Zmätený Kazekage 72.

„...musím uznať, že ste vybrali zaujímavé meno,“ usmial sa doktor na rodičov.
„Ďakujem,“ Seyu si všimla skúmavého pohľadu, smerujúci nie na ňu, „...eh, ďakujeme.“
Obrátila zrak na červenovlasého, ktorý uprene sledoval obraz ultrazvuku a skoro ani nemrkol.
„Tak,“ postarší lekár odtiahol od jej brucha vyšetrujúce zariadenie a znova dvihol kútiky, „môžete poutierať bruško.“

Seyu sa načiahla po servítky, aby si utrela gél, no jej ruka nachňapala len vzduch. Spomalene si uvedomila, že doktor naťahuje pažu cez ňu a podáva utierky Dotemovi. Zdalo sa jej, že škaredo naňho zahliadol, keď prijal krabičku. Tanaris, ktorá sa tvárila ako Seyu, zamyslene sledovala výraz starého pána a snažila sa pochopiť ich mimickú výmenu názorov. Ozvalo sa šuchnutie a trecí pocit na jej pokožke ju donútil obzrieť sa za zdrojom. Ticho v ambulancií sa dalo krájať. Lekár spokojne sedel za stolom a vyčkával na pozornosť oboch.

Dvojica sa posadila na opačnej strane stola a vyšetrujúci zalomil dlaňami: „Takže, aby som to zhrnul, dieťa je zdravé. Už sa natočilo dole hlavičkou. Všetko ako má byť. Len neviem, či cesta do Konohy bude najlepší nápad,“ oči nasmeroval na muža, „odporučil by som pôrod tu, vo Vírivej.“
Dotemovi sa na sekundu tvár skrivila do nespokojného výrazu, Seyu stisla pery a pohliadla do zeme. Ešte ani neuvažovala nad týmto, no Dotemo vždy myslel dopredu: „To uvidíme...“
Muž v bielom sa potichu zasmial: „Nehnevajte sa, ale ja som lekár. Ak ste chcel, aby rodila v Konohe, mali ste ju tam nechať.“
„Toto sme raz prebrali,“ povedal tvrdo a už mu nehodlal venovať čo i len jediný pohľad.
Tehotnej trocha uchádzala niť situácie. Navyše, sama netušila, kde bude rodiť, lebo sa tým nezapodievala. Skôr mala problém udržiavať pečať pokojnú. To bolo jediné, čo ju trápilo. Ale...popravde, necítila sa na niekoľko dňovú cestu. Pomaly ale určite, ťažoba proti ktorej rezignovali jej členky a chrbát ju unavovala.
„Však, to sa ešte uvidí,“ preťala ticho jediná žena v snahe zlepšiť atmosféru.
„Nehnevajte sa, Seyu-san, ale do pôrodu máte päť týždňov.“
Prešlo ňou teplo. Taký ten strach, čo drieme niekde vnútri. Strach z toho, čo bude...ako bude. A kedy bude. Sťažka prehltla a tep jej vyskočil až niekam do výšin. Podvedome nahmatala jeho dlaň na opierke a stisla ju. Opätoval jej to, vedel, čo má v hlave...

„...ideme do obchodu? Chytá ma zase hlad,“ ozvala sa Seyu a hladiac brucho, sa pozrela na ranné slnko.
Ešte príliš nízko sa plazilo po oblohe tesne nad morom, ktoré obklopovalo ostrov. Vďaka tomu všetko naokolo bolo krásne oranžové. Východ životodarnej hviezdy vdychoval akúsi zvláštnu emóciu. Spolu s ním ste dýchali čerstvý morský vzduch, rozhodne lepší než zápach nemocnice.
„Určite ideme. Ešte stále máš obdobie jedla.“
„Sasuke...“ šepla.
„Áno,“ letmo na ňu pozrel a hneď natočil tvár pred nich na cestu.
„Ty s tým lekárom...ste nejak na nože,“ prehovorila opatrne, lebo sa bála, že schytá rovnaký pohľad ako starík v plášti.
„Ničomu nechápe, nemá ako,“ prehovoril chladne a až teraz jej venoval poriadny pohľad do očí, „z obchodu ťa odprevadím domov a hneď pôjdem do knižnice.“
„A čo raňajky?“ zastavila sa a rukou si pošúchala brucho, „veď si predsa ráno nejedol.“
„Neboli rajčiny...“
„Ale budú. Mal by si jesť,“ prebodla ho vyčítavým výrazom.
Nereagoval na ňu a začal tú jeho starú známu hru. Hru ticha, ktorú hral až dokým neprišli do domu. Nechal ju tam s niekoľkými klonmi a pobral sa preč.

