"Dovolenková romantika" (Hrob nemŕtveho)

„Dajte nám apartmán daimyoa a rýchlo prosím, nech nestrávime pól dňa ubytovaním.“
„Prepáčte, my apartmány takejto kategórie nemáme,“ začal sa brániť recepčný, ktorého požiadavka novopríchodzích, zámožne vyzerajúcich hostí, priviedla do pomykova.
„No to je úroveň, povedzte, aké apartmány porovnateľnej kategórie teda máte?“ rozhorčovala sa mladá žena s exotickým závojom, zjavne vedúca celej skupiny, pozostávajúcej ešte z dvoch o niečo skromnejšie odetých, podobne zahalených žien a asi 13-ročnej dievčiny, ktoré sa od zvyšku skupiny líšila vcelku bežným oblečením.
„Prepáčte, ale máte rezerváciu? Prvá trieda sa u nás rezervuje aspoň týždeň vopred.“
„Zbláznili ste sa? Ja som ešte rezerváciu nikde nepotrebovala. Sú snáď všetky obsadené?“
„Jednu nerezervovanú máme vo východnom trakte,“ nazrel recepčný do knihy, snažiac sa pri tom zachovať vážnosť a rozvahu.
„Vylúčené, chceme byť ubytované na západnej strane,“ nástojila žena v závoji, „Je tam už niekto ubytovaný?“
„Ešte nie, ale máme tu ...“
„To je škandálny prístup! Kde je majiteľ? Chcem hovoriť s majiteľom!“ nenechala ho dohovoriť žena v závoji a celý spor už začal pútať pozornosť prítomných.
„To, nebude vôbec potrebné,“ zbledol recepčný a naklonil sa dopredu. Žena v závoji pochopila náznak a urobila tak tiež.
„Keď sa ma to tak dívam,“ začal recepčný tlmeným hlasom, „tá rezervácia nebola podaná na konkrétnu izbu. Vedeli by sme to vymeniť.“
Žena v závoji sa obrátila k dievčine a tá iba mykla plecami.

„Bolo to nutné?“ opýtala sa Tenten Hany, keď sa konečne ubytovali. „Vyvolala si veľký rozruch a chvíľu som si nebola istá, či nás nevyhodia. Každý vie, že základným pravidlom infiltrácie je chovať sa nenápadne.“
„No veď práve, vie to každý shinobi a akokoľvek to tak nevyzerá, Yugakure je ešte stále centrom shinobiov Zeme horúcich prameňov. Ver mi, že by nikoho nenapadlo, aby sa niekto takýmto spôsobom infiltroval, no zároveň to ani nebolo natoľko extravagantné, ako by sa ti mohlo zdať. Bolo to tiež minimum, aby sme upútali pozornosť majiteľa podniku. Slušnosť mu teraz káže, aby nás ako svojich zákazníkov osobne vyhľadal a ospravedlnil sa za nepríjemnosti. Nenápadne nadviažeme kontakt.“
No jasné, majiteľ hotela. Jeden z miestnych exshinobiov, čo sú priaznivo naklonení Konohe a mohli by pomôcť v ich misii. Zatiaľ čo sa ich kapitán podujal pútať na seba pozornosť otvoreným vyšetrovaním podozrivých úmrtí, ich úlohou bolo infiltrovať sa v podobe hostí a zistiť, čo o celej záležitosti vie. Lenže akosi neprichádzal, navzdory Hanou urobenej scéne. A bez neho ostane Tenten bez akejkoľvek zmysluplnej úlohy. Na rozdiel od Hany, lebo tá...
