Svetielko nádeje

Znova do seba obrátil pohárik a vzápätí si ho doplnil až po vrch. Už nejakú chvíľu podozrieval krčmára, že mu pitie v pohári riedi vodou, tak sa to rozhodol zobrať do vlastných rúk. Približne v tom istom čase uviazla ich vzájomná komunikácia.

Krčmár mal slávneho shinobiho v úcte a vždy sa potešil jeho nečakaným návštevám, pretože prinášal novinky z ciest, priťahoval ďalších zákazníkov a celkovo bol taká veselá kopa. Vlastne skoro vždy. Návštevy putiky počas festivalu Obon boli výnimkou. Prichádzal každoročne so železnou pravidelnosťou, vysedával osamelý vo vyľudnenom lokále, pretože celá Konoha bola mĺkva a ľudoprázdna. Ľudia trávili čas doma – v tichosti spomínali na tých, ktorí ich predišli.
Muž za výčapom už dávnejšie pochopil, že sa nemá bielovlasého obra pýtať, za kým žiali.
Bolo to v roku, keď na festival neprišiel ich spoločník – ten mĺkvy, štíhly shinobi s podmanivým hlasom a nezúčastneným pohľadom, pre ktorého život bol rovnako fascinujúci ako smrť, a akoby sa nebál ani jedného. Bolo až neuveriteľné, že práve takýto nespoločenský typ bol spojivom medzi tými dvoma. Keď ušiel z Konohy, Legendárni Sanninovia sa stali minulosťou. Akoby sa rozpadlo to podstatné, čo ich spájalo, a v prípade vnučky Prvého určite aj posledné, čo ju držalo nad vodou. Prešlo len pár rokov a zmizla aj ona. Ktovie, kde im je koniec.

Zdalo sa, že jeho jediný zákazník chuť na rozhovor definitívne utopil v čírej tekutine. Krčmár sa natiahol na policu za malým rádiom, z ktorého sa niesla nenápadná melódia, aby naladil niečo, čo vyplní tiesnivé ticho. Praskavé zvuky po chvíli vystriedal jasný hlas speváka. Pridal na hlasitosti.

Jiraiya zdvihol oťažievajúcu hlavu a započúval sa do slov známej piesne. Zalovil v pamäti a vybavil si Tsunade, sediacu obkročmo s bradou zaklinenou do operadla barovej stoličky, pospevujúc si príšerne falošne slová nového hitu, zatiaľ čo Orochimaru bez záujmu o okolité dianie študoval zvitok, rozložený na barovom pulte.
“Hej, Orochi! Trochu života do toho umierania!” štuchla do priateľa rozkokošená blondýnka.
“Na čo je také hľadanie bez odpovedí,” skonštatoval sucho Orochimaru, hoci sa zdalo, že pieseň nevníma.
Pamätal si, že mu okamžite oponoval, vyhecovaný skutočnosťou, že predmetom Tsunadinho doberania nebol on sám. Argumentoval vytrvalosťou ako najdôležitejším atribútom ninju, a možno sa snažil presvedčiť samého seba, keď sa na červenučké líčka tej princeznej Konohy mohol dívať len dovtedy, kým mu jednu neuvalila.
S odstupom času asi trochu chápal pocity bývalého priateľa. Roky pátrania s hlodajúcou otázkou, prečo sa Oro rozhodol všetko zničiť a zahodiť, nepriniesli nijaké odpovede. Vytrvalosť na tom nič nezmenila a zrazu sa cítil unavený.

Chvíľu hľadali spoločne, ale nefungovalo to. On sa snažil udržiavať optimistického ducha za každú cenu. Ona prepadala pesimizmu. Nakoniec sa pobrali každý svojou cestou.

Ktovie kde sa túla? Vracala sa do Konohy už len na festival Obon, ako boli zvyknutí už od čias, keď sa ich tím po Druhej veľkej vojne ninjov rozpadol a každý bol poverený inými úlohami. Nech ich však misie zaviedli kdekoľvek, prišli alebo sa priplazili domov do Konohy osláviť spomienku na milovaných zosnulých. Tradícia sa prerušila, až keď sa Oro stal nukeninom. Pár nasledujúcich rokov sa Tsunade ešte vracala a on tu vždy bol. Pre ňu.

