Láskykvet

„Myslíš, že to bude fungovať? Teda, že zabudne na toho túlavého ignoranta, čo jej spôsobuje iba trápenie, a bude milovať mňa?“
„Lee, snáď nezačneš váhať teraz, keď sa celý plán blíži do finále,“ oborila sa naňho Ino.
„Ale získať niečo takto, bez tvrdej práce, no neviem.“
„Ja som tvrdo pracovala a čo sa teba týka, nestane sa snáď občas, že sa výsledok tvojho snaženia dostaví skôr, než by si očakával? A tesne pred tým by si to vzdal?“
„Jeden jediný kvet môže mať taký účinok?“ váhal Lee a Ino sa zdalo, že iba hľadá výhovorku, ako z celého plánu vycúvať. Z jej geniálneho plánu.
„Ide o špeciálnu, mnou vyšľachtenú, odrodu jofuku. Počkaj až rozkvitne. Iba raz si privonia a zaľúbi sa do prvej osoby, ktorú uvidí. Tak dúfam, že si dáš záležať, aby si tou osobou bol ty. A už vôbec si nemysli, že ťa to vyjde lacno. Budeš mi riadne dlho zaviazaný.“
„Však hej, hej,“ ošíval sa Lee, „ale vieš čo? Zajtra ti dohodím skvelý obchod. Prišli zo Suny vybrať kvety na svadbu Kazekageho a ja sprevádzam. Dovediem ich priamo sem,“ prehlásil nadšene.
Ino ho s úsmevom vyprevadila, zatvorila kvetinárstvo a vrátila sa ku kvetu. Zajtra bude jej plán dokonaný, už musí udržať Leeho iba pár hodín pod kontrolou a oba získajú, čo chcú. Vytiahla malú tamburu a fotografiu svojho idolu, pre ktorého toto všetko podstupuje. Fotografia jej síce bola pri jej tajnom postupe nanič, no pri pohľade na ňu aspoň mala pocit, že sa nespráva ako idiot len tak pre nič, za nič. Brnkla do strún a zanôtila:
„Rozvíjej se poupátko, ...“

„Škoda, že tu nemôže byť môj drahúšik, toľko krásnych kvetín,“ nadchýnala sa na druhý deň ráno Matsuri, „ani neviem, ktoré si vybrať. Aké by sa drahúšikovi páčili najviac?“ obrátila sa na Kankura, ktorý to mal celé tak akurátne na háku. Rád odprevadil bratovu snúbenicu do Konohy, lebo sa tak vyhol blázneniu svojej sestry ohľadne svadobných príprav, no viac nech od neho nikto nečaká.
„Určite tieto ružové a žlté,“ zapojil sa Lee nadšene do výberu, „a pozri tú záplavu bielych ľalií,“ schmatol Matsuri za ruku a ťahal ju na druhú stranu obchodu, takmer povaliac Hanabi, čo v sprievode Koua práve kupovala od Ino kvety na bratrancov hrob.
„Ale vieš čo? V zadnej miestnosti má Ino ešte krajšie kvety,“ a ťahal Matsuri ďalej.
„Oh, tieto sú skutočne nádherné,“ zajasala Matsuri, „lenže teraz už vážne neviem, ktoré si vybrať.“
„Ktoré si vybrať, ktoré si vybrať?“ premýšľal Lee tak usilovne, až mu na čele vyrazil pot. Vtom zazrel kvetinu, akú tu ešte nevidel, hoci v poslednom čase navštevoval Inino kvetinárstvo dosť často.
„Čo povieš na tento kvet?“ zodvihol sklenenú búru, ktorá kvet kryla a ustúpil, aby mohla Matsuri podísť bližšie.
„Tá kvetina je skutočne prekrásna,“ súhlasila Matsuri a privoňala k nej.
„Môžem aj ja? Môžem aj ja?“ dorútila sa zrazu Hanabi, dožadujúc sa prístupu ku kvetu.
„Ale iste, ako by som mohla odolať tvojim krásnym očiam?“ odvetila Matsuri a podala jej kvet.
„Ty máš tiež prekrásne oči,“ kontrovala Hanabi, keď odložila kvetinu naspäť na stôl, „úplne sa v ich čierňave strácam.“
„Vzťahy medzi Sunou a Konohou sú stále srdečnejšie, nemyslíš Kankuro?“ zajasal Lee, keď ho v tom niekto prudko schmatol za plece.
„Lee,“ ozvala sa Ino temným tónom a neprehliadnuteľným tikom pri oku. „Máme problém!“ stisk bolestivo zosilnel a pohľad na Ininu tvár bol stále desivejší. „Obrovský problém!“