„Už od dnešného večera mi začína sledovacia úloha, takže bude na tebe, aby si tu medzitým udržiavala zdanie excentrických turistiek. Dbaj, aby nedošlo k odhaleniu mojej neprítomnosti, kým ma bude zaskakovať niektorý Haimaru,“ ukázala smerom k dvojici svojich psov, premenených aktuálne na slúžky, trocha nesvojích v tejto úlohe a možno aj trocha závidiacich svojmu bratovi, čo robil spojku s kapitánom, „a hraj rozmarné dievča, čo si sem prišlo užiť.“
„Nie som si celkom istá, čo tá rola obnáša. Ani na recepcii som asi nebola príliš presvedčivá,“ pokúšala sa Tenten vykĺznuť zo zadanej úlohy. „Mimo to sme už minuli dosť peňazí na tento hotel, určite by sme nemali radšej...“
„Moja milá,“ prerušila ju Hana s ráznym gestom, „po rokoch skúseností s misiami dôjdeš aj sama k záveru, že pokiaľ nemáš limitovaný rozpočet, má to svoje dôvody a ty sa nemusíš nijako držať skrátka. A čo sa tvojej úlohy týka, nemaj obavu, na recepcii si ťa sotva kto všímal a do role sa vojdeš možno ľahšie ako si myslíš. Pre začiatok, hmm...“ preletela pohľadom po príručnej knižnici, ktorá bola súčasťou apartmánu a za pár sekúnd už siahala po jednej z knižočiek, „skús si prelistovať túto knihu, je to vraj klasika. A keď si vyrazíš von, kúp niekoľko vecí, nech sa nevraciaš iba tak naľahko,“ vložila ešte do knihy lístok pred tým ako ju podala Tenten.
„To ako vážne?“ pochybovačne si obzerala Tenten knihu vo svojej ruke.
„Hlavne nezabudni na jednu dôležitú vec,“ zvýšila Hana o niečo hlas, zachytiac, že sa k ich dverám niekto blíži, „prerušovaná súlož nie je spoľahlivou ochranou pred otehotnením.“

Cítila, ako sa mu zrýchľuje dych a keď jeho ruka začala kĺzať nadol, premkol ju zároveň pocit vzrušenia z očakávania i paniky z toho, ako zareaguje. Už ale nebolo času myslieť, iba sa tým nechať unášať, keď jeho vrtké prsty ...
Tenten zabuchla knihu a neomylne ju vhodila do najbližšieho smetného koša. Možno až príliš neomylne, nemala by nijako prezrádzať, že má výcvik shinobiho. Ale tá kniha bola proste absurdná. Od niečoho, čoho autorom mal byť Žabí pustovník Jiraya, teda čakala niečo iné. Kto by sa správal ako tie postavy? Tak povedzme Neji určite nie, udržal by si nadhľad. Leeho by zasa spacifikovala už pri letmom náznaku čohokoľvek. Majster Gai ... nie, pokúsiť sa predstaviť si to bola chyba, ktorá ju bude ešte iste nejaký čas desiť. Vlastne pozná iba veľmi málo mužov tak čo ak nie je chyba ani natoľko v tej knihe ako v nej?
Zastala pred obchodom so suvenírmi a pozrela na svoj odraz v zrkadle. Šaty si na Hanino naliehanie - tá sa v tom akosi vyžíva – zobrala pestrejšie, dlhšie, ale hlavne bez nohavíc. Make-up nemala nijako zvlášť výrazný no stačil na to, aby vyzerala o niečo staršia. Že by aj zvodnejšia? Samozrejme by radšej robila prostredníka medzi majiteľom hotela a zvyškom svojho týmu, no po ňom ani chýru a aj ospravedlniť sa prišla jeho manželka. Tak ostáva iba dúfať, že sa jej aj táto rola zapáči tak, ako uisťovala Hana. Chvíľu sledovala v odraze pohybujúcich sa ľudí, či po nej niekto nehodí očkom, ale rýchlo jej došlo, že asi nebude otočená na správnu stranu. Toto nemá zmysel. Asi bude najlepšie sústrediť sa najskôr na ľahšiu časť jej terajších úloh, teda na nákup vecí z Haninho zoznamu a ostatné zatiaľ nechať plynúť. A možno ešte pozrieť v kníhkupectve, či nemajú výtlačok knihy, ktorú práve vhodila do koša. Predsa len, išlo o majetok hotela a zo smetiaku sa jej ju nechcelo vyťahovať.

