Tak dlho očakávané vianočné prianie

Tmavá prikrývka pokryla nebo nad mestom. Chumáčiky snehu zľahla dopadali na zem. Biela perina pokryla cesty, stromy aj strechy budov. V zasnežených uliciach Konohy, ktoré sú väčšinou plné jej obyvateľmi, zavládlo ticho a pokoj. Pokoj, ktorý vládne každý rok o tomto čase - čase vianočnom. Kedy všetci odložia spory bokom a stretnú sa s blízkymi.
Na hodinách v dome u Tsunade odbila šiesta hodina večer. Za oknom sa ligotal sneh v svetle pouličných lámp osvetľujúcich ulicu. Tsunade v kuchyni, kde svietila lampa visiaca zo stropu, pokľakla k rúre a pozerala sa cez sklo dovnútra, kde sa pieklo mäso. Keďže ešte nebolo hotové, presunula sa k stolu a začala s vianočným prestieraním. Po dlhom čase bude tráviť opäť Vianoce spoločne s Jiraiyom. Nestalo sa to už pár rokov dozadu. Buď to bolo „vďaka“ ženám, ktoré ho v tej chvíli očarili alebo pre - ako to sám povedal, Narutovu bezpečnosť, kedy pátral po Akatsuki. No tento rok to bude iné. Teda aspoň v to dúfala. V poslednom rozhovore s ním sa zdalo, že Jiraiya to bude brať vážne a naozaj príde.
Na povrch stola prestrela biely obrus a rukou po ňom prešla, aby ho povystierala. Do stredu položila bielu, dlhú sviečku na stojane a na kraje stolov oproti sebe položila taniere a príbory. Naokolo sviečky porozkladala taniere s cukrovinkami, ktoré piekla posledné dva dni a dnes ich na tanier naaranžovala tak, aby tam bolo od každého druhu dostatok.
Potom prišla ku oknu a sledovala ulicu, či na nej neuvidí prichádzajúceho Jiraiyu. No jediné čo z okna videla, bola ulica osvetlená pouličnými lampami, sneh a sneh, ktorý padal na zem, stromy, chodník pri jej dome a lavičku, ktorá bola pri ceste. Pozerajúc von cez okno si v mysli premietala jej posledný rozhovor s Jiraiyom pred tým, ako odišiel.
Bolo chladné ráno - ako to už cez zimu býva. Ostrý a chladný vietor fúkal a opieral sa o bezlisté konáre, ktoré sa pohupovali sem-tam.
V kancelári na stoličke sedela Tsunade. Lakťami sa opierala o pracovný stôl. Bradu mala opretú o spojené o ruky, ktoré boli prepletené prstami. Oči mala zavreté a na jej tvári bolo vidno sklamanie. Jiraiya stál oproti nej vyzeral, akoby čakal, kým Tsunade niečo povie.
„Myslela som si, že tento rok to bude iné,“ ozvala sa do hrobového ticha. „Myslela som si... Teda, dúfala som, že tieto Vianoce oslávime spoločne. Minulý rok si bol na stope Akatsuki, a tak som mala pochopenie. Rok pred tým ťa zaujala akási čiernovláska z pouličného trhu, s ktorou si vydržal asi dva mesiace a ešte pred tým...“
„Ja viem. Všetko si pamätám. Nie je potrebné mi to pripomínať.“ Jiraiya prerušil niť jej spomienok. „Ale tento rok je to rovnako dôležité ako pominulé roky. Ty vieš, že sme dostali správu od susednej Zeme, že sa našla stopa Akatsuki. Musím dať pozor, aby sa nedostali za hranice Zeme Ohňa a hlavne k Narutovi a jeho bijuu.“
Tsunade si povzdychla a oprela sa chrbtom o operadlo stoličky. A prekrížila si ruky na hrudy. Teraz vyzerala skôr urazene ako sklamane, ale to len navonok. Vo vnútri sa zožierala sklamaným. Jiraiya zavrel oči, povzdychol si a znova ich otvoril. Potom urobil pár krokov bližšie k stolu a pozeral sa na urazenú Tsunade. Už ju poznal, a tak vedel, že aj keď to navonok nevyzerá, je z neho sklamaná.