„Skrze rodinné konexie sa mi podarilo všetko zariadiť. Do hodiny bude všetko pripravené na vymazanie spomienok na posledné dve–tri hodiny z ich pamäte. Ak ich potom ešte deň udržíme tak, aby sa navzájom nestretli, účinok rastliny by mal postupne vyprchať a teoreticky to celé nebude mať žiadne ďalšie následky.“
„Teoreticky? Takže to nie je isté?“ vykĺzlo Leemu, no hneď oľutoval, že na seba pritiahol Inin pohľad. „Je mi to celé skutočne veľmi, ale veľmi ľúto,“ dodal rýchlo.
„Ešte ti to len bude ľúto, o to sa postarám,“ pohrozila Ino.
„Ale no tak,“ vložil sa do celého Kankuro, ktorý si práve v zrkadielku prezeral, či sa mu nikde nerozmazala maľovka na tvári, „veď ten účinok by mal byť iba dočasný, nie? Tak na čo to siliť? Hoci je pravda, že sú nejako divne na seba nabudené, no ja sa do týchto vecí teda fakt nerozumiem.“
„Účinok síce skutočne postupne pominie, no čím viac času spolu dovtedy strávia, tým hlbšie to na nich zanechá stopy,“ pohoršovala sa Ino nad toľkým zľahčovaním situácie. „Vlastne by sme už teraz mali zájsť za Kouom, ktorý ich stráži a oddeliť ich od seba zároveň vymyslieť nejaký krycí príbeh, aby nekládli odpor.“
„Nemyslím, že sú také blbé, aby skočili na čokoľvek, čo narýchlo vymyslíme,“ zapochyboval Kankuro.
Ino už mala na jazyku štipľavú odpoveď, keď sa tu ozval na chodbe výkrik: „Hej, ku komu patrí tento zviazaný Hyuuga?“
Kankuro s povzdychom odložil zrkadlo a nasledoval svojich spoločníkov do miestnosti, v ktorej nechali Koua s dievčatami. Keď dorazil, Ino Kouom práve hystericky triasla.
„Mal si na ne iba dohliadnuť! Nespustiť z nich oči! To predsa nemôže byť pre Hyuugu taký problém!“
„Slečna začala byť s Matsuri taká dôverná, že som sa na to nemohol dívať,“ bránil sa Kou, „musel som si aj uši zapchať, aby som ich nepočul. A než som sa nazdal, skočili na mňa a zviazali ma.“
Ino konečne prestala triasť Kouom a rezignovane si sadla.
„Taká hanba, slečna utiekla s Kazekageho snúbenicou,“ zúfal si Kou. „Musím sa vzdať života.“
„Môj brat ma zabije!“ zalamentoval Kankuro, keď mu došla vážnosť situácie.
„Hokage ma určite zabije!“ zalamentoval Lee.
„Ak ma aj Kazekage a Hokage ušetria, zabijú ma Hyuugovia,“ premýšľala Ino. „Neostane mi iná možnosť, len ujsť s nejakým potulným maliarom.“

„Nikde ich nevidím,“ hlásil Kou.
„Nemohli predsa len tak opustiť Konohu,“ lámal si hlavu Lee, „iste si sa pozeral všade? Úplne všade?“
„Je niekoľko miest, na ktoré sa Byakuganom nesmiem pozrieť. Je to prísne zakázané.“
„Toto je krízová situácia. Nikomu to neprezradíme,“ naliehal Lee, „Však Kankuro?“
„Jasné, jasné. Nikomu to nesmieme povedať.“ prisvedčil aj Kankuro.
Kou sa teda dal presvedčiť, no po niekoľkých chvíľach už začal jeho tvár začala meniť farby, padol na kolená a zúfalo zaryl prsty do prachu.
„Nemôžem žiť s tým, čo som zahliadol,“ vyhŕklo z neho. „Slečnu Hanabi v takejto situácii. Nebudem jej za to môcť pozrieť do očí!“
Len tak tak mu stihli zadržať ruku, aby si na mieste neprehnal čakru hlavou. Spútali ho a zobrali mu kunaie, každučký shuriken a vôbec všetko, čim by si mohol ublížiť.
„Kde sú?“ pýtal sa ho Lee.
„Nemôžem prezradiť. Keď tam pôjdete, tiež to uvidíte. To slečne neurobím. Nechajte ma zomrieť!“
„No pozri, keď to nezastavíme teraz, uvidí ešte verejnosť onakvejšie veci,“ poznamenal Kankuro.
„Tak dobre,“ rezignoval Kou a otočil tvár k Leemu. „Nájdeš ich v horúcich prameňoch.“

