Hi no ishi II: Nová misia - 3. Dobrá rada nad zlato

Na pripomenutie,

keďže od predošlej kapitoly už ubehol skoro mesiac, alebo aj vyše mesiaca , aby ste nemuseli prácne dohľadávať mená, čo som vymyslela novým postavám:
Kazuki Minoru, minister vnútra
Yoshida Morimoto, minister zahraničných vecí
Kokorozashi-sama, vedúci Bezpečnostných oddielov
Uzumaki Himawari, jeho podriadená (len menovkyňa "našej" malej Himawari)

„Tak už si sa rozhodol,“ Kuramov hlas znel zádumčivo.
Naruto sa prehodil na posteli. Pokúšal sa zaspať skôr než obvykle, lebo zajtrajšia schôdzka so Shinom bola naplánovaná nechutne skoro.
Koniec jari so sebou priniesol prvé teplejšie noci a cez otvorené okno k nemu doliehali zvuky ulice. Predsa len ešte bolo priskoro na spánok. Zaboril hlavu hlbšie do vankúša. Jeho to však neumlčalo.
„Pečatenie nie je žiadna sranda. Minato bol skvelý chlapík, až kým sa do toho nenamočil a nepresvedčil samého seba, že v jednom momente musí všetkých zachrániť.“
„Nemôžem uveriť, že vyťahuješ práve toto΄tebayo!“ zafučal Naruto do vankúša. „Zohral si v tom celkom kľúčovú rolu.“
Kurama sa zaceril. „O to tu teraz nejde. Ide o to, že pečatenie ti dáva veľkú moc nad svojím vlastným životom. Môžeš sa ho zrieknuť výmenou za dosť silnú pečať. Nevravím, že taká situácia, kde to má zmysel, nenastane, ale si schopný to rozpoznať?“
“Teraz neviem, či sa bojíš o mňa, alebo skôr o seba,“ musel si rypnúť Naruto.
Líška vycerila všetky zuby. „Hlupák!“
„Neviem, či som schopný to rozpoznať, ale môj sen sa za tie roky nezmenil. Stanem sa Hokagom. A ak raz nastane deň, keď bude treba ochrániť môj domov, mojich priateľov, budem pripravený, dattebayo! Aj za cenu svojho života. Tak ako Neji.“
„Len aby si sa toho dňa dožil,“ odfrkol Deväťchvostý.
Naruto musel vyhrabať tvár z vankúša a zhlboka sa nadýchnuť.
„Nebudem zbytočne riskovať. Sľubujem. Stačí ti to?“
„Bol by som radšej, keby si tú misiu odmietol. Nepáči sa mi predstava, že budeme znova odstrihnutí.“
Chlapec sa uškrnul. „To je jasné. Už si si odvykol vysedávať zatvorený za mrežami a krátiť si deň chrápaním.“ Potom zvážnel. „Ani mňa to neteší, ale Kakshi-sensei tam nemá koho poslať. Je to dôležitá misia pre Konohu – nemôžem ju odmietnuť. Okrem toho, nepodceňuješ ma trochu? Nie si jediná sila, ktorú mám.“
„To vieme obaja, ale v určitých kľúčových momentoch ti moja rada prišla vhod.“
Naruto hľadel do tmavej izby. Nemohol to poprieť.

Nevedel, či zaspal a už sa mu to snívalo, alebo naozaj pokračovali v rozhovore.
„Kurama, ty jediný mi môžeš pomôcť to zvládnuť.“
„Minato bol pokojný, rozvážny a chladnokrvný. Ty si hlučný, unáhlený a vášnivý. Si ako tvoja matka – jeho pravý opak. Môžeš byť najsilnejší ninja v Konohe, ale boj proti svojej povahe ani ty nevyhráš. Nečakaj žiadnu zázračnú pomoc.“

Ráno sa sotva brieždilo, keď sa hrabal z postele. Krvavými očami zazrel na budík – trištvrte na päť.
