Čakanie na správu

Už to trvalo príliš dlho. Vo vnútri som sa modlila, aby sa mu nič nestalo a aby prišiel v poriadku domov ku mne, ku našej malej dcérke. Sedela som na kresle, ktoré som si už včera presunula ku oknu, aby som nepremeškala ten moment. Posledné dni som veľa nespala. Už je to päť mesiacov, čo sa Sasuke neozval. Hlavou mi behalo množstvo myšlienok, zatiaľ čo som čakala na malú bodku uprostred modrej oblohy, jastraba, ktorý sa bude postupne približovať k môjmu oknu a na nôžke nájdem malý papierik so správou od Sasukeho. Stačila by jedna veta, jedno krátke slovo, aby som si už dlhšie nerobila obavy.
Zaujala som bežnú polohu, tak známu z predchádzajúcich dní. Jednou rukou som sa oprela na parapetu, druhou som o ňu netrpezlivo klepkala nechtami, hľadiac von, hore k oblohe... No stále nič. V tom som počula detský plač. Odvrátila som oči z oblohy, postavila sa z kresla a odišla z izby. Vošla som cez pootvorené dvere do spálne, nahla som sa nad kolísku, ktorá bola vedľa manželskej postele a s úsmevom som hľadela na našu dcérku Saradu, prikrytú ružovo-bielou perinkou, z ktorej vykúkala malá hlavička s čiernymi krátkymi vláskami.
Pokľakla som k postieľke, jednu ruku som si položila na drevenú konštrukciu a oprela si o ňu bradu. Druhou rukou som jej končekmi prstov prešla po hladkej pokožke jej líčka. To ju trošku upokojilo a prestala plakať. Pozerala som sa do jej očí, ktoré mi tak veľmi pripomínali Sasukeho. Na chvíľu som sa mysľou vrátila do minulosti a premietala si chvíle strávené so Sasukem na akadémií aj po nej na misiách, ktoré sme strávili s Tímom 7 po boku Naruta a nášho senseia Kakashiho. Na našu prvú misiu proti Zabuzovy, alebo na ten hrozný pohľad, ktorý sa mi naskytol na Chuuninských skúškach, keď musel bojovať s bolesťou prekliatej pečate. No asi najhoršie pre mňa bolo, keď Sasuke opustil Konohu. Až po dlhom čase sa nám ho s Narutom konečne podarilo vypátrať. A som rada, že sa to stalo. Inak by som tu teraz nekľačala pri postieľke našej krásnej dcérky- ďalšej následníčky jeho klanu.
Hodiny odbili polnoc. Na stred tmavého koberca dopadal kotúč bieleho svetla. V túto noc bol spln. Mesiac osvetľoval nie len oblohu, na ktorej bolo okrem neho vidno aj niekoľko hviezd, ale aj ulicu, na ktorej bývame. Aj keď som vedela, že o tomto čase asi nemá zmysel čakať na správu, ja som na ňu aj tak tvrdohlavo čakala. Presne ako noc pred tým. A nespočet nocí nocí pred tým. Bojovala som s únavou, ktorá ma postupne začala prepadávať čoraz viac a viac. O ruku položenú na kraji pootvoreného okna, ktoré bolo otvorené len na veľmi úzko, asi tak ako pred tým privreté dvere spálne, som si položila hlavu a pozerala sa rovno. Mysľou som sa opäť vrátila v čase do okamihov, kedy som tak isto aj teraz čakala na správu od Sasukeho. Ten najšťastnejší moment bol, keď som zistila, že so Sasukem čakám dieťa. Napísala som mu ešte v ten istý deň list. O pár dní prišla odpoveď, že „je to super“- čo bola jeho klasická odpoveď na väčšinu vecí.
Keď sa mi blížil termín pôrodu, Sasuke tu znova nebol, a tak tu so mnou bola Hinata. Ona tiež medzi tým otehotnela, tak sme si robili navzájom spoločnosť jedna druhej. V tej dobe som sa nemohla príliš stresovať, a tak som sa snažila nemyslieť na to, kedy Sasuke odpíše, aj keď lepšie by bolo, keby bol v deň D pri mne.
Únava bola nakoniec silnejšia ako ja a na okamih som zavrela oči. Odrazu som počula ťukanie. Znelo to, akoby niekto niečím ostrým klopal na sklo. Pretrela som si rukami oči a otvorila som ich. Už svitalo a za sklennou tabuľou okna stál jastrab a netrpezlivo zobákom klopal. Na nôžke som našla malý papierik. Na tento okamih čakala už tak dlho. Predsa len boli sme od seba odlúčený už mesiace, ktoré pre mňa plynú bez neho ako roky. A konečne prišla správa od Sasukeho. V momente som sa postavila z postele, kde som presedela noc a otvorila okno dokorán. Prstami som jemne odopla správu a otvorila ju.
- Už čoskoro - Stálo v odkaze. Sasuke toho nikdy veľa nenahovorí, takže aj správy neboli obsiahle, ale ja som ju pochopila. Priložila som si ruku s lístkom v dlani ku srdcu a pozerala pritom hore na jasne modré nebo.
- Vďaka Bohu.