Na tretí rok už neprišla. Vedel, že viac nepríde. Rezignovala, keď si uvedomila, že starý život je navždy stratený. Oficiálne ho prestali hľadať, pretože už nedokázali jeden v druhom živiť akúkoľvek nádej. No pokračovali každý na vlastnú päsť. On ho chcel zachrániť od zvrátenej cesty. Ona len nechcela, aby zomrel ďalší človek, ktorého milovala, ktorého obdivovala, ktorému verila. Pochopila však, že zomrel už dávno. Na sviatok spomínania mŕtvych pred piatimi rokmi, keď opustil Konohu. A to ju asi zlomilo. Odmietla oslavovať akúkoľvek smrť a akúkoľvek obeť. Oddala sa oslave života, hazardu a chlastu.
Tretí láskavo zahladil túto jej slabosť vyjadrením, že Tsunade poveril dlhodobou misiou, ale rada tradične nesúhlasila. Takéto nezodpovedné chovanie vnučky Prvého bolo neprijateľné. Napriek tomu ju nemohli vyhlásiť za nukenina. Kvôli Tretiemu.

Zdvihol pohárik k ústam, aby pripil na jeho zdravie, na napokon mu ruka klesla. Myšlienky sa mu v hlave motali. Zašmátral prstami vo vačku, pripnutom k pásu, položil na stôl niekoľko mincí a s ťažkým povzdychom sa zbieral na nohy. Ťahalo mu na štyridsaťštyri, no cítil sa na sedemdesiat.

“Už odchádzate, Jiraiya-sama? Počkajte, to ste mi nechali moc.” Chvátal za ním krčmár.
“To za tú pesničku.” Mávol rukou velikán.
“Ak sa poponáhľate, ešte stihnete vypúšťanie lampiónov na rieke.” Začul ešte vo dverách.

Pôvodne nemal v pláne sa slávnosti zúčastniť. Teraz však neisto kládol nohy pred seba. Prechádzka na čerstvom vzduchu mu pomôže vyčistiť hlavu.
Kým Tsunade sa po vojne venovala štúdiu a zdokonaľovaniu svojho lekárskeho umenia, on dostal na starosť geninov. A Oro skončil v ANBU – ako inak. Po zvolení Minata do funkcie akoby stratil posledné zvyšky súdnosti. Už sa ani nesnažil skrývať tie svoje zvrátené pokusy. Prekliaty Orochimaru! Keby bol býval ešte rok vydržal, bol by sa po tragickom útoku Kyuubiho možno sám stal Hokagom. Jemu však nešlo o funkciu, ale o moc. A tak neúspešný pokus uchádzať sa o post hlavy Konohy asi len urýchlil neodvratný osud. Keby, keby... Tieto myšlienky obracal v mysli už desaťročie a úplne zbytočne. Keby ublížil len jemu, nejako by sa s tým vyrovnal, ale že so sebou stiahol aj Tsunade – to mu nemohol odpustiť.

Dolu pri rieke sa mihotali svetlá. Zopár osamelo váhalo na brehu, ostatné unášal prúd ako roj meteoritov. Cestou míňal tmavé postavy vynárajúce sa z tmy, vracajúce sa mlčky a pokojne domov. Svoje spomienky na príbuzných a priateľov zverili rieke vo viere, že im ukáže cestu do večného mieru aj tento rok. Nepozdravovali sa, každý bol ponorený do svojich myšlienok. Kým zostúpil dole, myseľ mal už znova jasnú. Nemal so sebou lampión a vlastne tej ceremónii už dávno neveril. Uvažoval, že by sa mal vrátiť. Keď ho zaujalo detské fňukanie.