Bože! Mal sto chutí pretočiť sa na druhý bok a ešte chvíľočku... vedel však, že už by nevstal. Nechápal prečo Shino trval na stretnutí tak skoro ráno, no mal na to pätnásť minút. Kúpeľňou prebehol len aby sa nepovedalo, vypil pohár mlieka a krajec chleba si vrazil medzi zuby. Zje ho za cestou.

Na treťom cvičisku Shino splýval s prostredím. Zbadal ho, až keď sa odlepil od tieňa stromov.
„Dobré ráno, Naruto. Hokage-sama ma informoval, takže sa pokúsim ti pomôcť.“
„Eh – to som rád. Popravde, nie som si úplne istý, že rozumiem zadanej úlohe, dattebayo.“
Sprášil odrobinky z rúk a pre istotu si ich ešte utrel do nohavíc.
„Vidím.“ skonštatoval Shino sucho. „Každopádne, prečo sme tu...“
Naruto sa rozhliadol. Toto cvičisko bolo jeho pozvánkou do sveta shinobi. Ani po rokoch sa veľmi nezmenilo. Tri koly trónili na svojich miestach.
Vôbec netušil. Bezradne pokrčil plecami.
„Súhlasil som, že ti pomôžem, no ešte predtým som sľúbil pomôcť Irukovi-senseiovi a Akadémii. Takže to spojíme. Pretože myslím, že to pôjde.“
„Učiteľovi Irukovi?“ Naruto sa snažil nevšímať si jeho podivuhodný spôsob rozprávania a sústrediť sa na obsah.
„Áno. Niekoľko mesiacov neúnavne celý učiteľský zbor pracoval na rekonštrukcii Akadémie, a teraz sa do toho pridali ešte aj požiadavky, ktoré na túto inštitúciu vzniesol úrad feudálneho pána Zeme ohňa.“
Naruto sa ošil a netrpezlivo prestúpil z nohy na nohu – veci ohľadom Akadémie ho veľmi nezaujímali. Musí sa pokúsiť prinútiť Shina ku nejakej akcii, kým sa ešte viac nerozreční.
„Kedy už začneme s tréningom, dattebayo?“ Lieta vôbec hmyz takto skoro ráno?
„Už sme začali – zatiaľ si úplne márny.“
“Ako to?“ nechápal Naruto a zamračil sa.
„Čakal som, že sa začneš pýtať, o aké požiadavky ide.“
Blonďák nechápavo vyvalil oči.
„Počúval si ma vôbec?“
„Jasné, ale nejako ma to nezaujalo. Na čo mi je to vedieť?“
„Chyba!“ namietol Shino. „To preto, že máš ísť na infiltračnú misiu. Musíš sa naučiť zbierať informácie. Počúvať rozhovory, ktoré ťa nezaujímajú. Pýtať sa tých, ktorí sú ochotní rozprávať, aby si sa dozvedel viac.“
Zrazu to dávalo zmysel. Len o čom to predtým Shino hovoril΄tebayo?
„Čo teda požaduje feudálny pán?“ neisto sa opýtal.
Jeho bývalý spolužiak, zahalený od hlavy po päty v bridlicovošedom plášti, sa nenápadne usmial. Nakoniec to zvládne, ako všetko doteraz.
„Požiadavka prišla z úradu, takže ešte s určitosťou nevieme, aký veľký záujem má na tom samotný daimiou, alebo kto za tým vlastne stojí. Každopádne požadujú integráciu civilného obyvateľstva medzi ninjov.“
“Integra-litu?“
„Integráciu – začlenenie.“
„Neviem si to predstaviť,“ oškraboval sa Naruto.
