Spýtajte sa niekoho, kto ich zdedil.“
Celá trieda vybuchla od smiechu. Iruka ďalej pokračoval vo vtipných odpovediach v teste a tým zabával celú triedu.
Naruto si len plesol po čele a krútil hlavou.
„Bože, to je blbec.“