Beznádejne vypredané! Je to vraj svetový bestseller, ktorý už bude problém kdekoľvek zohnať. Čiže Tenten usúdila, že má sotva inú možnosť, než nájsť ten smetiak, alebo dúfať, že si hotel nič nevšimne, ba dokonca nenajme nejakých ninjov za cieľom exekúcie. Takže kam len vhodila tú knihu? Rozhliadla sa v snahe zorientovať sa, no jej pozornosť zaujalo niečo úplne iné. Zakolísanie davu chodcov, ktorého príčina sa mohla nachádzať asi tak dvadsať metrov pred ňou. Vydala sa tým smerom a po chvíli začula hneď dve indície, vysvetľujúce túto zmenu. Jednak začula reči ako „Nemôže to byť infekčné?“ , „Radšej sa držme ďalej od problémov.“ , „Tak toto som na vychytenom letovisku nečakala“, jednak sa k jej ušiam doniesol tlmený kašeľ. Následne aj zazrela zdroj toho zvuku. Postavu mal štíhlu a vlasy biele, no keď pozrel jej smerom, uvedomila si, že je to mladík sotva starší od nej. A jeho oči. Tie oči poznala. Síce boli inej farby, ale nebolo pochýb, ten mladík má pohľad ako Neji. A pozrel na ňu, lebo sám zacítil na sebe jej pohľad. Bola si tým náhle úplne istá. Ona z jeho perspektívy práve vytŕča z davu okoloidúcich rovnakú ako on. Je pripravený, nech sa pokúsi o čokoľvek.
„Nech sa páči, utri si tú krv,“ podala mu vreckovku s trocha strojeným úsmevom, lebo tušila, že sa tu možno práve začala zahrávať s ohňom, no nedokázala tomu odolať. Napokon, sledovanie čohokoľvek zvláštneho bolo súčasťou jej misie.
Po chvíľke váhania, v ktorej ako by jej chcel nechať pocítiť bezvýznamnosť a márnosť jej gesta, napokon prijal ponúkanú vreckovku a ľahostajne si utrel vykašľanú krv z rúk a kútikov úst. Záchvat kašľa už zjavne ustal a z davu okoloidúcich sa vytratil nepokoj.
„Som Tenten,“ predstavila sa, no neodvetil jej. Otočil sa na odchod, ale už po druhom kroku sa zakolísal a Tenten ho pohotovo podoprela, aby nespadol. Jasne cítila ako sa jeho telo pod jej prstami vzoprelo k odporu, no ovládol sa. Pozornosť davu sa nepríjemne obrátila na nich. „Bývam o dve ulice ďalej,“ rezignoval a nechal sa ňou viesť, ako keby boli zaľúbená dvojica. Teda niečo dostatočne všedne na to, aby im dav dovolil zmiznúť vo svojich útrobách.

Konečne sa striasol toho dievčiska. O čo jej išlo? Nie je predsa normálne, aby chcel niekto cudzí človeka, čo práve stretol na ulici, doviesť priamo až do jeho izby. Ale aj keby za tým nebol nejaký postranný zámer, bol by ju od samého hnevu nad svojou situáciu na mieste zabil, keby nebol nútený pútať čo najmenej pozornosti. A v jeho stave mu vlastne pomohla, to si musel priznať. Tento posledný záchvat – je to stále horšie a horšie. Ako dlho ešte bude vedieť tajiť, čo sa deje s jeho telom, do ktorého bolo vložených toľko plánov a nádejí. Už nevykašliava iba krv. Ten nával slabosti ...