„Tak napríklad Akadémia. Ako iste vieš, Konoha sa po vojne ujala množstva sirôt a mnohé nie sú z ninjovkých rodín. Lenže aj oni potrebujú vzdelanie. Logicky vyvstala potreba reformovať a rozšíriť ponuku Akadémie. Vedenie krajiny si od toho sľubuje zlepšenie vzájomných vzťahov s civilným obyvateľstvom – tak to aspoň zatiaľ prezentujú. Bola načrtnutá vízia, že vzájomné spolužitie môže pomôcť ninjom brať viac ohľady na civilistov a uvedomiť si svoju zodpovednosť za následky rozhodnutí ninjovských osád. Bežných ľudí to zas môže zbaviť strachu z ninjov.“
“Zdá sa mi to ako dobrá myšlienka,“ poznamenal Naruto.
„Áno, záleží však, či skupina ľudí, ktorá za ňou stojí, tým skutočne sleduje blaho všetkých, alebo by len radi dosiahla väčšiu kontrolu nad svetom ninjov.“
„Je to strašne komplikované, dattebayo,“ mračil sa jeho spoločník. „Ako to môžeme zistiť?“
„Práveže nijako. Pretože až čas ukáže a odhalí skutočné zámery. Tak ako to bolo v prípade Akatsuki. A dovtedy sa musíme naučiť manévrovať vo vymedzených mantineloch.“
Naruta striaslo. Náhle si uvedomil, že prílišným postávaním sa do neho zahryzol ranný chlad od zeme. Ešteže tu s nami netrčí Sakura-chan. Bola by nevrlá. Určite si ešte užíva tepla postele. Na lícach mu vyskočil rumenec. Podchvíľou mu za ňou zablúdili myšlienky. Musím niečo vymyslieť – nie je možné, aby som odišiel na takú dlhú misiu bez rozlúčky. Nemôžem ale nepochodovať rovno ku nim domov – náhodou by mi otvoril jej otec alebo mama. Ani ich poriadne nepoznám. Nie sú ani ninjovia – asi – alebo sú΄tebayo?
„Ozaj. V Listovej predsa vždy žili aj rodiny obchodníkov, roľníkov a remeselníkov. Do akej školy chodia ich deti?“
„Vidíš, dobrá otázka,“ pochválil ho Shino. „Majú vlastnú obecnú školu a vlastných učiteľov.“
„Keby nevznikla tá požiadavka integáááá-cie (spomenul si), deti zo sirotinca by mohli chodiť tam.“
„Áno, každopádne, ostáva na rodičoch, do ktorej školy deti prihlásia. Rekonštruovali a navyšovali sa kapacity oboch škôl.“
„Takže to znamená, že Akadémia bude odteraz prijímať každého prihláseného?“
Naruto sa cítil trocha ukrivdený, keď si pomyslel, koľko ho stálo úsilia vôbec sa tam dostať.
„Nie – Hokagemu ostáva právo prijať alebo odmietnuť uchádzača do Akadémie. Dôvodom pre odmietnutie ale nemôže byť neninjovský pôvod. Natíska sa oprávnená obava, že v ročníkoch by sa mohli častejšie objavovať deti neschopné hromadiť chakru.“
„Aha. Majster Hruboobočnatec bude mať z toho radosť,“ poznamenal Naruto. „Shino, myslím, že to nie je až taký zlý nápad. Predsa to neznamená, že z nich nevyrastú skvelí ninjovia.“
Jeho spoločník sa usmial. Naruto vždy videl len tú pozitívnu stránku veci. Bohužiaľ jemu vŕtala v hlave otázka, čo tým oslabením vplyvu na formovanie budúcich generácií ninjov úrad feudálneho pána naozaj sleduje. A že na to niekto musí mať veľký záujem, keď celý príspevok feudálneho pána na rekonštrukciu Akadémie bol viazaný na túto konkrétnu požiadavku.
„Takže, čo tu vlastne robíme?“ vytrhol ho Naruto z chmúrnych myšlienok.