Tých niekoľko stromov, brániacich vo výhľade, pri svojej výške ľahko obehol. Prekvapený rozoznal svojho starnúceho majstra, oblečeného v tradičnom haori a klobúku so znakom ohňa. Za ním skôr tušil, než videl, ninju v tmavom odeve - určite z Hokageho ochranky. Napokon tu bolo malé dieťa, ktoré do seba poťahovalo sople a kŕčovite zvieralo lampión. Pri každom hlasitom nadýchnutí hrozilo, že papierový obal sa vznieti od olejového knôtu v jeho vnútri.
Hokage stál nepohnute s rukami schovanými v širokých rukávoch, no díval sa na dieťa a prihováral sa mu láskavým hlasom: “Pozri, lampión, ktorý som vypustil na rieku, sa už pripojil k ostatným. Ak sa nepoponáhľaš, odplávajú a svetlo, ktoré im ukazuje cestu, zmizne."
"Ale ja nechcem, smrk, nechcem, aby odišli. Chcem, aby ostali so mnou."
"Keď všetky svetlá zhasnú, bude im zima, zablúdia a ostanú tu uväznení až do ďalšieho festivalu budúci rok. Vieš, že je to veľmi dlhá doba. Od minuloročného si sa ma pýtal aspoň stokrát, kedy už bude Obon. Môj lampión už ukazuje cestu mojej manželke. Chýba mi, ale nechcem, aby sa trápila."

Chlapcove žlté vlasy nadobudli vo svetle plameňa medený odtieň. Bol to chlapec - Minatov syn - teraz ho už spoznával. Spodná pera sa mu nekontrolovateľne triasla, hrozilo, že sa skutočne rozplače.
"Pane, na toto nemáme čas. Dovoľte mi..." ozvalo sa z tmavých tieňov, kam už svetlo lampy nedopadalo.
Uprostred vety ho zastavil Hokage pohybom ruky. Díval sa, ako sa z prítmia lesa zrazu vynoril jeho niekdajší žiak, ktorý ho prevyšoval skoro o dve hlavy. Teraz si rezko kľukol k Narutovi.
"Aký je už z teba veľký chlapec!" Položil mu ruku na útle pliecko. "Poď bližšie, niečo ti prezradím," stlmil hlas do šepotu. Naruto sa na neho zadíval veľkými, modrými, Minatovými očami, až mu stislo srdce. Mimovoľne mu prišli na um slová tej piesne.

Ba vlastne nie, boli to oči jeho matky, aj keď farbu zdedil po otcovi.
Koľkokrát ich videl uplakané. Oči dieťaťa vo vyhnanstve, bez rodiny, odsúdeného na samotu bytia s démonom v tele. Oči túžiace po láske, prijatí a blízkosti. Oči, ktoré sa zamilovalí do jeho najlepšieho študenta. Oči vyslobodené z múrov, ktoré im vystavali tí, čo rozhodujú o osude iných ako o tovare. Určite ani jeden z nich naplánoval tento osud pre svojho chlapčeka.

Tie oči sa k nemu teraz dychtivo upierali.
Naklonil sa a zašepkal mu do ucha: "Nemusíš sa báť toho rituálu. Tvoji rodičia ťa tak veľmi milovali, že nie je možné, aby ťa opustili sledujúc nejaké svetielko, ktoré za chvíľu dohorí, keď sa potopí. Sledujú len teba. Nosíš si ich všade so sebou v tom znamení, ktoré ti zanechali."
Pritom ho prekáravo ďubol prstom priamo do brucha.
Dieťa sa rozosmialo, uvoľnilo si jednu ruku a zovretou pästičkou zotrelo z očí prvé slzičky.
"Ale babička Ayako hovorí, že je to zlé znamenie, horšie ako prekliatie."
"Staré babizne vždy strašia, aby sa deti báli a poslúchali," žmurkol na neho spiklenecky bielovlasý muž, najväčší, akého kedy videl, "ty sa ale neboj. Musíš byť odvážny, ako tvoji rodičia."

Mal by ho zobrať so sebou. Rozhodnutie zostať a starať sa o Naruta, alebo ísť hľadať priateľa a plniť misiu, ktorou ho Hokage poveril. Pred tým opäť stál. Chcel vziať chlapca so sebou už minulý rok, ale rada to neschválila. Je Kyuubiho cennou schránku, v budúcnosti najsilnejšou zbraňou Konohy, neopustí dedinu.

"Sandaime..."