„Splním povinnosť a vrátim sa. Na Vianoce tu budem.“ Jiraiya sa otočil a pomalým krokom odchádzal. Tsunade pozrela, ako odchádza. Medzi dverami sa zastavil a otočil hlavu smerom k nej s jemným úsmevom na perách.
„Dúfam, že večera bude viacchodová, po takej práci človek rýchlo vyhladne.“ Potom pokračoval v chôdzi a zavrel dvere kancelári.
Odrazu začalo niečo páchnuť. Pach ju prebudil s myšlienok, ktoré jej behali hlavou. Vzápätí sa otočila a bežala k rúre. Vzala kuchynské rukavice, otvorila rúru a chytila plech s už zhorenou rybou, pričom jednou rukou mávala okolo tváre, aby rozvírila dym, ktorý jej išiel do tváre. Plech s rybou s buchotom položila na kuchynskú linku a povzdychla si. Otvorila okno, aby sa vyvetralo, a keď zhorená ryba trochu ochladla, vzala ju a hodila do koša. To už bola posledná kvapka, už aj tak nemá dobrý deň a ešte aj táto katastrofa. Tieto Vianoce asi už nemôžu byť horšie, pomyslela si. Posadila sa na stoličku za stôl, lakte si oprela o stôl a tvár si položila do dlaní. Prestala vnímať aj okno, ktoré otvorila a bolo jej jedno, že zima, ktorá je vonku, je už aj u nej doma. O pár minút niekto zazvonil u vchodových dverí. Tsunade zdvihla hlavu od dlaní, zdvihla sa zo stoličky a išla otvoriť. Bolo to veľké prekvapenie, keď vo dverách stál Jiraiya v zimnom kožuchu a s taškami v ruke. Bez slova vošiel dovnútra a položil tašky na kuchynský pult. Tsunade ho nasledovala bez slova, pretože ešte stále neverila, že ho pred sebou vidí stáť.
„Robíš si zimnú atmosféru aj u seba doma?“ neodpustil si uštipačnú poznámku a zavrel jej okno. Potom prešiel k taškám, ktoré priniesol a začal z nich vykladať veci. Z tašky napravo vytiahol niekoľko malých vianočných balíčkov a dal ich pod jej vianočný stromček.
„Snáď si si nemyslela, že prídem len tak s prázdnymi rukami.“ Potom podišiel k ďalšej taške naľavo a vytiahol z nej zabalenú pečenú rybu.
„Ako si...“ ozvalo sa po chvíli z úst Tsunade.
„Tak trochu som tušil. Ako ťa poznám, ty by si tú rybu skôr rozpitvala, ako s trpezlivosťou upiekla.“ Otočí sa k nej a v tom ho Tsunade objíme a v objatí ostanú ešte pár minút. Tsunade sa potešila, že Jiraiya po dlhom čase splnil svoj sľub. Obaja sa, spoločne najedli a rozbalili si darčeky, ktorými si navzájom urobili radosť. Tento večer aj napriek toľkým zlým veciam napokon skončil podľa jej predstáv.

Poznámky: 

Milý Kyell...
Dúfam, že som zadanie splnila podľa tvojich predstáv a bude sa ti poviedka od Ježiška páčiť. Dúfam, že som splnila všetky tvoje požiadavky ktoré boli
1. nostalgia
2. romantika, cit,
3. Vianočná atmosféra (nepovinné)

Skrytý obsah

Pôvodný nápad:
Keďže je to romantivké a milé, dobrosrdečné tak som sa to rozhodla tam nedať... ale moja myseľ mi stále nedala pokoj z vety:
"Pozerala sa von oknom a spomínala na nedávne Vianoce, kedy jej daroval ružovú push-up podprsenku, ktorú vlastne ani nevyužila."
Ja viem, mám divné predstavy