„Ach, áno – celkom sme sa zahovorili a čas riadne pokročil,“ pozrel sa Shino na polohu slnka, ktoré sa už odlepilo od horizontu a plávalo v rannom opare bez výraznejšej sily zohriať zem, na ktorej stáli.
Naruto si párkrát podskočil, urobil pár cvikov na pretiahnutie stuhnutého svalstva a pomyslel si, ze Shino sa ľahko zabudne, keď mu naobliekanému do kabáta nie je zima.
„Budeme mať čo robiť, aby sme to stihli. Úloha, ktorou nás Iruka-sensei poveril, je vymeniť koly na hádzanie kunaiov za nové a vo väčšom počte.“
Naruto zažmurkal a zaťal päste.
„Skutočne je potrebné dávať tie staré preč?“
Priskočil ku prostrednému, na ktorom sa kedysi metal ako chytená ryba, a roky predtým jeho majster Jiraiya. Drevo bolo rozpraskané po početných zásahoch vrhacích nožov, zjazvené čím hore, tým dole. Položil naň obviazanú dlaň – nič necítil. Nová ruka fungovala skvele, ale nemal v nej nijaký cit. Bolo mu to také nepríjemné, až si ju začal obväzovať. Bolo znesiteľnejšie pripisovať tú necitlivosť obväzom. V srdci však cítil. Srdcom sa toho dreva dotýkal a vedel, že minulosť sa vzďaľuje míľovými krokmi. Nebolo kedy váhať. Kým tam nehybne stál, načerpal dosť prírodnej energie a jeden po druhom koly vytiahol zo zeme akoby nič nevážili.
Shino sa mlčky prizeral a vnímal jeho frustráciu, ale aj nové odhodlanie. Bol pokojný – s Narutovou pomocou to stihnú včas do prvej hodiny. Stromy na nové koly mal už vyhliadnuté.

Trieda, ktorú na cvičisko doviedol Iruka-sensei tesne po ôsmej bola hlučná a rozmanitá, ako každá iná. Boli to ešte len deti – nováčikovia. Všimol si hanblivé dievčatá, aj tie, čo sa tvária dôležito a nad všetkým prevracajú oči, hlučných chlapcov, ale aj skupinku, ktorá sa držala trochu od ostatných, zjavne okolo svojho vodcu. A napokon osamelé postavičky, také nevýrazné, že keby náhle odišli, nikto by si ani nevšimol. Boli to deti, ktoré ešte nechápali dôležitosť vzájomnej spolupráce. Iruka medzi nimi pobehoval, pričom hlasito okrikoval tých najväčších drzáňov. Keď jedného nakoniec bezradne zdrapil za golier a zúrivo ním triasol, zatiaľ čo ho napomínal, aby sa už konečne zaradil do svojej skupiny, musel sa Naruto uškrnúť. Stále nechápal, kde v sebe Iruka-sensei berie energiu vždy znova a znova zápasiť s tými malými nevďačníkmi, ktorými všetci raz boli, a zachovať si pri tom zdravý rozum. Pozeral sa na jeho zdanlivo márnu snahu sotva pol hodiny a už mal sto chutí praštiť do stredu cvičiska aspoň malý Rasengan. Keby mu Shino nepovedal, že ich dnešná úloha ešte neskončila, už dávno by sa ládoval rámenom v Ichiraku a užíval si voľného dňa.
„Myslíš si, že je to strata času?“
Od ľaku ho skoro nadhodilo. Túto Shinovu neviditeľnosť vždycky neznášal - oprel sa o strom vedľa neho nevedno kedy, nenápadný a všadeprítomný ako ten hmyz.
„Nemyslím si, že je to zbytočné. Veľmi dobre viem, že nebyť nášho učiteľa, nikdy by sa zo mňa nestal ninja, dattebayo.“
To povedal nahlas, no v duchu rozmýšľal, čo by sa s ním bez trpezlivého a láskavého Iruku naozaj stalo.