Hokage mierne a bez emócií pokrútil hlavou. Vedel nad čím Jiraiya uvažuje, no nebolo to v jeho moci. Robil, čo mohol, aby sa k dieťaťu nesprávali ako k divému zvieraťu. A on ho potreboval v teréne. Nik nebol obdarený takým talentom získavať informácie ako on. Konoha tápala v neistote. O skupine, ku ktorej sa Orochimaru pridal, vedeli len málo. A desivé udalosti v Skrytej hmlistej, ktoré presakovali ako krv z rany, predstavovali zvrátenosť súčasného Mizukageho a Jinchurikiho v jednej osobe, kým Konoha zatiaľ mala len toto bezbranné mláďa.

Dívali sa, ako naklonené nad riekou, púšťa z ruky lampión. Svetielko sa roztriaslo, chvíľu akoby nehybne stálo, no vzápätí ho zachytil prúd, ktorý ho rýchlo unášal. Ostatné svetlá už dávno zmizli za ohybom rieky, a príkrovom brehovej vegetácie. Narutovo svetielko čelilo noci osamotené. Keď sa s úsmevom obrátil, zosmutnel. Na brehu stál len deduško Tretí, a ten ho za odvahu nepochváli. Má veľa starostí, hovorí babička Ayako.

Nezdržiaval sa. Konohu opúšťal pod rúškom noci. Štvrtá kamenná tvár ho nemo vyprevádzala. Zaplašil výčitku. Tento rok už to vyjde, tento rok sa mu konečne priblíži. Tento rok Ora nájde, a potom sa už bude môcť krstňaťu venovať. Nikdy sa nevzdá.

Odpusť, Minato. Raz mu to vynahradím.

Poznámky: 

Poviedka vznikla v rámci FF misie Naruto Songfiction. Vybrala som si pieseň Shippuuden Ending 20: Hemenway - By My Side (By My Side), pretože ju mám veľmi rada a aj animáciu k tomuto endingu.

Chcem sa ospravedlniť Akumakirei

za moje špekulovanie nad prekladom. Nakoniec som zistila, že text, ktorý som si ja našla na internete a prekladala, je druhá sloha piesne, ktorá v endingu ani neodznela.

Podľa zadania som pieseň ponechala v češtine, zmenila som akurát štylizáciu vety na začiatku, pretože si myslím, že nemusieť odpovedať a nemať odpoveď sú dve rôzne situácie a mne lepšie pasovala tá druhá. A jedno zámeno - z môjho na tvoje - z toho istého dôvodu.
Napasovať pieseň na sanninské trio, zastúpené prítomným Jiraiyom, prišlo samovoľne. Asi preto, že mi tiež chýbala odpoveď, prečo Naruto vyrastal ako dieťa sám, hoci mal krstného otca. Alebo prečo Jiraiya po prvom boji Sasukeho s Narutom, tak razantne vystúpil proti snahám zachraňovať ho za každú cenu. Nedalo sa vyhnúť tomu, že aj náš milovaný Jiraiya urobil v živote nesprávne rozhodnutie (i keď správne, či nesprávne - ťažko hodnotiť - určite ale bolestné a zraňujúce nielen jeho ale aj iných ľudí). Sanninovia predstavujú veľmi reálne charaktery. Keby osud Tímu 7 nebol taký neskutočne šťastný, bol by asi dosť podobný práve tomuto tímu. Hľadala som nejaký zásadný rozdiel. Jediný, ktorý som našla, bola živená nádej. Nádej totiž nie je to isté, čo vytrvalosť.
Ďakujem za prečítanie a vaše postrehy. Nejako mi to v lete s tvorbou na Konohe nevychádzalo. Snáď jeseň prinesie viac príležitostí.

P.S. Lampióny vyzerajú super

- myšlienky, sny, spomienky im pridávajú na hodnote. Len ich, prosím, určite nikdy nevypúšťajte do voľnej prírody po vode, ani po vzduchu. Ich koniec nie je zďaleka taký romantický a často so sebou stiahnu aj nejaké to nešťastné zviera. Takže, keď budte mať chuť zaspomínať a rozcítiť sa, pustite si radšej 38. ending Shippudenu Pino to Ameri. ;-)