Kráčal ulicou dosť plnou na to, koľko bolo hodín. Ľudia vo Vírivej sú taký ranní vtáci, hlavne kvôli tomu, že mesto sa venovalo chytaniu a spracovávaniu rýb. Mnohí rybári už nad ránom išli na lode, aby mali čo doobeda na trhu predávať. Občas sa mihli nejaké deti, čo šli do školy. Miesto, kadiaľ prechádzal Dotemo Uzumaki, hralo veselými farbami. Útulné pobrežné domčeky, všade pováľané laná zo sietí na ryby, rôzne sochy s námorným motívom. Mech rastúci na niektorých z nich vravel, že tam stoja asi dlho.
Tak ako farby okolo neho, tak myšlienky mu doslova prúdili hlavou. Pochybnosti, ktoré zaviali od nej k nemu, narušili jeho bežnú hladinu. Komplikácia bola jej pečať, keby nie je jej, cestu by zvládla. Tým si bol istý, Tanaris je bojovníčka a jej telo je silné. Ale ak skutočne bude musieť porodiť vo Vírivej, bude všetko na ňom. Od toho si začal klásť otázky.
Bude jej schopný pomôcť? Bude schopný dohliadať nie len na ňu, ale aj na dieťa? A čo vôbec taká starostlivosť o neho? Nebol jeho otcom, tak povinnosť to pre neho vlastne nie je. Avšak nemohol by ju predsa nechať v tom samotnú. Len ťažko si vedel tieto veci predstaviť. Jeho ruky život brali a on má teraz pomáhať novému na svet.
Životu, ktorý vďaka nemu skoro ani nevznikol, lebo by jeho strojcu zabil pred troma rokmi. Život, ktorý len pred pár minútami videl na neucelenom, no aj a tak dosť viditeľnom obraze v nemocnici.
Pocity i keď ich tak nazvať nechcel, pri spomienke na ten výjav malého človeka, mu zaplnili pľúca až nemohol dýchať. Prešiel centrom mesta a v jeho v úzadí bol cieľ, kam zapadol na niekoľko hodín...

Na dverách domu, stojaceho neďaleko prístavu sa otvorili dvere. Dotemo Uzumaki zložil kapsu s ďalším jedlom na stôl a premenil sa do svojej skutočnej podoby. Zároveň jeho klony zmizli. Čiernovlasý muž tak dostal informáciu o tom, kde sa nachádza Tanaris a čo práve robí. Vedomie onej situácie ho však nepotešila, vedel že ho nečaká nič príjemné.

V spálni, na posuvných dverách vstavanej skrine bolo veľké zrkadlo a v ňom Inuzuka s veľkým papierovým kýblom od zmrzliny pod pazuchou a lyžicou v druhej ruke. Tvár mala celú mokrú od sĺz, spodná pera sa jej triasla a stále poťahovala nosom. Sasuke sa postavil a oprel sa ramenom o zárubňu. Ona mu darovala pohľad: „Som tučná...“
Uchiha vytiahol dlaň spod čierneho plášťu a prešiel si po vlasoch. Od čela až k temenu a potom si oprel už aj hlavu o železný rám: „Nie si.“
„Som!“ dupla si.
„To nie je pravda.“
„Som celá guľatá!!!“ ukázala prstom proti sebe až čokoládová pochúťka vyprskla na odraz pred ňou.
„Nie. Nie si a prestaň,“ Sasuke sa narovnal a do hlasu zmiesil chlad.
„Och,“ zažmúrila oči nad jeho zmenou postoja.
Rýchlo si nabrala zmrzlinu a vovalila ju do úst, pričom si zamazala pravý kútik a kúsok líca: „No aha! Som jounin a ani žrať neviem!!! Som totálne k ničomu!“ šľahla s kusom príboru do kýbliku.
On podišiel k nej a mal čo robiť, aby sa nezatváril otrávene: „Prosím prestaň, nič z toho nie je ako hovoríš.“
„A čo ty o tom vieš?!“ začala bliakať po ňom a päsťou mu pri každom slove buchla do hrudníka, „čo ty vieš, ako sa ja cíti-“
Svoju vetu nedokončila a miesto toho zjajkla až jej zmrzlina padla na zem. Schmatol ju tuho za zápästie: „Toto si nedovoľuj...“
Očami ju prebodával, jeho tvrdý výraz Tanaris ozbrojil a ona prestala plakať. Sklonila tvár a Sasukemu sa do pľúc nahnal neznámy pocit. Umiernil stisk a začal hovoriť, no neskrýval na neho netypický tón: „Keď trpíš v bolestiach, keď v noci skučíš, čo ti nedoprajú pokojný spánok, keď vidím ako ich premáhaš, lebo hráš sa na hrdinku," opäť jej stisol pevnejšie ruku a vypustil hnev „ty si myslíš, že to so mnou ani nehne?! Za tú celú dobu, čo existujem vedľa teba?!"
„Ja..." Tanaris stíchla až pozabudla dýchať, pozrela na svoju ruku, ktorá pod jeho silou začala strácať farbu.
„Zverila si mi a nielen ty, kopa ľudí mi zverila vaše životy a ty máš dojem, že keby môžem tak sa na teba vykašlem?!"
Emócie sa liali, sypali z neho až ich ledva držal na uzde.
„Tanaris," necitlivo si ju pritiahol, „keby môžem...beriem všetko, čo máš na seba. Tak mi tu láskavo prestaň fňukať, že ja ničomu nerozumiem. Rozumiem ti momentálne viac ako ktokoľvek iní na svete!"