„Ja by som na to ale nemal nervy,“ pripustil.
Shino sa máličko usmial. Bolo nečakané vidieť tú emóciu na jeho tvári po všetkých tých rokoch skrývania.
„Človek svoju skutočnú veľkosť ukáže pri práci s tými najmenšími, najslabšími, najprotivnejšími, pri ktorých sa priam natíska prejaviť svoju silu, nadradenosť a moc. Práca s deťmi je skvelým tréningom, Naruto.“
Skutočná veľkosť. Naruto udivene hľadel na svojho starého učiteľa, ktorý plnil misie tých najnižších kategórií každý jeden deň, zas a znova, uvedomujúc si, že mu neprinesú nijaký obdiv ani slávu. To je cesta ninju, ktorú si Iruka-sensei vybral, a ktorej bol verný. A vďaka ktorej tu mohol byť dnes aj on ako Hrdina Konohy.
„Naruto! Oi! Koľkokrát Ťa mám ešte volať?“ vytrhol ho z rozmýšľania Irukov hlas. „Už tam toľko nepodopieraj ten strom a poď nám trochu pomôcť.“
Trieda sa rozrehotala a volaný očervenel.
Je to tréning – tréning ako každý iný, dlhý, ťažký, no potrebný.
„Hai, sensei!“ odrazil sa a vyskočil z príjemného tieňa stromov na slnečné priestranstvo.

Himawari v duchu penila. Vôbec to nekorešpondovalo s jej vonkajšou nehybnosťou. Sedela v aule a čakala na audienciu u ministra vnútra, ktorú si osobne vyžiadal. Mal ju prijať pred desiatimi minútami. Miesto toho tu sedela a reflektovala milé, no strojené úsmevy sekretárky. O trištvrte na deväť konečne ticho zabzučal telefón a mladá žena pokynula, že môže vstúpiť. Dvere sa za ňou nehlučne zatvorili. Rýchlo prechádzala úzkou chodbou popri rade dverí. Nemusela sa dívať na gravírované menovky, už neraz tu bola pozvaná na koberec. Do tých správnych by trafila aj poslepiačky.

V kancelárii bolo dusno ako v peci, napriek tomu neotvoril okno, aby sa vetralo. Košeľa sa mu nepríjemne lepila na telo, uvedomil si, že na stojačiku sa mu tvorí fľak. Znova nechápavo pozrel na zatvorené okno a práve, keď sa chcel postaviť s nejasnou túžbou čosi s ním urobiť, otvorili sa dvere a niekto vošiel. Rýchlo skontroloval otvorený diár na pracovnom stole. Kolonka pri 9:00 bola prázdna. Ani sekretárka mu neoznámila žiadne mimoriadne stretnutie. Rozladene sa pozrel na príchodzieho s úmyslom slušne ho požiadať o dodržanie štandardného postupu pri dohodovaní konzultácií. Pohľad sa mu rozostril okamžite ako sa im stretli oči. V červenej dúhovke návštevníka sa tri čiarky tomoe zliali do súvislého kruhu, na ktorom akoby plávali tri žraločie plutvy. Mangekyou Sharingan!
Svet explodoval v kaskáde hrôz. Ľudia kričali, no nemými ústami. Tiekli potoky krvi, zem ňou bola napitá tak, že sa zrážala do chuchvalcov v kalužiach. Do nosa mu udierala spálenina budov, ktoré už nestáli. Za pár minút zostarol o večnosť.
Minister Morimoto sa vyčerpane zaboril do sedačky. "Viem, predsa o tom viem, urobil som, čo bolo v mojich silách." Zadýchaný a spotený sklonil hlavu a zložil si ruky na zátylku, opierajúc sa lakťami o dosku stola. "Len či skutočne jediným spôsobom, ako tomu zabrániť, je obrátiť sa na Konohu... Čo ak som sa unáhlil?" Nehybne hľadel zblízka na štruktúru dreva a nevedomky si prstami vytrhával drobné vlasy na šiji.
