Polovica života

Prikladám oheň k špičke cigarety a potiahnem. Teraz sa cítim troška lepšie. Sebavedomejšie. Predsa však ostávam stáť na mieste a iba sa dívam. Na ňu! Práve sa vracia z misie, no na jej peknej tvári nebadať únavu, pohyby má ladné a pružné, ako vždy. Je nadaná, tvrdia ľudia, čo nevidieť bude joninom. Mávne na rozlúčku stráži a na hlavnej triede stretáva známu s dieťaťom. Tvár jej zaleje nežný úsmev, keď pohladí chlapčeka. Elegantne si poodhrnie vlasy a pozrie pri tom mojím smerom. Už neuvidí viac, než rozplývajúci sa dym z cigarety. Áno, jednu chybičku predsa len má. Nie je moja!

Aké by bolo budiť sa s ňou po boku si môžem nanajvýš predstavovať. Možno ju zazriem v reštaurácii cestou z práce. Vskutku, no nie je sama. Takže sa okolo nej vážne točí ten jonin. Mladý, pohľadný a charizmatický. Prekonáva ma úplne vo všetkom. Ale hádam by neskočila na lep akémusi vetroplachovi? Práve sa na niečom zasmiala a dotkla sa jeho ruky. To mi stačilo, aby som sa otočil a odišiel. Utiekol. Čo by som dal za taký jej dotyk? Za jej lásku aj polovicu života.
„Tak polovicu života?” ozvalo sa za mnou.
Strhol som sa a obzrel.
„To by šlo!”

Netuším, ako som mohol skočiť na niečo také a ešte k tomu úplne neznámemu. No vykonal som všetko podľa inštrukcií a teraz idem ku skupinke kunoichi, medzi ktorými je aj ona.
„Ahoj, nenašla by si si čas, aby sme večer niekam spolu vyrazili?”
Hrôza. Mal som pripravených toľko omnoho lepších oslovení a ja poviem toto? Jej priateľky sú v rozpakoch, ona si prekvapene prekrýva rukou ústa a cez prsty sa rysuje úsmev. Ja som to tušil. Úplne som sa znemožnil. Už sa jej nebudem môcť ukázať na oči. Zasmejúc sa vykročí vpred a vrúcne ma objíme: „Ale samozrejme, že našla!”

Zbehlo sa to tak rýchlo, že som z toho rovnako šokovaný, ako všetci ostatní. Teraz tu po svadobnom obrade stojím uprostred blahoželajúcich priateľov a nedokážem spustiť oči zo šťastnej mladuchy. Nebudem si lámať hlavu nad nejakým obetovaním polovice života, hoci som už skôr v stredných rokoch. Moja rodina má predsa tuhý korienok. Prestanem fajčiť, začnem zdravšie žiť a popritom urobím všetko, aby ostala po mojom boku rovnako šťastná ako je teraz. Keby som aj nemal vidieť naše deti dospieť, stálo to za to!
Zrazu sa mi zatočila hlava, podlomili nohy a nebol som schopný prestať kašľať, kým som nestratil vedomie.

Smrť ukázala jednu zo svojich najneúprosnejších tvárí. Neprišla si po mňa rýchlo, ako zásah bleskom, no ani mi nenecháva čas usporiadať si svoje záležitosti. Cítim, že sa nedožijem večera. Najhoršie je vidieť ako veľmi sa manželka snaží nájsť riešenie a nenachádzam síl prezradiť pravdu. Práve sa jej po rozhovore s lekárom zrútil ďalší plán a vypätie ju už prinútilo sadnúť si na okraj postele. Čo som to urobil?
„To je v poriadku!” chlácholím ju z posledných síl. „Ži ďalej tak, ako...”
„Ja bez teba nedokážem žiť!”
Tón, pohľad, výraz a sálajúce zúfalstvo potvrdzovali tie slová.
Čo som jej to…
...urobil?