Sasuke ju pustil a trocha odsotil od seba. Ani sa na ňu nepozrel a zmizol v momente z domu.
Tehotná Tanaris klesla k zemi a jej revy znova dostali zelenú. Tentokrát však neplakala kvôli postave, kvôli čokoládovej zmrzline preto, lebo nebola radšej vanilková a ani kvôli iným manierom, ktoré ju chytali. Horúca tekutina sa jej kotúľala po klanových znakoch kvôli Sasukemu. Prišla jej ľúto ubolená ruka a to, že ju tak zjazdil. Pozrela si na kosť, ktorá jej mierne vyčnievala na vonkajšej časti zápästia. Do dlane prechádzalo teplo od krvi, ktorá sa do nej konečne hrnula. Tanaris premiestnila zrak z nej na zmrzlinu vytečenú po podlahe. Smutne sa postavila a prešla do kuchyne. V dverách objavil Sasuke. Nadýchla sa, aby dačo povedala, ale potom vošiel ešte dva krát. Tanaris ich prítomnosť odignorovala a po uprataní sa zahádzala vankúšmi a smrkala po zvyšok večera.

Ubehlo niekoľko hodín, počas ktorých sa Tanaris vrátila do normálu a uvedomila si, že to prehnala. Nemôže mu vyčítať, že je voči nej trocha odmeraný. Predsa nie je Gaara, aby sa o ňu staral ako o svoju partnerku.
Vonku sa už dávno zotmelo a keď ručičky ukazovali jednu hodinu v noci, dostala trocha strach. Ešte nebol v takýto neskorý čas preč, najneskôr prichádzal o ôsmej a to už bolo neskoro. Poobzerala sa po nerozsvietenej spálni. V troch rohoch sedeli jeho kópie. Všetci zaujali rovnakú polohu: turecký sed, prsty prepletené v lone, hlava mierne sklonená a zavreté oči. Vyzeralo, že meditovali. Bola vďačná za ich starostlivosť, avšak občas jej neustála prítomnosť samých Uchihov trocha vadila.

„Hej...“
„Hm?“ ozval sa jeden z nich a otvoril oči.
„Je neskoro, bojím sa o tvoj originál.“
On prikývol, spravil pečať a zrušil sa.
Za dvadsať minút sa Sasuke objavil doma práve, keď si ona šla po vodu. Ticho podišli k sebe.
„Mrzí ma, že som zas bola nepríjemná. Ty nie si povinný sa o mňa tak stara-“
„Odpusť,“ stopol ju ukazovákom, ktorý dal tesne pred jej pery, no nedotkol sa ich, „podráždila ma tá myšlienka. Tvoj dojem, že mi je jedno, čo je s tebou.“
"Ale keď ty nikdy neukazuješ, čo máš v hlave," obočie skrčila do psieho výrazu.
"Nie. Ale myslel som, že vieš."
"Keď ja u teba niekedy neviem," sklonila hlavu a on jej ju dvihol dvojicou tvorenou ukazovákom a palcom.
Prezrel si jej tvár, stopy po tekutine smútku, suché pery. Prstami v tej polohe v akej ich mal doteraz, jej obkreslil sánku a zastavil sa pod uchom. Prvý krát si uvedomil, jak opeknela za dobu, čo je v druhom stave. Trocha sa v hlave pozabudol, keď mu to docvaklo, nadvihol obočie: "Ja nie som Gaara, aby si so mnou viedla sentimentálne reči a mala so mnou fyzicky kontakt."
Ona až zostala znechutená, keď v tejto situácií započula jeho meno. Odtiahla sa a dala sa na odchod do spálne: „Nie si...ale ja potrebujem ľudský kontakt. Telesný aj duševný viac ako nikdy predtým...tak teda necháp moje reakcie zle.“
Falošne sa pousmiala a nechala ho samého na pomyselnom rozhraní chodby a kuchyne, ktoré boli spojené.