„Nemali by sme zavolať Ino?“ znepokojoval sa Lee. „Budú zrejme v ženskej časti.“
„Nebuď srab a nechaj Ino dokončiť prípravy. Zvládneme to aj bez nej. Nabehneme tam, zajmeme ich a vypadneme. Raz, dva, tri. Sme shinobiovia a máme jasnú úlohu. Tak ideme.“
„Keď v tej ženskej časti sú tiež prevažne kunoichi,“ povzdychol Lee, no nemal inú možnosť, než ísť.
Kankurovi sa ľahko hovorí, on nevie, čo znamená, keď v predsieni onsenu vylihuje ružové prasiatko.

Na druhý deň ráno ich prišla do nemocnice navštíviť Ino.
„Zdá sa, že vymazávanie pamäte prebehlo úspešne. Predala som Matsuri množstvo kvetov perfektne farebne ladiacich k svadobnej sále,“ referovala dvojici pacientov, „nie taký nevkusný guláš, aký si jej odporúčal ty,“ zazrela na Leeho.
„Zhltla bez problémov aj príbeh o tom, prečo skončil Kankuro v nemocnici,“ chválila sa ďalej Ino, „takže vaša obeť nebola márna.“
„Moje bábky!“ zanariekal Kankuro a vybral sa na záchod, vlečúc za sebou infúziu. „A to sa ešte Lee obetoval, aby som mohol zajaté dievčatá odviesť za Ino.“
„Moje nohy!“ zanariekal Lee. „Skôr než o týždeň nebudem vedieť chodiť. Ako sa takto dostanem na svadbu?“
„Á, skoro som zabudla, u je niečo od tvojho senseia,“ napadlo Ino a podala Leemu leták k nejakému podujatiu.
„Úžasné!“ skríkol Lee dojato a do očí sa mu začali tlačiť slzy. „Na počesť svadby dnes zorganizoval prvý ročník Tour de Suna*, pretekov na invalidných vozíčkoch z Konohy do Suny a späť. Aký krásny svadobný dar. Musím sa ich tiež zúčastniť, musím zohnať invalidný vozík, iste tu niekde majú invalidný vozík,“ začal Lee panikáriť. „Kedy vlastne začínajú? Kedy? Na letáku to nie je uvedené."
„Kľud, ešte máš dosť času,“ uisťovala ho Ino a pozrela na nástenné hodiny. „Alebo, vieš, čo? Tuším som sa tu na chodbe trocha zahovorila.“

O deväť dní neskôr:
„Nemusíte na to dohliadať. Zvládnem zaniesť kvet do laboratória aj sám,“ uisťoval Lee Koua.
„Nie, v záujme slečny Hanabi chcem mať istotu, že budú poriadne preskúmané všetky jeho účinky, aby sa predišlo situácii, aká sa stala na Kazekageho svadbe,“ odbil ho Kou razantne.
„Áno, svadba. Keď Matsuri pred všetkými na obrade prehlásila, že si ho nemôže vziať, lebo miluje niekoho iného, bola to asi tá najtrápnejšia vec, čo som zažil,“ spomínal Lee.
„Ale, že koho to vlastne miluje nevedela, však?“ uisťoval sa Kou. „Ako to zobral Kazekage?“
„Zobral to s pochopením, peklo tam na počudovanie rozpútala Mizukage.“
„Čože?“
„Už prv sa chovala dosť strnulo, no po Matsurinom prehlásení sa rozbesnila a pokúsila sa ju zabiť.“
„Možno by bolo lepšie, keby sa jej to podarilo,“ zamyslel sa Kou a chytil sa za hlavu, „čo keď sa znova stretne so slečnou Hanabi a ...“
„... začnú znova vyvolávať pohoršenie uprostred ulice,“ doplnil Lee.
„Mlč, nehovor o takom!“ skríkol Kou a ohnal sa po Leem až tomu vykĺzol nesený kvet z rúk.
„Dobre, dobre, chytil som ho,“ ubezpečoval Lee po svojom akrobatickom výkone Koa, ktorý znova nasadil sklenenú búru (našťastie nerozbitnú) na svoje miesto a zobral kvet z Leeho rúk.
„Radšej ho zoberiem ja,“ prehlásil, no akonáhle sa otočil, zozadu ho oblapili Leeho ruky a začali mu kĺzať po hrudi, jedna nahor a druhá nadol.