Pozrel na svoju ruku a uvedomil si, že v nej ešte stále drží vreckovku. Jej vreckovku. Bude ju hľadať? Nevyužije to ako zámer, aby ho vyhľadala? Nie, musí ju vrátiť a zhatiť tak možnosť ďalšieho kontaktu. Posledné zvyšky slabosti pochoval nával adrenalínu. Len pokoj. Jasne si vybavuje, ktorým smerom sa vybrala od hotela, kde je ubytovaný, takže by ju čo nevidieť mal dohoniť.

„Niečo si zabudla,“ ozvalo sa zrazu za Tenten. Kedy sa... ?
„Ou, ďakujem, si milý, ale nechcem to, môžeš si ju nechať,“ vehementne odmietla Tenten ponúkanú zakrvavenú vreckovku. Hadam za ňou nešiel iba kvôli tomuto? Alebo má aj iný zámer. Možno ...
„Nemám o ňu záujem.“
„Tak ju môžeš pokojne zahodiť. Cítiš sa už lepšie?“
„Zobral som si lieky,“ zaklamal.
Tenten bolo nad slnko jasnejšie, že by normálne nebol schopný dôjsť do izby, zobrať si lieky a ešte ju aj stihnúť tak skoro dohoniť. A zasa ak si vôbec nejaké zobral, sotva by stihli takto rýchlo účinkovať. Tento pohľadný mladík s vážnou tvárou a arogantným pohľadom nebol obyčajný človek. Prinajmenšom mal výcvik shinobiho. Niečo vyskúša.
„Ja som sa ti prv predstavila, neprezradíš mi aj ty svoje meno?“
„Prečo by som mal?“ odbil ju otázkou, no ako náhle videl, že ju táto odpoveď neuspokojila, pokračoval: „Si miestna policajtka?“ opýtal sa a ukázal na putá, vytŕčajúce z tašky v jej rukách. Z toho, ako zbledla sa dovtípil, že trafil do čierneho.
„Ach nie, tie putá z Haninho zoznamu, čo mali byť suvenírom pre jej matku,“ zhrozila sa v duchu Tenten. Čo si len o nej pomyslí, keď tu behá s putami s akýmsi ružovým chlpatým poťahom? Rýchlo ich zastrčila hlbšie do tašky, čím sa však odhalil jej ďalší obsah. Spôsob akým sa vyhol otázke ju utvrdil v tom, že je shinobi. Ani ona by nemala odhaliť karty, ale zasa nechcela, aby ju mal za nejaké pochybné dievča.
„Áno, ... teda, nie celkom,“ zaklamala Tenten v snahe zachrániť situáciu, „pracujem na celkom nízkej pozícii na hospodárskom oddelení miestnej polície, akurát som nakúpila nejaké výstrojové doplnky,“ pokúsila sa mu nahovoriť a ukázala pri tom niekoľko obojkov, ktoré tiež zakúpila podľa zoznamu. Síce boli rôzne a dosť extravagantné, no dúfala, že keď ich ukáže iba na okamih, tak to zaberie.
„Tak ťa nebudem zdržiavať, keď si v meste pracovne,“ mykol plecami a otočil sa na odchod.
„Počkaj, mohli by sme sa ešte niekedy stretnúť,“ nadhodila náhlivo Tenten. Páčilo sa jej ako veľmi sa povahovo podobá na Nejiho, a pokiaľ má v rámci misie s niekým neviazane flirtovať, tak s niekým, koho zrejme ani nenapadne robiť, či hovoriť veci, ako postavy z Jirayovej knihy. Záhadnosť mladíka na ňu tiež zapôsobila. Hádam tu nebude na misii.
„O tom pochybujem,“ odvetil.
„Pozajtra bude zatmenie slnka, nemohli by sme spolu ...“
„Dovtedy už tu nebudem, zajtra odchádzam domov,“ prerušil ju.