Uchiha ostal stáť ako prst vo veľkej tmavej miestnosti. Sám nevedel prečo, ale hlave mal akosi prázdno a mozog sa mu nechcel naštartovať. Nakoniec odpochodoval do sprchy a ešte s mokrými vlasmi prešiel do tichej, tiež temnej spálne. Sadol si na svoje typické miesto a trepaním rúk v čiernych mokrých prameňoch sa snažil urýchliť ich schnutie. Sledoval Tanaris pozorne, jej nepokojnú polohu, mrvenie sa a prehadzovanie. Nespokojné vzdychy sa niesli medzi mesačné svetlo a slzy mlčky padajúce na obliečku vankúša. Tanaris opäť upadla do beznádeje. Chýbalo jej otcove objatie...Nagayovo, Yochiho a hlavne Segawovo, lebo to už nikdy nebude mať možnosť pocítiť. Dokonca sa jej vybavilo ako Tenten, jej strýko Kakashi, či bratranec Kiba nadšene hladia jej bruško. Aká by bola mama z nej teraz šťastná...
Tanaris zavzlykala a zatriaslo sa s ňou i bábätko v nej. Tuší, že z neho vyrastie empatický človiečik.

"Si v poriadku? " šepol muž s hlbokými očami.
Ona neodpovedala, výčitky svedomia sa ňou prehnali, keď si dala dohromady, že prvé objatie, ktoré si vybavila bolo otcove...nie Gaarove. Presnejšie si vôbec naň nespomenula. Bolo jej to však strašne divné po tom všetkom myslieť na neho, lebo jej život sa momentálne točil skôr okolo Sasukeho. To práve vďaka nemu ešte dieťa je zdravé a žije. A s ním aj ona.
Srdce sa jej silno rozbúšilo. Skutočne. Sasuke je ten, kto má k nej najbližšie i keď to bolo možno akokoľvek šialené. Cítila vnútri, že mu dnes ukrivdila a pri jej depkárskej nálade, ktorá jej robila spoločníka celý deň, sa opäť nezmohla na nič iné, len na plač.

„Tanaris..." sadol k nej na posteľ a videl ako sa trasie, aby zadržala vzlyky.
Asi prvý krát, čo začula jeho smiech: „Fakt ti hranie na hrdinku nejde."
"Drž hubu," odsekla mu a on by ju za to zrejme skarhal, no po dnešku si to rozmyslel.
Osoba mužského pohlavia začala uvažovať, že asi naozaj potrebuje pohladiť, utešiť dotykom. Predsa je ľahko zraniteľná a labilná, aj keď si to nechcela priznať. Sasuke na tieto veci nebol. Život a smrť jeho rodiny z neho spravila doslovne ľudskú márnicu.

"Si v poriadku?" zopakoval znova.
Odpovede sa zase nedočkal akurát, čo Tanaris zajaukala od bolesti. On spozornel a už zazeral na ľavé rameno, no ona mu oznámila, že plod v nej sa zobudil. Dosť nezvyčajné v tejto dobe. Sasuke chcel po Tanaris odpoveď na svoju dvojnásobne vyslovenú otázku, no tretí krát sa už opakovať nehodlal. Prisunul sa k nej a jemne ju pohladil po ramene. Pocity mu pritom zaviali k mŕtvemu bratovi, ktorý ho pri objatí hladieval po vlasoch. On so smútkom v tvári previedol spomienku do reality a zaboril ruku do hnedých prameňov. Tanaris najprv prešli zimomriavky od šteklivého pocitu, no keď si zvykla, zapriadla spokojne ako mačka. Naplnil ju taký pocit pokoja a všetky veci, čo ju trápili odplávali preč. Spokojne vydychovala a šimravý pocit ju priviedol na pozitívnu vlnu. Po chvíli sa otočila sa tvárou k nemu a on opierajúci sa o čelo postele jej prstami behal vo vlasoch, kým nezaspala s úsmevom na tvári...