"Urobili ste správnu vec. Váš národ si vás zapamätá ako hrdinu."
Ja ako hrdina.
Úzkosť ho opúšťala. Pohrúžený do ilúzie opäť nadobudol stratenú sebaistotu.

Minister Kazuki bol nevrlý ako obvykle. Stála pár krokov od jeho stola, sadnúť ju neponúkol. A veruže to po jeho úvodnom oznámení potrebovala. Čí to bol nápad? Tušila čí. Bola naštvaná. Nie, zúrila. Nemá záujem! Nechce! Ona to robiť NEBUDE!
"Ehm, ehm," odkašliaval. Bolo vidno, že má niečo na srdci. "Odporučili vás ako jednu z najlepších zo sekcie Kontroly výskytu ninjovskej aktivity. Ja som nesúhlasil. Máte dosť dôležitých povinností na to, aby ste sa rozptylovali ešte aj kontrolou nejakého konožského zveda. Úplne by stačilo, keby ste si robili PORIADNE tú robotu, ktorú UŽ máte."
"Ja ju robím poriadne. Zbavili ma všetkých obvinení," ohradila sa.
"Áno. Kokorozashi-sama sa za vás zaručil," skonštatoval trpko. "Nečudo."
"Prosím?" neveriacky na neho hľadela a vrela v nej žlč.
"Ale nič. Nič som nepovedal." V jeho tvári sa objavila vráska a taká rezignácia, že keby ho menej neznášala, azda by bola schopná ho poľutovať. "V každom prípade, v tejto záležitosti budete podliehať priamo mne a hlásenia budete pripravovať pre mňa. Nedovolím, aby sa naše problémy ešte rozrastali."
Neznášala toho chlapa z hĺbky svojej duše. Vždy ju podceňoval. Nikdy jej nedôveroval. A nikdy nebude.
"Môžete ísť. Podrobnosti obdržíte šifrovanou správou do konca týždňa."
"Hai!" otočila sa na odchod. Skôr než došla k dverám, začula jeho šomranie.
"Či ryšavé vlasy, alebo čierne, všetko jedna bagáž. Večná škoda, že vás nevykántrili všetkých do nohy. Azda sa oprávnene domnievali, že bez vašich schopností sa krajina nezaobíde, ale ja som presvedčený, že kým chodíte po tejto zemi, nebude pokoj. Ja by som to riskol."
Musela odtiaľ urýchlene vypadnúť. Vlastne to vyzeralo ako útek. Ale bolo jej to jedno, lebo ak by niečo skutočne nezniesla, tak to, aby videl jej slzy.
Razila si cestu naspať do auly rýchlo žmurkajúc. Zrazu sa pred ňou prudko otvorili dvere, a vonku vykĺzol vysoký šľachovitý muž. Skoro sa zrazili, no obaja zareagovali s nacvičenou suverénnosťou. V tom zlomku sekundy zbadala červený záblesk v jeho oku. Zmizol však skôr, ako jej výhľad zakryli mužove čierne vlasy. Ponáhľal sa preč. Prebudený Uchiha! Musí ho zadržať, ale nie je v službe, nie je ozbrojená. Má len svoju chakru. Dokážem ju použiť v boji? Známa neistota ju okamžite zaplavila. Ako keby to cítil, náhle sa obrátil. Všetko sa jej v hlave pomotalo. Strach, zlosť, červeň, bledosť, menovka na dverách - Yoshida Morimoto, minister zahraničných vecí - cez vlniaci sa biely závoj. Žalúdok je urobil salto. Vďačne sa nadýchla čerstvého vzduchu, prúdiaceho cez otvorené okno. Kto ho otvoril? Trpko si uvedomila, že je preč. Biele jemné záclony, plieskajúce vo vetre, akoby sa jej vysmievali.