„No tak čo si dnes večer pozrieť západ slnka? Nachádza sa v okolí pár úžasných miest, s fascinujúcou scenériou,“ zúročila Tenten svoje vedomosti z reklamného prospektu.
„Mám radšej východy slnka,“ zatváril sa Kimimaro, ako keby súhlasil, no v fakticky sa tým k ničomu nezaviazal. Toto dievča je horšie ako exostóza, došlo mu, že by aj tak dotierala kým by nesúhlasil. Nakoniec, keď tam nepríde, iste sa dovtípi, že nemá záujem a dá už pokoj. A keby aj nie, kým sa vráti z vyhliadkovej túry, bude v tom že už odišiel domov.
„Tak zajtra ráno na tomto mieste,“ zaznačila rúžom krížik na letáčiku s mapou, ktorý mala pri sebe a podala mu ho. Zobral ho a bez toho, aby naň pozrel, ledabolo kývol na pozdrav a zmizol v dave.
„Ten rúž ani nie je taká samoúčelná vec, ako som si myslela,“ povedala si Tenten. A bolo to na počudovanie o dosť efektívnejšie, než ako keď o tom čítala v knihe. Ozaj, kniha. Bola zhruba v miestach, kde ju zahodila a čo nevidieť aj našla kôš, do ktorého ju vhodila, no nezdalo sa, že by v ňom bolo niečo také. A kutrať sa v ňom, ako keby bola nejaká tuláčka, sa jej nechcelo. Kým sa rozhodovala, spozornela na divné zvuky z bočnej uličky. Dnes už jej sledovanie zvukov pomohlo, ta sa rozhodla skúsiť šťastie znova. Ako si jej oči zvykli na prítmie v uličke, zbadala na zemi sedieť akéhosi bezdomovca, čo vydával podivné zvuky, hľadiac do knihy v ľavej ruke a kmitajúc pravou rukou, ako keby nemalo prísť zajtra.
„Hej, tá kniha!“ skríkla šokovaná a pobúrená Tenten.
Indivíduum sa strhlo a bez toho, aby prestalo pracovať pravačkou, na ňu uprelo pohľad a prehlásilo: „Moooja!“

„Meškáš, Kimimaro! Čo ťa zdržalo?“ ozvalo sa z prítmia izby.
„Prepáčte, snorila okolo akási policajtka,“ pokľakol Kimimaro a sklonil hlavu. Síce si nebol istý, či veriť príbehu toho dievčaťa o práci na polícii, ale rozhodol sa tým kryť svoj záchvat.
„Neviem o tom, že by sme tu vykonali čokoľvek okrem likvidácie toho zvedavého majiteľa hotelu. Že by nás naši miestni priatelia dostatočne nekryli?“ zamyslel sa Orochimaru bez znepokojenia, ba práve naopak takmer pobavene. „Zabil si ju?“
„Nezdalo sa, že by nás mohla nejako ohrozovať, tak som nechcel pútať ďalšiu pozornosť,“ pokúsil sa čo najopatrnejšie vysvetliť situáciu. Síce mu bolo to dievčisko ukradnuté, no nechcel na ňu cielene priviesť problémy iba pre to, že si netrúfa povedať pravdu.
„Cítim však krv. Povedal si mi všetko?“
„Požiadala ma o stretnutie pri zajtrajšom východe slnka. Naoko som súhlasil, aby som sa jej striasol,“ nahlásil Kimimaro. Urobil to, urobil. Už to nejde zobrať späť. Predhodil ju v nádeji, že informácia o schôdzi upúta Orochimarovu pozornosť natoľko, aby sa viac nepýtal na krv. Nech sa už nepýta, nepýta! Ale aj keď sa neopýta, ako dlho dokáže ešte tajiť svoje problémy? Stojí toto všetko vôbec za to?
„Zaujímavé! Niekto by dokonca povedal romantické,“ usmial sa Orochimaru. „Pôjdeš tam!“
„Rozumiem. Aké sú ešte ďalšie rozkazy?“
„Žiadne ďalšie rozkazy. Nechávam na tvojom rozhodnutí, či ju tam zabiješ, alebo necháš žiť. Jej život alebo smrť síce vôbec nič nezaváži, ale sledovanie tvojho konania prinajmenšom spestrí moje tunajšie čakanie.“
Nespochybňoval motívy svojho pána, iba bol trocha nesvoj z toho, že sa jeho doterajší plán rúca. Rozhodnutie už predsa urobil. Už to dievča nehodlal nikdy vidieť. Ale za takýchto okolností by bolo najistejšie, keby sa z toho stretnutia už nikdy nevrátila. A to iba pre to, že mu pomohla. Aký paradox.
„Chápem, nesklamem Vás!“
„Ja viem. Bezvýhradne ti verím,“ položil mu Orochimaru ruku na plece. „Ale aj tak, keď dokončime našu tunajšiu prácu, nechaj sa vyšetriť Kabutom. V nasledujúcej akcii ťa budem potrebovať v najlepšej možnej forme. A teraz si choď oddýchnuť, nemám pre teba iné úlohy.“
„Čo si asi tak zvolí?“ zachichotal sa Orochimaru, keď sa Kimimaro utiahol do vedľajšej izby. „Život alebo smrť? Iba nepatrný náznak vánku pred búrkou, čo nás čaká, ale poteší.“

Robil to už automaticky od najútlejšieho detstva. Bodal ostrím znova a znova a znova. Len tentoraz to nebola kamenná stena jeho kobky, ale strom z ktorého sledoval osamelú lavičku uprostred ničoho. Čakanie v ňom vyvolávalo zle pocity. Na dôvažok ho trápil jeho stav, tak veľmi chcel byť nástrojom naplnenia Orochimarovych plánov, to bolo jediné čo dávalo jeho existencii zmysel. Pre čo iné by sa narodil? Ale tieto záchvaty a vykašliavanie krvi. Už to aj tak nebude schopný ďalej tajiť. Jeho pán to vie, alebo aspoň tuší. Oto to viac bola zahanbujúca celá táto situácia. Nie je to iba zaslúžený trest za jeho pochabosť? Pozrel na horizont. Ako dlho je to ešte do svitania? Všetko bolo pripravené. Neukáže sa hneď pre prípad, že by išlo o pascu. Paradoxne ho predstava pasce trocha upokojovala v pri tom, na čo sa chystal. Na lavičku položil biely kvet kamélie na znamenie, že je tu. Otupí to jej pozornosť a aj keď zaregistruje jeho príchod, môže to považovať za súčasť romantického plánu. Ešte sa nerozhodol, či ju rovno zabije, ale sa s ňou pustí do reči. No aj v druhom prípade by asi dĺžka jej života závisela iba od toho, či by sa mal šancu dozvedieť niečo dôležité. Život má cenu, iba kým je dôležitým pre Orochimara. Čím je život toho dievčaťa v porovnaní s možnosťou, že keď jeho telo už možno nebude vhodnou schránkou. Naplo ho, a hoci sa snažil vzdorovať, nedokázal zabrániť kašľu a ani ho nebol schopný ukončiť. Toto je skutočný problém. To ako sa z neho každou sekundou vytráca sila. Ani sa nenazdal a svet okolo neho potemnel.

Keď prišiel k vedomiu, bolo už svetlo. Lavička! Nikde nikoho ani predtým, ani potom, čo k nej podišiel. Ranný vánok sa pohrával s vytrhanými lupeňmi kamélie. Na kvete ostal už iba jeden, posledný. Taká detinská hra. Čo asi predstavoval ten posledný lupeň. Pravdu, či lož? Odtrhol ho a nechal voľne ležať na svojej dlani úplne čiernej od zaschnutej krvi. Rozhodol osud. Nakoniec vždy rozhodne osud.